Nedokázal som pochopiť, ako si vieme zvyknúť na to, že ľudí vedľa nás zabíjajú

Je utorok doobeda, dva dni pred Dušičkami. Deti majú jesenné prázdniny. Práve prestalo pršať, a tak som sa rozhodla, že sa k ubytovni na konci Starej spišskej cesty pri košickej Kalvárii vyberiem spod tunajšieho amfiteátra po vlastných. Je to asi trinásť minút chôdze do pozvoľna stúpajúceho kopca uprostred štvrte s rodinnými domami. Míňam asi tri autobusové zastávky. Emhádečka tadiaľto chodí raz za hodinu. Obytná časť sa končí a stále pustejšie okolie naznačuje, že budem blízko bane.

Ešte pár krokov a už sa predo mnou na gigantickej plechovej tabuli sčasti objedenej hrdzou týči veľký čierny nápis Košice Baňa Bankov. Prejdem popri zdvihnutej závore a som na mieste. V dlhej dvojposchodovej budove s oknami po oboch stranách a vchodom uprostred žije v súčasnosti 37 Ukrajincov.

V kancelárii na prízemí stretávam kňaza Mareka Ondreja. Spolu so svojimi spolupracovníčkami Zuzanou Belanskou a Majkou Puškárovou sú tu každý deň. Starajú sa o chod tejto ubytovne, teda centra, ako mi následne vysvetľuje Ondrej, ktorý je farárom v jednej košickej farnosti. „Od začiatku sme tu chceli vytvoriť centrum prijatia, kde sa budú ľudia cítiť ako doma,“ hovorí.

Po vypuknutí vojny k nim vraj každý deň prišiel niekto nový. Ľudí k nim v početných skupinách posielali humanitárni dobrovoľníci z košickej železničnej stanice. Časom tak u nich našlo útočisko až 70 ľudí. Niektorí podľa slov farára prišli len na pár dní a pokračovali v ceste. Našli sa však aj takí, ktorí u nich zostali doteraz. „Nemajú veľa možností, kam sa vrátiť. Prišli z Východu, kde je všetko zruinované,“ konštatuje katolícky kňaz.

„Musela to byť odrazu veľká zodpovednosť. Čo ste prežívali?“ Nad mojou otázkou dlho neuvažuje. „Prvé dva dni som vôbec nespal. Nevedel som si predstaviť, ako nakŕmim každý deň toľko ľudí,“ priznáva. Nakoniec sa vraj jeho obavy rozplynuli celkom rýchlo. Pomoc začala prúdiť z rôznych strán. Od dobrovoľníkov z farnosti aj mimo nej, okresného úradu, ktorý vyše roka odídencom zabezpečoval teplé obedy, Konferencie biskupov Slovenska, organizácie z Belgicka aj od ľudí z neziskovej organizácie Človek v ohrození. Tí navyše obyvateľom ubytovne dlhodobo poskytujú psychosociálnu podporu, pomáhajú im s prácou, školou a začlenením do spoločnosti.

Je to vidieť, keď telefonujú na Ukrajinu. Niet s nimi reči aj dva-tri dni.

Dnes je ubytovňa v rámci diecézy raritou. Podľa Ondreja totiž v košickej diecéze neexistuje farnosť, ktorá by denne zabezpečovala starostlivosť pre toľkých ľudí z Ukrajiny. Pomoc, ktorú poskytujú, však nie je, ako tvrdí, bezhlavá. Mnohí už pochopili, že sa o seba musia začať starať sami. Takmer všetci obyvatelia ubytovne v produktívnom veku už pracujú. Deti chodia do školy, študenti na univerzity a pracujú aj niektorí dôchodcovia. „Študentov podporujú rodičia a dôchodcovia dostávajú nejakú penziu z Ukrajiny. Pre tých, ktorí nemajú financie, však máme vždy dvere otvorené,“ hovorí Ondrej.

Vojna má však moc prekročiť aj svoje vlastné hranice. „Je to vidieť, keď telefonujú na Ukrajinu. Niet s nimi reči aj dva-tri dni. Ťažké to bolo hlavne na začiatku, vtedy sme si museli povedať, že sa nesmieme zaťažiť príbehmi týchto ľudí, inak by sme im nemohli pomáhať,“ vysvetľuje farár, hoci následne priznáva, že to nebolo vždy jednoduché.

„Prvý chlapec, ktorý k nám prišiel, mal pätnásť rokov,“ spontánne začne rozprávať koordinátorka Zuzana. „Rodičia ho posadili na vlak a povedali mu, aby sa zachránil. Prišiel úplne sám. Dnes je v Brne, pracuje vo fabrike a hrá v nejakom futbalovom družstve,“ uzatvára stručne jeden konkrétny príbeh svetlovlasá útla žena, ktorú tu všetci považujú za sestru a mamu.

Spomína aj pozitívne momenty medzi obyvateľmi ubytovne – narodenie bábätka, mladú nádejnú maliarku Dianu, ktorá sa dostala na umeleckú školu, Štedrú večeru s biskupom, spoločné výlety, ale aj rodiny, ktorým sa podarilo vrátiť domov na Ukrajinu. Často svojim dobrodincom pred odchodom venovali slzy a objatia vďaky. Niektorí s personálom ubytovne a svojimi rodákmi, ktorých tu spoznali, dodnes ostali v kontakte.

Vojna na dva – tri mesiace

Otváram aj otázku, ako vnímajú nálady v spoločnosti voči svojim zverencom i fakt, že pomoc už nie je taká intenzívna ako na začiatku a vojna nie je hlavnou témou. „Predpokladal som, že sa do tohto štádia dostaneme, že zabudneme na ľudí, ktorí k nám prišli, a na to, čo sa deje za hranicami. Uvedomoval som si to už pri tom prvotnom nadšení ľudí, ktoré postupne slablo,“ opisuje Ondrej.

Ukrajinci veľmi milujú svoju vlasť, nedajú si ju za nič na svete a v tomto držia spolu. My Slováci nedržíme spolu skoro v ničom.

Zo začiatku chcel vraj pridať každý ruku k dielu. Po troch mesiacoch však bolo vidieť, že ochota prísť a pomôcť je nižšia. „Pre mňa osobne to bolo zlé znamenie a tiež potvrdenie toho, že my Slováci máme veľmi krátku pamäť. Nedokázal som pochopiť, ako je možné, že sme zachytení udalosťou vojny na dva-tri mesiace a potom si na to zvykneme. Zvykneme si, že ľudí vedľa nás zabíjajú,“ čuduje sa.

Podľa jeho slov sa už aj ich Ukrajinci z ubytovne stretli s nepríjemnými narážkami od Slovákov, pritom realita je taká, že mnohí z nich u nás ani nechcú zostať. „Ani jeden sem neprišiel preto, že by na Slovensku videl lepší život. Prišli, lebo boli vyhnaní zo svojej vlasti a chcú sa vrátiť domov. Keď sa skončí vojna, budú nastúpení v rade, nebudú počítať s tým, že by tu zostali,“ dopĺňa ho koordinátorka Zuzana.

„Ukrajinci veľmi milujú svoju vlasť, nedajú si ju za nič na svete a v tomto držia spolu. My Slováci nedržíme spolu skoro v ničom, a keby k vojne došlo u nás, neviem, ako by to dopadlo, či by sme len tak odovzdali našu krajinu,“ uzatvára spoločnú reflexiu Ondrej.

Po krátkom rozhovore o stave našej krajiny počúvam ešte ďalšie útržkovité zážitky a skúsenosti, ktoré títo ľudia počas posledného roka a pol zažili. Vo vzduchu cítim istú súhru a spoločný zápal, túžbu neprestať pomáhať. Uvedomujem si, že ak niekto vie najlepšie o tom, ako žijú Ukrajinci u nás, sú to práve títo a im podobní ľudia, ktorí s nimi prežívajú bežnú každodennosť.

Príbeh pani Ľudmily

Asi po hodine vchádza do kancelárie staršia, pekne upravená žena, dôchodkyňa. Podáme si ruky a predstavuje sa mi po ukrajinsky ako Ľudmila. Má veľmi príťažlivý a hlboký pohľad. Odráža sa v ňom vľúdnosť, hanblivosť, ale aj tichý smútok. V ubytovni na Bankove je od samého začiatku.

Pochádza z Krematorska a na Slovensko utiekla so svojou dcérou a vnučkou. „Keď vypukla vojna a začalo sa bombardovanie, ľudia sa zišli na železničnej stanici v Krematorsku. Nastupovali do vlakov, ktoré ešte boli voľné. Ten náš mal cieľovú stanicu v Košiciach. Bol úplne plný. Ľudia v ňom natesno sedeli alebo stáli vedľa seba. Cestovali sme dlhé hodiny. Keď sme napokon dorazili do Košíc, prvé dni sme boli ubytovaní v nejakej škole, potom sme prišli sem,“ opisuje svoj príbeh Ľudmila.

Zo začiatku vraj boli všetci veľmi dezorientovaní a unavení, ale otec Marek spolu s dobrovoľníkmi z ubytovne sa o nich veľmi pekne postarali. Dali im najesť a hlavne odpočinúť. „Prvé dva dni sme nič iné nerobili, len spali,“ poznamenáva.

O vďačnosti ani nemusí nahlas hovoriť, vyžaruje jej z tváre a celého výrazu tela. „Vždy nám nezištne pomohli a poradili. Jednoducho pre nás mali vždy otvorené dvere a srdcia. Vypočuli si naše bolesti a veľmi rýchlo riešili, ak nastal nejaký problém.“

Spomína si na niektorých spoluodídencov so zdravotnými ťažkosťami i na to, ako im personál veľmi promptne vybavil invalidné vozíky, aby mohli aspoň po fyzickej stránke pocítiť väčšiu slobodu.

Mám výčitky, keď sa mám s druhými podeliť o to, ako tu žijeme.

Pýtam sa aj na jej život pred vojnou. Ľudmila žila s dcérinou vnučkou, ktorá chodila do siedmeho ročníka, v Krematorsku. Dcéra pracovala v kozmetickom priemysle v Kyjeve. Po prvých útokoch sa schovávali v pivniciach a suteréne školy. Bola to však len otázka času, kedy si zbalia všetko potrebné a odídu. S dcérou sa pri úteku stretli vo Ľvove, odtiaľ prišli spoločne do Košíc. Po dvoch týždňoch vnučka začala chodiť do slovenskej školy a dcéra si v rovnakom čase našla prácu. Dnes už obe celkom dobre komunikujú v slovenčine. Adaptovali sa rýchlo. Nie každý mal také šťastie.

„Doma na Ukrajine mi zostali dve staršie sestry a širšia rodina. Nechceli odísť,” pokračuje Ľudmila. Pravidelne si s nimi volá, ale o tom, ako sa má ona, veľa nerozpráva. „Mám výčitky, keď sa mám s druhými podeliť o to, ako tu žijeme. V porovnaní s tými, ktorí zostali, sa totiž máme veľmi dobre. Nechcela by som ich tým raniť,” vyznáva sa.

O ľuďoch na ubytovni hovorí tiež ako o svojej rodine. Konflikty tu medzi sebou nemajú a snažia sa držať spolu a pomáhať si. Myslí si, že to takto dobre funguje aj vďaka tomu, že sa tu stretli ľudia, ktorí mali v niečom dobre nastavený život a hodnoty už predtým.

Na otázku, či uvažuje, že sa na Ukrajinu ešte vráti, odpovedá nejasne. „Uvidíme, čo bude. Moja dcéra a vnučka tu možno v budúcnosti zostanú, ja ešte neviem. To, čo však viem, je, že Slovensko síce nie je bohatá krajina, ale je bohatá na ľudí s dobrým srdcom a nateraz sme tu našli domov.“

Náš rozhovor sa končí a pani Ľudmila ma na rozlúčku ešte silno vystíska. Posledná fotografia a odchádzam. Cestou z ubytovne opäť idem peši. V jednej chvíli na mňa spoza okna auta prehovorí známy hlas. Dobrovoľníčka Mária sa mi ponúka, že ma zvezie. Poďakujem, ale žiada sa mi prejsť. V tomto rýchlom živote, kde sa prekrýva toľko vnemov, mám chuť na chvíľu spomaliť. Chcem ešte uvažovať nad tým, s kým som sa stretla a o čom sme sa zhovárali. Chcem nezabudnúť. Chcem, aby sme nezabúdali.