Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Burkina Faso je krajina plná paradoxov. Je jedným z najväčších producentov zlata v Afrike, no zároveň patrí k najchudobnejším krajinám sveta. Je známa náboženskou toleranciou, no takmer denne v nej dochádza k nábožensky motivovaných útokom. Takmer dve tretiny obyvateľov burkina Faso tvoria muslimovia, až na výnimky sunnitského vyznania.
V posledných rokoch obsadili časti Mali, Burkina Faso a Nigeru islamistickí extrémisti z hnutí Nusrat al-Islam (Al-Káida) a Islamský štát. Usilujú sa v nich zaviesť islamské právo šaría. Vo všetkých troch krajinách vzápätí prebehli vojenské prevraty, pričom armáda sľúbila zaručiť bezpečnosť a bojovať proti islamistom.
Následne z krajín museli odísť zahraničné vojenské jednotky. Podľa organizácie Human Rights Watch iba tento rok v Burkine Faso zahynulo približne 2000 civilistov.
Pápežská nadácia ACN (Pomoc trpiacej cirkvi) sa už roky snaží upozorňovať spoločnosť na milióny prenasledovaných kresťanov vo svete a šíriť povedomie o potrebe pomoci. Jednou z iniciatív nadácie je aj podujatie Skúšaní vo viere, ktorého tohtoročným hosťom bol kňaz Jacques Sawadogo z Burkina Faso.
V rozhovore s otcom Jacquesom sa okrem iného dočítate aj toto:
Na Burkine Faso je fascinujúce, že kresťania a moslimovia žijú v mieri, vďaka čomu sa krajina dávala za príklad medzináboženského dialógu. Môžete priblížiť, ako vyzerá toto spolužitie?
Dobrým príkladom sú katolícke školy, ktoré navštevuje viac moslimov ako kresťanov. Väčšinu populácie totiž tvoria moslimovia. Rovnaká situácia je v nemocniciach. Dokonca máme aj zmiešané kresťansko-moslimské manželstvá.
Alebo v politike, kde dokážu kresťania a moslimovia veľmi dobre spolupracovať. Hoci nás kresťanov je v krajine len 20 %, tým, že berieme svoju vieru vážne, nás moslimovia dokážu pochopiť a rovnako aj my ich.
Ako došlo k tomu, že Burkina Faso sa stala jednou z hlavných bášt afrických džihádistov?
Je to otázka posledných desiatich rokov. Do krajiny začala prenikať radikálna vetva islamu a útočiť nielen na kresťanov, ale aj na moslimov. Snažila sa prevziať moc v štáte, ovládnuť vzdelávací systém a prinútiť ľudí, aby konvertovali na islam.
Nie je to teda tak, že náboženstvá bojujú medzi sebou. Je tu však skupina extrémistov, ktorá bojuje proti všetkým, ktorí sa jej odmietnu podriadiť. Myslím, že rovnako ako v islame, aj v kresťanstve či v politike sú extrémy vždy nebezpečné.
Výsledkom je, že za posledných desať rokov sme zažili viacero teroristických útokov, pri ktorých prišli o život stovky ľudí, ďalší boli unesení a zažili týranie. Osobitým terčom extrémistov sú kňazi či rehoľníci, ktorí môžu mať na ľudí vplyv.
Kto je hlavným terčom extrémistov?
Ťažko povedať. Netvrdil by som, že majú jedného konkrétneho nepriateľa. Bojujú proti každému, kto neprijíma ich učenie.
Vystupujú proti ženám, ktoré nemajú zahalené tváre, proti mužom, ktorí nemajú určitý strih brady, proti vzdelávaniu dievčat, náboženským chrámom a symbolom. Do legislatívy sa snažia pretlačiť islamské právo šaría a zmocniť sa vlády v krajine
Vedie prenasledovanie ľudí podľa vás k tomu, aby začali brať svoju vieru vážne?
Rozhodne. Ľudia sú pripravení položiť za vieru aj svoj vlastný život. Vedia, že keď povedia Bohu svoje áno, bude si to od nich niečo vyžadovať.
Poznám kňazov, ktorí ostávajú v oblastiach bezprostredného ohrozenia, pretože nechcú nechať ľudí samých. Niektorí kňazi boli zavraždení počas slávenia liturgie spolu s ľuďmi, pre ktorých slúžili omšu.
Je to silné svedectvo pre celý svet. Sú presvedčení, že ich mučeníctvo bude semienkom nových kresťanov a že toto semienko sa bude zavlažovať ich krvou.
Ich mučeníctvo je zároveň symbolom odvahy pre všetkých, ktorí trpia prenasledovaním, pretože vedia, čo mučeníctvo znamená.
Mnohí kresťania v dôsledku prenasledovania opúšťajú svoje domovy a biskup sťahuje kňazov z oblastí, kde im hrozí bezprostredné nebezpečenstvo.
Nikto sa neženie do toho, aby sa stal mučeníkom. Mučeníctvo je otázkou vnútorného postoja, keď sa človek rozhodne, že je pripravený skôr zomrieť za svoju vieru, ako by ju mal zaprieť.
Mali ste ako kňaz obavu o svoj život?
Áno. Prvé týždne, keď džihádisti prevzali kontrolu, sme sa báli všetci. Aktuálne žijem a študujem v Nemecku. Keď sa však rozprávam s kňazmi z mojej domoviny, hovoria, že kvôli bezpečnosti nenosia kňazské rúcho a kolárik.
Ak by džihádisti pri kontrole zistili, že chytili duchovných, buď by ich zabili alebo uniesli. Takže určitá miera ostražitosti tam je. Musíme si dávať pozor, aby sme si zachovali život a mohli naďalej zotrvať v službe.
No poznám aj kňazov, ktorí sa dajú previezť helikoptérou v sprievode armády do tých najnebezpečnejších oblastí, aby tam slúžili omše. Obdivujem ich odvahu ísť do rizika a povzbudzovať vo viere ľudí, ktorí sú v prenasledovaní.
V Európe nezažívame také prenasledovanie ako vo vašej rodnej krajine a naša viera je často chladná. Chýba nám skúsenosť s prenasledovaním, aby sme vedeli, čo to znamená postaviť sa za vieru aj za cenu smrti?
Myslím, že to treba zasadiť do iného kontextu. Aj v európskej histórii boli obdobia, keď kresťania trpeli pre svoju vieru. Ale od určitého obdobia žijú ľudia v slobode.
Myslím, že v súčasnosti tu ľudia bojujú s inými výzvami. V Nemecku, kde žijem, si všímam, že viera už nie je súčasťou identity ľudí. Slobodne sa rozhodujú byť veriacimi alebo neveriacimi bez toho, že by to vnímali ako záväzok.
U nás ľudia berú vieru veľmi vážne. Keď sa nezúčastňuješ liturgie, tak sa ťa ľudia pýtajú, prečo sa nazývaš kresťanom. Táto otázka dokonca prichádza aj od moslimov. Ak nechodíš do kostola ani do mešity, pýtajú sa ťa, kam patríš.
V tomto zmysle vnímam tu v Európe veľkú mieru vlažnosti. Ľudia sa rozhodujú, či sa budú zúčastňovať na liturgii a či budú alebo nebudú žiť sviatostný život. Keď sa rozhodnú byť kresťanmi ľudia u nás, podrobia tomu celý svoj život aj so všetkými dôsledkami.
Do akej miery ovplyvňuje viera postoj ľudí voči chudobným a vylúčeným? Akým spôsobom sa viera ľudí pretavuje do skutkov?
Kresťanstvo nás povzbudzuje, aby sme budovali komunitu. Komunita je celkovo dôležitou súčasťou našej tradície. Keď niekto prežíva smútok, komunita tú bolesť nesie s ním a ponúka mu pomoc, rovnako ak je niekto šťastný, teší sa s ním celá komunita.
Napríklad ak niekto krstí dieťa, všetci ľudia zo susedstva mu prídu pogratulovať. Alebo ak niekto zomrel, všetci z okolia prídu na pohreb.
Ak má niekto svadbu, ľudia zo susedstva nečakajú na pozvanie, jednoducho prídu, lebo s ním chcú prežívať radosť z výnimočného dňa v jeho živote. Na každej takejto slávnosti sa zíde 500 až 700 ľudí. Nielen kresťanov, ale aj moslimov – na vierovyznaní nezáleží.
Je to otázka ľudskosti a spolupatričnosti. A to sa neprejavuje len počas slávností, ale aj v bežnom živote. Ak napríklad niekoľko dní nevidíte svojho suseda, prídete mu zaklopať a opýtať sa, či je všetko v poriadku. Vo všeobecnosti si všímam, že u nás sa ľudia viac zaujímajú a starajú jeden o druhého.
Vedie táto situácia v Burkina Faso k nárastu nových povolaní?
Ako mladá cirkev máme stále veľa nových povolaní a ani táto situácia nevedie k ich poklesu.
Len v mojej diecéze máme viac ako sedemdesiat seminaristov a každý rok vysväcujeme nových a nových kňazov. Rovnako aj v tomto čase prenasledovania neustále pribúda počet nových kresťanov.
Burkina Faso sa rozprestiera v regióne Sahel, ktorý patrí medzi najchudobnejšie oblasti sveta. Akým spôsobom sa nárast extrémizmu prejavuje v ekonomickej situácii?
Je to veľký problém. V tejto situácii je pre krajinu náročné, aby prosperovala. Ľudia nemôžu chodiť do práce, farmári nemôžu obrábať polia a to sa odráža na stave ekonomiky. Poľnohospodárstvo tvorí takmer tretinu hrubého domáceho produktu a zamestnáva drvivú väčšinu obyvateľstva.
Vláda aktuálne investuje najmä do zbraní, čo je samo osebe veľmi nákladné a ide to na úkor iných segmentov, ako je školstvo, zdravotníctvo, priemysel a podobne. Nárastom extrémizmu sa zmenili priority vlády a krajina sa prestala rozvíjať.
To extrémistom samozrejme vyhovuje, pretože chudoba je živnou pôdou pre nárast takýchto hnutí a priestorom pre nábor nových členov. Budujú si autoritu založenú na strachu a terore. To sú ich najsilnejšie zbrane.
Dá sa s každodenných strachom o život naučiť žiť?
Ľudia vedia, že nemajú na výber. Museli si nájsť nejaký spôsob, ako sa vyrovnať s tým, že každý deň môže byť pre nich ten posledný.
Jeden diecézny kňaz mi hovoril, že vždy, keď opúšťa faru a ide sláviť omšu do dediny, si uvedomuje, že sa už nemusí vrátiť späť.
A pri jej slávení si pripomína, že to môže byť jeho posledná omša. Opisujú to ako veľmi silnú skúsenosť, keď si ešte viac uvedomujú obetu Krista, ktorý už zomrel za nás všetkých.
Cítia sa privilegovaní, že môžu nasledovať Krista a ak je to potrebné, nasadiť aj svoj vlastný život. Myslím, že z popola týchto mučeníkov dnešnej doby môžu vyvstať noví svätci.
V Katolíckej cirkvi po celom svete prebieha synodálny proces. Je popri problémoch, ktorým v Burkine Faso čelíte aj priestor na reflektovanie diania v cirkvi?
Áno. Synoda však pre nás nie je niečím novým. Koncom deväťdesiatych rokov sme organizovali kontinentálnu synodu pre Afriku, ktorej výsledkom boli konkrétne usmernenia. Táto synoda je výnimočná tým, že má svetový rozmer. To je z môjho pohľadu veľmi dobré.
Je to cesta k vzájomnému obohateniu a pochopeniu skutočnosti, že to, čo môže byť prioritou v jednej krajine, v druhej ňou byť nemusí. Zároveň nás to vedie k väčšej pokore a uvedomeniu si, že nie sme centrom vesmíru a že sa môžeme veľa naučiť jeden od druhého.
V súčasnosti sa stále viac hovorí o kríze kresťanstva v západnej civilizácii. Čo by sme ako kresťania mali robiť preto, aby sme – ako hovorí Benedikt XVI. – boli vo svete, ale nie zo sveta?
Myslím, že v súčasnosti zažívame krízu spoločnosti ako takej. Keď sa pozrieme okolo seba, v stávke nie sú len kresťanské hodnoty. Nárast populizmu a extrémizmu je globálnym problémom, ktorý môžeme napokon vidieť aj na výsledkoch volieb.
Preto by sme vždy mali pamätať na to, že ako kresťania sme boli stvorení na obraz Boha a rovnako ako on by sme mali byť svetlom sveta. To je výzva pre kresťanov v súčasnosti.
Kresťanstvo nie je len o chodení do kostola, dodržiavaní prikázaní a slávení sviatostí. Je o tom, ako žijem svoju vieru a ako sa moje skutky dotýkajú života spoločnosti.
Ako kresťan by som mal prinášať zmenu všade, kam prichádzam. Do školy, do práce, medzi priateľov… ku všetkým ľuďom, s ktorými sa stretávam.
Som navyše presvedčený, že Duch Svätý nikdy nedovolí, aby sa Cirkev rozpadla. Aj keď prídu akékoľvek krízy a problémy, Cirkev pôjde ďalej. Keď sa pozrieme na kresťanov v globálnom kontexte, ich počet stále narastá.
Nemôžeme byť europocentrickí, hoci aj tu vidíme prvé lastovičky. Napríklad tento rok vo Francúzsku prijalo 17 000 dospelých ľudí sviatosť birmovania a asi 6 000 sviatosť krstu. To sú veľké veci Božej milosti, no máme tendenciu ich prehliadať.
V našej krajine zažívame silnú polarizáciu aj medzi samotnými kresťanmi. Delíme sa na tradicionalistov a progresívcov, a pritom často zabúdame, že máme spoločný cieľ. Zažívate v Burkine Faso podobné výzvy?
V prvom rade je paradox, že ako kresťania máme stále tendenciu sa deliť a zároveň sa pri každej omši modlíme za jednotu. Aj Kristova posledná modlitba smerovala k tomu, aby sme boli jedno, tak ako sú jedno oni s Otcom.
Myslím, že keď raz budeme stáť pred Bohom, nebude sa nás pýtať, či sme boli tradicionalisti alebo progresívci, ale spýta sa, ako sme sa za ten čas, ktorý nám dal, naučili milovať. Vzájomné rozdiely by sme mali vnímať ako obohatenie, nie ako zdroj konfliktu.
Keď si napríklad zoberiete apoštolov, boli takí rôzni… Intelektuálnym a morálnym pozadím, temperamentom… To neznamená, že nemali konflikty, ale vždy boli zameraní na Boha.
V kontexte prenasledovania na takéto rozdeľovanie nemáme čas. Teroristi sa nás nepýtajú, či sme ako kresťania progresívni alebo tradiční a v akom obrade slávime omšu.
Zabíjajú nás preto, že sme kresťania. Takže je to to, čo nás zjednocuje. Ako kresťania sme všetci v ohrození a všetci sme sa krstom stali členmi Cirkvi.
Čo by sme sa od vás mali naučiť?
Ochotne žiť svoju vieru a brať ju vážne. Myslím si však, že aj my sa máme čo učiť od vás. Napríklad ľudia z ACN pomáhajú, aby bolo počuť hlas prenasledovaných kresťanov. Aj tu je mnoho ľudí, ktorí na nás myslia, modlia sa za nás a mnohí aj prispievajú našim seminaristom na štúdiá. To sú veľké veci.
O to viac ma mrzí, keď sa napríklad v súvislosti s nemeckou cirkvou spomína len to, že je liberálna. To zďaleka neplatí pre všetkých jej členov. Ako ľudia však radi generalizujeme.
Málo sa napríklad hovorí o tom, že nemecká cirkev je jednou z tých, ktoré najviac prispievajú na pomoc kresťanom po celom svete. S pomocou organizácie Kirche in Not sa nám navyše darí pomáhať vnútorným vysídlencom, ktorí museli opustiť svoje dediny.
Čo môžeme robiť pre prenasledovaných kresťanov v Burkine Faso my tu na Slovensku?
Modliť sa za nich, aby nestratili vieru a vedeli, že vo svojom utrpení neostávajú sami. Pretože ak jedna časť tela trpí, trpí celé telo. Keď vedia, že iní ľudia na nich myslia a modlia sa za nich, už to je pre nich veľkým povzbudením.
Modliť sa treba aj za extrémistov, aby sa Boh dotkol ich srdca. Nevieme, čo je za ich radikalizmom, ale musia to byť veľmi zranené bytosti.
A v neposlednom rade pomáhajte našej vláde, ktorá sa snaží robiť všetko preto, aby sa situácia upokojila. Pracuje napríklad na vzdelávaní mladej generácie, aby sa nepridávala k extrémistom.
Foto: Archív ACN
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
