Nedovoľte, aby smútok zmenil vaše tváre

Vo svojich riadkoch pápež spomína viaceré situácie, ktorými si rodiny v bežnom živote, no najmä v neľahkom čase pandémie, prechádzajú. „Aj my sme viac než inokedy zažívali neistotu, samotu, stratu blízkych osôb a boli sme nútení vychádzať z našich istôt, bezpečných zón, museli sme zanechať spôsob, akým sme zvykli robiť veci, vlastné túžby, aby sme sa zaujímali nielen o dobro našej rodiny, ale aj spoločnosti.“ Pápež používa obraz Abraháma, ktorý opúšťa svoju zem a dom otca, aby išiel v ústrety neznámej krajine, ktorú mu Boh ukáže. „Vďaka našej kresťanskej viere vieme, že nie sme sami, lebo Boh je v nás, s nami a medzi nami: v rodine, v našej štvrti, v práci alebo pri štúdiu, v meste, kde bývame.“
Svätý Otec pripomína rodičom veľkosť daru, akým sú deti a zároveň ich pozýva k zodpovednosti za výchovu. „Prvým výchovným prostredím bude vždy rodina, v malých gestách, ktoré sú výrečnejšie ako slová. (…) Vychovávateľ je ten, kto ,dáva život‘ v duchovnom zmysle a najmä, kto sa ,vkladá do hry‘ tým, že vstupuje do vzťahu.“ Pápež vyzdvihuje práve dôležitosť vzťahu, ktorý predpokladá autoritu. „Je dôležité, aby ste si ako otcovia a matky vytvárali s deťmi vzťah počnúc autoritou, ktorú si budujete deň po dni. Deti potrebujú istotu, vďaka ktorej budú zakúšať dôveru vo vás, v kráse svojho života, v istote, že nikdy nie sú samy, nech sa udeje čokoľvek.“

Prvým výchovným prostredím bude vždy rodina, v malých gestách, ktoré sú výrečnejšie ako slová.

Rodina je povolaná starať sa nielen o seba, ale aj o spoločnosť tam, kde žije. Preto pápež František vyzdvihuje poslanie rodiny, „pretvárať spoločnosť svojou prítomnosťou vo svete práce a konať tak, aby sa brali do úvahy potreby rodín“. Okrem toho je misiou rodiny ako „základnej bunky spoločnosti“ (Evangelii Gaudium, 66) „stavať mosty medzi generáciami a odovzdávať hodnoty, ktorými sa buduje ľudstvo“.
V rámci Cirkvi pápež Bergoglio manželov vyzýva, aby sa zapájali do rodinnej pastorácie, spolu s kňazmi sprevádzali iné rodiny, zvlášť tie, ktoré si prechádzajú ťažkým obdobím.
Každá rodina, manželstvo pozná aj takéto chvíle, tie sa nevyhýbajú nikomu. Sám pápež hovorí, že „povolanie k manželstvu je poslaním viesť neistú loďku, ktorej uprostred rozbúreného mora dodáva stabilitu sviatosť“. Aj v tomto prípade si Svätý Otec pomáha udalosťou z evanjelia – na vodách neistôt a bolestí sa zmietame ako ustráchaní apoštoli, ktorí v tiesni volajú: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (Mk 4, 38). Netreba napriek všetkému zabúdať, že práve „prostredníctvom sviatosti manželstva je Ježiš vždy prítomný v loďke“.
Pápež ako vždy chápe človeka v jeho slabosti a ukazuje mu cestu – „priznať si svoju krehkosť a nemohúcnosť, ktorú zakúšame zoči-voči mnohým situáciám, no zároveň mať istotu, lebo takto sa Kristova sila prejavuje na našej slabosti (porov. 2 Kor 12, 9).

Povolanie k manželstvu je poslaním viesť neistú loďku, ktorej uprostred rozbúreného mora dodáva stabilitu sviatosť.

Pápež si je vedomý, že náročné obdobie pandémie vystavilo rodiny mnohým ťažkostiam, ale aj otvorilo novým príležitostiam. Deti i rodičia sa nanovo učia tráviť spolu čas, rozvíjať dialóg, čo si samozrejme vyžaduje veľa trpezlivosti. Akýmsi receptom na prekonávanie únavy je posilňovať lásku, „ktorá nás urobí schopnými hľadieť viac na iných – manžela či manželku, deti – než na vlastnú námahu.“ Takto sa život v rodine nebude vnímať ako „pokánie, ale ako útočisko uprostred búrok, (…) miesto prijatia a pochopenia“.
Rodiny nájdu v liste aj základné „ABC“ pre spokojné spolunažívanie, ktoré pápež už viac ráz spomínal. Sú nimi tri slová „smiem, ďakujem, prepáč“, v prípade konfliktu „deň vždy ukončiť uzmierením“ a „pokľaknúť spoločne pred Ježišom v Eucharistii“. Chýbať by nemali dotyk, neha či spoločná večerná modlitba.
Nie každý manželský vzťah ustojí konflikty a problémy. Svätý Otec nezabudol v liste na tie páry, ktoré si prechádzajú hlbokými zraneniami. Napriek tomu ich nabáda, aby „neprestali hľadať pomoc, vďaka ktorej by nezhody mohli prekonať a nespôsobovali tak jeden druhému a deťom ešte viac utrpenia“. Pápež pozýva manželov, aby sa obracali na Ježiša, hľadali v ňom „svetlo na ceste“ a začleňovali sa do spoločenstva, ktoré je „otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého aj s jeho životnými ťažkosťami“ (Evangelii Gaudium, 47). Odpustenie môže podľa nástupcu svätého Petra uzdraviť každé zranenie. „Vzájomné odpustenie je výsledok vnútorného rozhodnutia, ktoré dozrieva v modlitbe, vo vzťahu s Bohom, je darom vyvierajúcim z milosti, akou Kristus naplní manželov, keď ho nechajú konať…“

Váš manžel či manželka potrebuje váš úsmev. Vaše deti potrebujú váš povzbudivý pohľad.

Záverečné slová listu pápež adresoval mladým, ktorí sa pripravujú na manželstvo. Ako v apoštolskom liste Patris corde (S otcovským srdcom) o vyhlásení Roka svätého Jozefa poukazuje na „kreatívnu odvahu“ svätého Jozefa, ktorý „vie premeniť problém na príležitosť tým, že vždy dáva na prvé miesto dôveru v Božiu prozreteľnosť“, tak aj teraz pápež pripomína snúbencom túto jedinečnú črtu Ježišovho pestúna. Taktiež ich nabáda k životu v spoločenstve s rodinami, priateľmi a farnosťou, aby sa pre svoj budúci manželský a rodinný život učili od tých, ktorí si už prešli cestou, na ktorú oni ešte len nastúpili.
Svoju pozornosť Svätý Otec obracia aj na seniorov a starých rodičov, ktorí v pandémii osobitne trpeli a zakúsili ťaživú samotu. Pápež opäť vyzdvihol nenahraditeľný prínos starých mám a starých otcov, „živej pamäte ľudstva“, vďaka ktorej možno „vybudovať ľudskejší a pohostinnejší svet“.
Žijeme v časoch, ktoré môžeme definovať ako epochálnu zmenu a na prekonanie kontrastov a protivenstiev potrebujeme pestovať „kultúru stretnutia“. Záverečným odkazom Svätého Otca je preto jednoduché slovo „radosť“. „Nedovoľte, aby smútok zmenil vaše tváre. Váš manžel či manželka potrebuje váš úsmev. Vaše deti potrebujú váš povzbudivý pohľad,“ píše pápež. Všetci, ktorí s rodinou prichádzajú do kontaktu, sa túžia nasýtiť radosti, „ktorá pochádza od Pána“. Muži a ženy dnešných čias sú teda povolaní „žiť intenzívne svoje povolanie v radosti“.