Nedokázala by som mať deti s tým, čo si so sebou nesiem

Nemali ste potrebu neustále si dosycovať to, čo ste v domove nedostávali?

Mala som tendenciu vstupovať do závislých vzťahov a nezdravo sa naväzovať na druhých. Väčšinou to boli ženy – veľmi mi chýbalo niečo materinské. Tam som naozaj robila všetko možné a len s jediným cieľom – získať si pozornosť, ktorá mi v detstve chýbala.

Tým, ako som zrela a stávala sa uvedomelejšou, dokázala som si budovať omnoho kvalitnejšie vzťahy a ten môj nedostatok z detstva sa stále zmenšoval.

Všetko bol, aj je proces. V tomto smere musím byť so sebou naozaj trpezlivá. Veľmi ma v tom posunuli aj moje deti. Som presvedčená, že aj to utrpenie má v živote človeka veľký význam a koniec koncov ho priblíži viac k sebe samému. Silu vidím práve v prijatí minulosti takej, aká je.

Aké pre vás je, keď teraz vychovávate vlastné deti?

Keď sa mi pred piatimi rokmi narodila dcéra, bola som sama zvedavá, ako to celé budem zvládať. Teória je jedna vec a prax druhá. Lásku k deťom som však mala prirodzene a tá na rôznych úrovniach liečila aj mňa samu.

Vnímala som hlavne ten obrovský rozdiel, v akých podmienkach vyrastá moja dcéra a ako som vyrastala ja. Môj syn, ktorý sa mi narodil pred rokom, ma zase posunul v sebahodnote a nastavovaní si hraníc. Deti sú pre mňa dodnes veľkým darom.

Čo je pre vás v rodičovstve najväčšou výzvou?

Vnímam, že v kritických situáciách zo mňa vychádza nespracovaný hnev a občas mám problém vcítiť sa do dcériných emócií. Alebo keď syn niekedy veľmi veľa plače, narážam na svoju netrpezlivosť. Ale akceptujem tieto svoje pocity a nevytváram na seba tlak, že by som mala reagovať inak. Vždy sa však snažím si uvedomovať, čo vo mne tie situácie spúšťajú.

Sme príliš zahltení tým, ako by sme sa mali ako dobrí rodičia správať, a pritom nám uniká to najdôležitejšie.

Je to asi prirodzené, keďže sa s nami v domove nikto veľmi nezaoberal. My sme na nejaké mrnčanie, že nás niečo bolí alebo niečo chceme nemali ani nárok. Nechceli sme tetu nahnevať.

Myslím, že to nie je len otázka detí z domovov, ale aj detí z rodín, kde nie je emočne prítomná matka alebo je úplne neprítomný otec. Kedysi aj výchova vyzerala úplne inak ako dnes.

Dnes máme omnoho viac informácií, ako so sebou pracovať a preklápa sa to aj do rodičovstva. Niekedy to má zas aj nevýhody, pretože sme príliš zahltení tým, ako by sme sa mali ako dobrí rodičia správať, a pritom nám uniká to najdôležitejšie. Keď dnes prídete do knižnice, zavalí vás sto kníh o rodičovstve. Ľudia potom žijú v ustavičnom strachu, že ako rodičia zlyhajú.

Pre mňa je v rodičovstve najviac kľúčové to, aby som bola v pohode hlavne ja sama so sebou. Potom sa nemusím toľko snažiť sledovať, čo som ako povedala alebo urobila a či je to podľa nejakej príručky správne.

Deti čerpajú hlavne z nášho nastavenia a veľmi dobre vnímajú v akých energiách fungujeme. Tu platí, že čím viac rozumiem sama sebe, tým viac rozumiem aj svojím deťom. Vo veciach hľadám skôr tú jednoduchosť. Niekedy si rodičovstvo sami zbytočne komplikujeme.

Ako vaša biologická mama vníma, že má vnúčatá? Dokáže s nimi nadviazať vzťah?

Dokáže to tak nejako svojím spôsobom. Vníma ich skrze to svoje vnútorné malé dieťa, takže ja niekedy vravím, že mám 3 deti. (Úsmev.) Väčšinou tú pozornosť čo dávam deťom chce ona, takže pre mňa je ideálne, keď s ňou idem niekde bez detí a venujem sa iba jej. Ale pomáha nám napríklad tak, že nám dá občas peniaze a môžem niečo pekné deťom kúpiť.

Sama má nespracovanú traumu, ktorá ju úplne zahlcuje. Lekári jej len predpisovali lieky, ale nezaujímali sa o to, čo prežila v detstve. Doktor Gábor Maté hovorí, že keď človek prežije veľkú traumu a nevie ju spracovať, jeho reakciou je, že si vytvorí vlastný svet a rozštiepi sa na viac kúskov. Realita je totiž príliš bolestivá na to, aby v nej človek dokázal žiť.

Čo je podľa vás dôležité vedieť, ak ľudia zvažujú pestúnstvo ako svoje povolanie?

Najdôležitejšie je, aby do toho išli s čistým štítom a neprenášali na dieťa svoje záťaže. Lebo keď si už dieťa nesie svoju ťarchu a pestúnsky rodič sa ešte pridá so svojou, ľahko vzniknú problémy. Je veľmi pravdepodobné, že vo vzťahu budú na seba narážať.

Pestúnski rodičia by mali byť ako čerpacie stanice, ktoré doplnia deťom to, čo im chýbalo v domove.

Keď je však rodič vyrovnaný, dokáže to zvládnuť. Moja pestúnska mama napríklad prenášala do nášho vzťahu svoje vlastné zranenia, a preto to medzi nami veľakrát nefungovalo. Sama mala veľmi problematický vzťah s mamou a vychovali ju starí rodičia.

Pestúnski rodičia by mali byť ako čerpacie stanice, ktoré doplnia deťom to, čo im chýbalo v domove, aby mohli v živote čo najlepšie fungovať. Nemali by ísť do pestúnstva s tým, že sa snažia zaplniť nejaké prázdne miesto v sebe. Na dieťa budú potom vytvárať tlak, aby sa nejako správalo.

Samozrejme, každý koná tak, ako v tej chvíli najlepšie vie a podľa svojej úrovne vedomia. Ja som napríklad vedela, že s tým, čo všetko si v sebe nesiem, by som nemohla mať deti.

Musela som si najprv vyriešiť traumy, ktoré som si niesla, naučiť sa počúvať samu seba, porozumieť svojim potrebám a tomu, ako si ich môžem naplniť.

Niektorí rodičia sa pestúnstva obávajú, pretože je tam stále otvorená možnosť návratu dieťaťa do biologickej rodiny. Čo by ste im povedali?

Opäť sme pri rodičoch a ich strachu. Nie je to o pestúnstve ako takom, ale o ich obavách. Musia sa naučiť so svojím strachom pracovať a vysporiadať sa sami so sebou. Pre dieťa som v určitej fáze jeho života len sprievodcom. Raz z domu tak či tak odíde.

Pestúnski rodičia sa na to môžu pozerať aj tak, že spoznaním biologických rodičov pochopia viac aj dieťa, keďže sa tam môžu vyskytovať veľmi podobné črty správania.

Nikde nie je napísané, že keď si zoberiete dieťa od bábätka, tak to dopadne dobre.

Aj pre dieťa je určite dobré vedieť, kto sú jeho biologickí rodičia. Keď som sa ocitla v rôznych vzťahoch a bola v rôznych rodinách na prázdninách, pochopila som, že nikto mi nedokázal nahradiť mamu… Starostlivosť o mňa áno, ale mamu nie. Mama je naozaj len jedna.

Povedali by ste, že pestúnstvo má zmysel aj pre deti vo vyššom veku?

Určite. Poznám dievča, ktoré si jeden pár zobral až v jeho dvadsiatich rokoch a veľmi jej to pomohlo. Vek nehrá rolu. Nikde nie je napísané, že keď si zoberiete dieťa od bábätka, tak to dopadne dobre, a že keď si, naopak, zoberiete pubertiaka, tak sú vyhliadky zlé.

Vždy je veľmi individuálne, ako sa bude daný príbeh dieťaťa vyvíjať. Tak pestúnsky, ako aj biologický rodič je vždy len sprievodcom istého úseku života dieťaťa. Možno aj ten môj príklad by mohol byť jeden z tých pozitívnych.

Viete, ako skončili ostatné deti, ktoré ste spoznali v detskom domove?

Je to veľmi rôzne, niektorí sa dostali do väzenia, na ulicu, iní si založili rodiny a úžasne fungujú. Z jednej bola miss, z ďalšieho paralympionik. Ale ani ten paralympionik už nie je medzi nami, lebo sa prepil. A jeho sestra je zas úspešnou manažérkou.

Sú to stovky rôznych príbehov. Ťažko sa mi toto hodnotí, pretože veľakrát negatívna skúsenosť v živote môže človeka nasmerovať tým správnym smerom, ale môže to fungovať aj úplne opačne.

Niekedy nás budili so slovami: „Vstávajte, vy svine prašivé.“

V mojich očiach je človek, ktorý v živote viackrát zlyhal a znovu sa postavil, omnoho cennejší ako niekto, kto sa hrá vždy na dokonalého a nedovolí byť sám sebe ani na chvíľu slabým.

Niekedy je práve tá sila vo vzdaní sa. Na svojich doterajších skúsenostiach som si všimla, že aj bežní ľudia majú rovnaké problémy ako deti z domova, takže to nie je často o tom, čo prežijeme, ale ako sa k tomu postavíme.

Ako sa vaša skúsenosť z detstva odrazila na budovaní vzťahu s vaším partnerom?

Niekedy mi chýba jemnosť a nežnosť. Deti a partner mi však pomohli sa so svojou ženskou rolou viac zžiť. Veľa vecí riešim zbytočne hlavou. Tým, že som od detstva zažívala hrubé správanie, nedokážem byť niekedy dosť citlivá ani vo vzťahoch.

Ale pracujem na tom. Keď som vyšla z domova, bola som veľmi mužsky naladená. Správala som sa ako chalan. Pľula som, nadávala, jednoducho som sa musela obrniť, aby som ten čas v domove zvládla. Často sme sa aj ako deti bili, mali sme v sebe nahromadenú agresivitu, ktorú sme museli nejako ventilovať.

Nebol tam priestor na ženskosť. V tom prostredí by som s jemnosťou neprežila. Niekedy nás budili so slovami: „Vstávajte, vy svine prašivé.“ Takže mojou celoživotnou úlohou je preklápať sa viac a viac do ženskosti a cítenia.

V súčasnosti sa veľmi akcentuje dôležitosť prvých rokov života človeka. Občas sa zdá, že je to úplne determinujúce. Povedali by ste, že práve vy ste príkladom toho, že to tak nemusí byť?

To sú presne tie predsudky, ktoré nám niekedy bránia vidieť jedinečnosť v každom človeku. Jeden možno skončí na ulici, zatiaľ čo druhý si založí rodinu. A pritom mali rovnakú východiskovú pozíciu.

Na tú istú situáciu môžu dvaja ľudia reagovať rôzne. Okrem toho tam vstupujú aj gény a mnohé ďalšie faktory, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Ani rodičia by si nemali príliš vyčítať, že zlyhali. Každé dieťa má aj svoje vlastné chápanie a prežívanie.

Mám dojem, ako by sme sa ustavične snažili prísť na odpoveď, prečo je to tak, čo je za tým… Oveľa lepšie je pristupovať k deťom s otvorenosťou a nastavením, že nič nevieme a že nás vždy môže niečo prekvapiť. Rodičia robia často chybu, keď nevnímajú, že dieťa vie, čo má robiť a ako to cíti.

Dieťa nepotrebuje vyrastať v luxuse a chodiť na drahé dovolenky.

Je úplne prirodzene napojené na seba. Len dospelí to nevedia pochopiť. Neustále do toho vstupujú so svojimi predstavami a požiadavkami. Ten uzdravujúci proces môže aj u dieťaťa z domova nastať, keď cíti, že je v bezpečí a môže byť samo sebou.

Čo by sa na úrovni spoločnosti malo podľa vás zmeniť vo vzťahu k deťom z detských domovov?

Myslím, že niekedy sme sa trápili zbytočne. Stačilo, ak by tam bol prítomný psychológ alebo niekto, kto by sa s nami rozprával o našom prežívaní. Toto mi veľmi chýbalo. Ak by tam bol niekto, kto by mi pomohol sa s istými situáciami vyrovnať, určite by som si toho toľko neniesla do dospelosti.

Lebo v tej malej hlavičke sa tá realita môže rôzne interpretovať, a niekomu môže trvať celý život, kým si tie názory na svet a ľudí zo zážitkov z detstva odstráni alebo aspoň pozmení. Ak to neprekukne, bude si v živote priťahovať podobné situácie aké zažil v detstve a chybu bude vidieť neustále len v tom vonkajšom „nebezpečnom“ svete.

Mali by sme sa vrátiť k modelu, kde kedysi deti vychovávala celá dedina a tvorili akúsi komunitu.

Mali by sme sa naučiť viac vychádzať zo seba a nebrať cudzie dieťa ako ohrozenie. Ako ľudia si veľmi radi všetko škatuľkujeme a ostávame vo svojich bublinách, schovaní za múrmi domov a bytov. Myslím, že by sme sa mali vrátiť k modelu, kde kedysi deti vychovávala celá dedina a tvorili akúsi komunitu.

Dieťa pritom nepotrebuje vyrastať v luxuse a chodiť na drahé dovolenky. Potrebuje len cítiť, že je vnímané, prijaté a že je v bezpečí. To je všetko. Dokonca bolo vypočítané, že ak by sa v každej obci na Slovensku našla jedna pestúnska rodina, žiadne dieťa by nemuselo vyrastať v inštitúcii.

A potom ide aj o vnímanie seba nie ako oddeleného fragmentu vo vesmíre, ale ako časti jedného veľkého celku, ktorého súčasťou sú aj deti z domova. A keď mám na to možnosti a priestor, prečo niekomu nezlepšiť život už len svojou prítomnosťou?

Foto: Archív Klaudia Petrovská

Prečítajte si aj prvú časť rozhovoru:

V domove som zaspávala aj tri hodiny. Najväčší strach bol z tmy a samoty