„Nechcela som len čakať na smrť, chcela som konať,“ hovorí ukrajinská zdravotníčka z frontu

Keď 24. februára 2022 začali padať prvé bomby, bola doma v ukrajinskej Bilej Cerkvi. O dva dni už nastupovala do vojenského pluku ako zdravotníčka. Ukrajinka Oľga v rozhovore hovorí o strachu aj spolupatričnosti na fronte, o tom, ako sa Ukrajinci zomkli na obranu vlasti a prečo ani v najťažších chvíľach nestráca vieru.

Pamätáte si, kde ste boli 24. februára 2022, keď sa začala vojna?

V ten deň som bola doma so svojou dcérou Marinou. Najprv som si myslela, že vzdialené zvuky striel neznamenajú nič vážne. Až keď dcéra povedala: „Mama, to sú výstrely, to je vojna,“ naplno som si uvedomila, čo sa deje. V tej chvíli sme sa začali modliť a hneď potom som zamierila na vojenský úrad. Ako zdravotná sestra som cítila, že musím okamžite pomáhať. Už o dva dni, 26. februára, som nastúpila do pluku.

To je veľmi rýchle rozhodnutie…

Neváhala som ani na okamih. Vedela som, že chcem ísť pomáhať – len som ešte netušila ako. Moje dcéry sa tiež hneď zapojili: Ania zbierala úlomky dronov, Marina zháňala lieky. Takýchto dobrovoľníkov boli tisíce. Najprv som uvažovala, že zostanem v nemocnici, no napokon som pochopila, že na fronte môžem byť užitočnejšia. Rozhodnutie padlo okamžite – bolo jasné, že tam je moje miesto.

Bohužiaľ, často sa stávalo, že sme prichádzali už k mŕtvym. Ale to je vojna, to je pochopiteľné.

Nebojovali ste so strachom, že sa vám niečo môže stať? 

Samozrejme, strach tam bol. Nebola som vojačka, ale civilná sestra. Keď som sa dozvedela, že nás posielajú priamo na Donbas, cestou som sa len modlila, aby sme vôbec dorazili živí. Ale keď som spoznala vojakov, s ktorými som mala slúžiť, bolo to o niečo ľahšie. Vytvorili sme silný tím a ja som vedela, že v tom nie som sama. 

Ako reagovali ľudia v prvých dňoch, keď nikto nevedel, čo bude ďalej?

Napriek veľkej neistote boli ľudia neuveriteľne jednotní. Pred vojenskými úradmi stáli dlhé rady dobrovoľníkov pripravených brániť svoju vlasť. Vojenský komisariát nestíhal vypĺňať dotazníky a rozvážať ľudí na miesta, kde by mohli slúžiť. Bolo to, akoby sa celé mesto postavilo na obranu svojej vlasti. 

Mnohí z nás, ktorí sme nikdy nezažili vojnu, si tento stav len ťažko dokážeme predstaviť. Ako by ste opísali vaše dni na fronte? 

Boli sme stále v pohybe – Donbas, Záporožie, Charkovská oblasť. Mali sme auto, lekára, vodiča, dvoch zdravotníkov. Fungovali sme v nepretržitých službách, pretože stále sa bojovalo. Keď sa niečo stalo, okamžite sme vyrazili. Ľudí sme prosili, aby sa modlili za ranených a sprevádzali nás modlitbami. To veľmi pomáhalo. Ale, bohužiaľ, často sa stávalo, že sme prichádzali už k mŕtvym… Ale to je vojna, to je pochopiteľné.

Veľkou oporou nám už v začiatku boli členovia Hnutia fokoláre. Pomáhali nám nielen modlitbou, ale aj skutkami – zháňali a posielali lieky, keď ich bol úplný nedostatok. Mojej sestre napríklad zabezpečili lieky pre chorého svokra, ktoré sa nedali nikde zohnať. A dodnes, keď mám krátku dovolenku, prvé, čo urobím, je, že im zavolám. Stretávame sa ako rodina a zdieľame o to, čo kto prežíva. 

Aká bola situácia v mestách, kde ste pôsobili?

Veľmi ťažká. Ľuďom chýbali tie najzákladnejšie veci potrebné na prežitie. V Záporoží a na Donbase bol neustály problém s vodou a elektrinou. Humanitárna pomoc prichádzala len v malej miere – často nebolo dosť potravín ani pitnej vody. Keď nastali momenty, že ľuďom nad hlavami preletovali rakety a vybuchovali granáty, všetkých vyzývali, aby opustili svoje domovy.

Mnohí však zostávali až do poslednej chvíle. Keď situácia eskalovala, museli ich evakuovať. Najmä starším ľuďom bolo nesmierne ťažké vysvetliť, že musia odísť – začínať odznova na úplne novom mieste bolo pre nich nepredstaviteľné. Verili, že ich dedina všetko prežije. Práve s nimi bolo treba viesť dlhé rozhovory a trpezlivo im ukazovať, že pomoc existuje a že nezostanú sami.

Zažili ste moment, keď ste sa cítili úplne bezmocná? Ako ste to zvládli?

Bezmocnosť som cítila v prvých hodinách vojny… Bolo to, akoby vás niekto zozadu potichu napadol a zrazil úderom do hlavy. Postupne však prišlo uvedomenie, že práve nepriateľ chce zasievať paniku a zúfalstvo. Odpoveďou musí byť odhodlaný odpor, aj keď so zaťatými zubami.

Invázia mala byť podľa Rusov rýchla a bez väčšieho odporu. Namiesto toho sa ľudia na Ukrajine okamžite zomkli a začali brániť krajinu, čím šokovali celý svet. Čakali ste, že odozva Ukrajincov bude taká silná?

V prvom rade sme vôbec neočakávali takú agresiu zo strany našich susedov. Hoci isté signály boli, nikto neveril, že na nás budú útočiť s granátmi a bombami. Ale keď sa to stalo, nikto ani chvíľu neváhal. Ľudia sa okamžite začali sami organizovať.

Vidím mladých mužov, ktorí idú bojovať s odvahou, hoci nevedia, či sa ešte vrátia živí.

Najmä pri Kyjeve vznikali skupiny, ktoré strážili cesty, zastavovali tanky, brali do rúk zbrane, vyrábali Molotovove koktaily… Jednoducho, robili všetko, čo bolo v ich silách. Tá reakcia bola rýchla a odhodlaná.

Povedali by ste, že na Ukrajine je silné národné povedomie, alebo jeho prebudenie spôsobila až táto hraničná situácia?

Oboje. Hraničná situácia vojny to povedomie ešte umocnila, no ukázalo sa aj hlboko zakorenené vedomie, že svoju krajinu treba brániť. Videli sme to na mužoch, ktorí vytrvali na fronte až do poslednej chvíle. Niektorí z nich, žiaľ, už nie sú medzi nami, ale ich rozhodnutie zostať je výpoveďou samou osebe. Ukrajinci neutekajú – zostávajú tu a stoja za svojou krajinou.

Vojna trvá už tretí rok. Pociťujete v spoločnosti vyčerpanie?

Samozrejme – cítiť ho na každom kroku. Pre nás sa však vojna nezačala v roku 2022, ale už v roku 2014. Odvtedy nespočetné rodiny osireli – ženy stratili manželov, deti rodičov, rodičia svojich synov. Je to nesmierna bolesť. A predsa sa mnohí dokázali postaviť a pokračovať: poznám rodičov, ktorí prišli o deti a napriek tomu sami slúžia na fronte.

Únava tu je – najmä u tých, ktorí veľa stratili a nesú si ťažké rany. Mnohí sa vrátili ako invalidi. No zároveň vidím mladých mužov, ktorí idú bojovať s odvahou, hoci nevedia, či sa ešte vrátia živí. V ich veku by mali študovať, zakladať si rodiny, mať deti…

Namiesto toho už roky stoja na fronte. Niektorí museli odísť zo zdravotných dôvodov alebo preto, aby sa postarali o rodiny. Väčšina však zostáva – aj napriek únave, aj napriek bolesti. A práve to je na tom najdojímavejšie.

A teraz trošku osobnejšie – akým spôsobom zmenila vojna vás?

Vojna ma naučila vážiť si život. Predtým som mnohé veci brala ako samozrejmosť, no dnes sú pre mňa vzácne aj tie najobyčajnejšie chvíle. Keď mám dovolenku a môžem byť doma, vidieť svojich blízkych, ísť do prírody – zrazu je to úplne iný pocit ako predtým. Sloboda, ktorú bránime, je zaplatená potom a krvou, a preto ju človek cíti oveľa hlbšie.

Keby bola podpora systematická od prvých dní, som presvedčená, že vojna by netrvala tak dlho.

Veľkým darom je aj sadnúť si s rodinou za skromný stôl, vypiť spolu čaj, ísť do kostola a modliť sa. Ľudia z farnosti organizujú zbierky pre front a posielajú humanitárnu pomoc, za čo sme neuveriteľne vďační. Práve táto jednota nám dáva silu a istotu, že to dokážeme ustáť. 

Vedeli ste si v tom čase predstaviť, že by ste zomreli za svoju krajinu?

Áno, ale tieto myšlienky som si nepripúšťala – nechcela som len čakať na smrť, chcela som konať. Strach, samozrejme, príde, no nesmiete sa mu poddať. Neustále myslíte na to, čo ešte treba urobiť, komu pomôcť, kam vyraziť. Keď príde čas, príde – teraz je však našou povinnosťou konať a stáť pri tých, ktorí to potrebujú.

Čo vám najviac pomáha udržať si psychickú silu počas služby?

Najviac nám pomáha, že so svojimi strachmi a bolesťou nezostávame sami. Rozprávame sa o tom, čo prežívame, a práve to je kľúčové – aby človek neostal uzavretý do seba. Takto predchádzame psychickým zrúteniam a psychologická podpora nás drží pohromade a posilňuje.

Expert na Ukrajinu Alexander Duleba: Smerujeme k vojne. Kto tomu nerozumie, je mi ho ľúto (rozhovor)

Nemôžem hovoriť za všetkých, ale v našej jednotke sú vzťahy naozaj dobré. Stojíme pri sebe – či už ide o službu, alebo o obyčajné malé radosti, ktoré si navzájom prinášame. Vojna nás naučila, že bez tejto spolupatričnosti by sme to nezvládli.

Cítili ste počas vojny pomoc zo Západu?

Áno, pomoc prichádzala, ale bola vždy akoby na hrane. Napríklad rakety či granáty sme dostávali v obmedzenom množstve a často nám chýbali práve vtedy, keď sme ich najviac potrebovali.

Podpora bola dávkovaná tak, aby sme dokázali prežiť, no nie tak, aby sme mohli vojnu ukončiť. Keby bola podpora jasná a systematická od prvých dní, som presvedčená, že vojna by netrvala tak dlho…

Takže tvrdíte, že keby sa Západ hneď od začiatku naplno zapojil, táto vojna by už vôbec nebola?

Áno. Som presvedčená, že keby prišla pomoc zo Západu od prvých dní, vojna by sa už dávno skončila. Mnohých ľudí by sa podarilo zachrániť a nebolo by toľko zbytočných obetí a zničených životov.

V súčasnosti sa veľa hovorí o mieri – o možných mierových dohodách a rokovaniach. Myslíte si, že je to reálne?

Nie. Ľudia už neveria žiadnym zmluvám. Ukázalo sa to v roku 2014 – dohodli sme sa a všetci vieme, kam to viedlo. Nikto sa už nedá oklamať prázdnymi sľubmi. Najprv musí Rusko prestať bombardovať a stiahnuť svoje vojská z Ukrajiny. To je základná podmienka. Až potom môže byť reč o rokovaniach. Najskôr musí byť oslobodené naše územie – až potom sa dá hovoriť o mieri.

Čo by pre vás znamenalo víťazstvo?

Víťazstvo pre nás znamená udržať si vlastnú zem a posilniť hranice tak, aby sa už nikto nikdy neodvážil na nás zaútočiť. Toto je naša krajina, naše územie – a my si za ním stojíme. Naša zem patrí nám. To je podstata slobody.

Víťazstvom je aj to, keď sme skutočne nezávislí a môžeme slobodne žiť na svojej pôde. Keď dokážeme so susedmi spolupracovať ako rovnocenný národ. To je pre nás víťazstvo – sloboda a dôstojnosť doma aj navonok.

Myslíte si, že sa situácia bude vyvíjať v prospech Ukrajiny? Ako vidíte najbližšiu budúcnosť?

Inak si to ani neviem predstaviť. Verím len tomu, že sa situácia bude vyvíjať v prospech Ukrajiny. Neviem, čo presne sa stane, ale iný výsledok si nepripúšťam – veď práve preto sme tu a práve preto bojujeme.

Čo urobila vojna s vašou vierou v Boha?

Vojna ju preverila. Boli chvíle, keď bolo ťažké sa modliť – no to je len ľudská slabosť. Napriek tomu som sa modlila ďalej. A práve v tejto skúške vo mne viera narástla – priniesla mi ešte väčšiu nádej v Boha a hlbšiu lásku k nemu. Až teraz si uvedomujem, koľko darov som predtým brala ako samozrejmosť.

Chápem, že nič sa nedeje náhodou. Aj my sme urobili chyby a dnes nesieme ich následky. Preto prosíme Boha o pomoc a veríme, že nás neopustí. Je to viera poznačená bolesťou a stratami, ale zároveň viera plná nádeje a neprestajnej modlitby.

Odkiaľ čerpáte silu ísť ďalej, keď sa zdá, že koniec vojny je stále v nedohľadne?

Najväčšiu silu mi dávajú moje deti – chcem ich vidieť rásť, dožiť sa vnúčat. Myslím aj na svojich rodičov, ktorí sú už starší. Nechcem, aby ich život ohrozovala vojna. To všetko ma poháňa vpred. Opieram sa aj o nádej, že sa vrátim domov, objímem svojich blízkych a budeme spolu.

Ešte nie je čas myslieť na obnovu, stále bojujeme. Naše sily sú sústredené na jedno: vybojovať víťazstvo a dosiahnuť mier.

Veľkou oporou je pre mňa komunita fokoláre – modlí sa, pomáha a vždy stojí pri mne. Keď sa vraciam k svojim farníkom, k otcovi Igorovi, cítim, že v tom nie som sama. Vtedy prichádza úsmev, nádej aj slzy – tentoraz slzy radosti. A napokon je tu viera v Boha. To je zdroj sily, bez ktorého by sme to všetko nezvládli.

Už roky žijete prakticky nepretržite vo vojnovom stave. Dá sa podľa vás na vojnu vôbec zvyknúť? Na neustále výbuchy a zvuky sirén? 

Nie. Na to sa nedá nikdy zvyknúť. Pre mňa je to neustála bolesť. Sú to rany, ktoré sa ani časom nehoja. Pri pohľade na naše spálené mestá je ťažké si predstaviť, ako dlho bude trvať ich obnovenie. Musíme si neustále pripomínať slová pápeža Františka, že vojna je porážka pre všetkých a že je vždy zlá. Treba urobiť všetko preto, aby sa už nikdy nebojovalo.

Veríte, že sa Ukrajina opäť postaví na nohy?

Áno, ale nebude to zo dňa na deň. Mnohé mestá boli úplne zničené a ľudia, ktorí odišli, sa už usadili v zahraničí. Kúpili si tam dom, našli si prácu a začali nový život. Ale sú aj takí, čo sa usadili na Ukrajine, našli si nové bývanie, prácu a žijú ďalej. Je to veľmi ťažké, ale verím, že Ukrajina sa postaví na nohy. Aj keby sa mnohí už nevrátili, tí, ktorí zostali, ju budú ďalej budovať.

Teraz však ešte nie je čas myslieť na obnovu. Ešte stále bojujeme. Všetky naše sily sú sústredené na jedno: vybojovať víťazstvo a dosiahnuť mier. Až potom príde chvíľa, keď budeme môcť plánovať, rokovať a spolupracovať s inými krajinami. Budeme musieť prosiť o pomoc, aby sme dokázali obnoviť naše mestá a vrátiť Ukrajinu do života.

Ako dlho bude podľa vás trvať, kým sa Ukrajina dostane do stavu, v akom bola pred vojnou?

Najprv bude potrebné postarať sa o ľudí, najmä o vojakov. Po vojne budú potrebovať rehabilitáciu a opätovnú socializáciu, aby sa mohli vrátiť späť do bežného života. Spoločnosť ich musí prijať, vytvoriť pre nich podmienky a ukázať im, že sú potrební.

Až keď sa ľudia pozviechajú, môžeme hovoriť o výstavbe miest a infraštruktúry. To pôjde postupne, krok za krokom. Nedá sa povedať, ako dlho to potrvá. Viem však jedno: cesta k obnove sa začne od človeka. A až potom sa bude dať znovu postaviť aj krajina.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí sledujú vojnu len z diaľky?

Neostaňte ľahostajní k cudziemu utrpeniu! Vaša materiálna aj morálna podpora je pre nás nesmierne dôležitá. Len spoločne môžeme zastaviť agresiu.

Na Slovensku časť spoločnosti inklinuje k proruskému pohľadu na vojnu. Ako na vás pôsobí, keď to počujete?

Neustále ma zaráža, ako môžu niektorí ľudia podporovať krajinu, ktorá bezdôvodne napadla iný štát. Vojna rozpútaná Ruskom si už vyžiadala stovky tisícov životov. A keď Rusi vidia, že majú priaznivcov aj v zahraničí, o to bezohľadnejšie zabíjajú a mrzačia Ukrajincov.