Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
2. časť rozhovoru s Alexandrom „Šaňom“ Erdélyim. Pokračovanie prvej časti z minulého týždňa. Prečítate si ju tu:
Alexander Koloman (Šaňo) Erdélyi sa narodil v Budapešti, ale celý život prežil v Bratislave. Študoval strojárstvo na Slovenskej technickej univerzite a profesionálne sa venoval patentovému právu. V rokoch 1965 až 1990 organizoval najväčšiu podzemnú sieť prekladania, vydávania, pašovania a distribúcie kresťanskej literatúry vo východnej Európe.
V podzemí používal prezývku „George“. Počas svojho pôsobenia rozdistribuoval približne 15 miliónov kníh, ktoré sa na Slovensko dostali vďaka zbierkam kresťanov v západnej Európe a USA, ako aj vďaka sponzorom.
Pri distribúcii spolupracoval s väčšinou kresťanských cirkví. V roku 1990 založil nezávislé kresťanské vydavateľstvo Creativpress, ktoré vydalo niekoľko desiatok titulov vrátane koordinácie prekladu Novej zmluvy do hovorovej reči, ktorý vyšiel v 90. rokoch pod názvom Nádej pre každého.
Presne tak, začínal som na autách, ktoré som si požičiaval ako Trabant, či Škoda 440. Tie však už boli ojazdené a kapacitne nestačili, takže keď to v zahraničí videli, ponúkli mi väčšie a výkonnejšie autá. V tom čase to ešte bol problém. Ale vyriešili to. Dostal som list aj s venovaním od príbuzných svojej budúcej manželky v Západnom Nemecku.
Prišiel notársky overený list, že nám venujú 35 000 nemeckých mariek – to boli vtedy veľké peniaze – ako svadobný dar s podmienkou, aby sme si kúpili mikrobus Volkswagen.
Tuzex nič také štandardne neponúkal, ale vedel to individuálne doviezť. História toho listu začala predvolaním na „Februárku“ (kedysi centrála Štátnej bezpečnosti na dnešnej Račianskej ulici). Prišlo predvolanie vysvetliť, čo to je, čo to znamená?
Tak hovorím: „Súdruhovia, čudujete sa? Veď aj ja… Máme rodinu v Západnom Nemecku a rozhodli sa, že nám ako svadobný dar venujú auto, aby sme mohli veľa cestovať – mikrobus! No a čo? A že toľko peňazí… Ja za to predsa nemôžem, že sú bohatí…“
Tie peniaze dala kresťanská organizácia Licht im Osten, ale dohodli sa s našimi príbuznými, že to nám oni akože darujú. Ja som tie peniaze nevidel, ale bolo to perfektne notársky overené, nedalo sa s tým diskutovať. Tak mi na „Februárke“ dali pečiatku pre banku a Tuzex, že ma môžu vybaviť.
V Tuzexe mi objednali auto, asi 3 mesiace to trvalo, kým mi zase prišla pozvánka, že si mám prísť na železničnú stanicu v Bratislave vyzdvihnúť auto. Na nákladnom vagóne prišiel novučičký mikrobus Volkswagen. Ale s ním aj špecifický problém – závisť, a to aj medzi kresťanmi: „Také auto? Načo mu to je? Kam s tým chodia a prečo každú nedeľu nie sú v kostole? Chodia si len na výlety a kade-tade…“
Vysvetľovať sa to veľmi nedalo. Ešteže som bol vtedy mediálne známy ako „najmladší československý vynálezca“, vlastniaci niekoľko patentov. Dalo sa domýšľať všeličo.
Za tých 25 rokov v komunistickom režime som zodral niekoľko áut, ale nikdy som nemal svoje peniaze na to, aby som si kúpil čo aj len Trabanta. Odjazdil som za ten čas zhruba 3 milióny kilometrov, vďaka Bohu bez nehody.
Vlastne jednu haváriu som mal v Rumunsku, v tých časoch tam chodilo veľa konských povozov. V noci jazdili bez osvetlenia a raz som neubrzdil a do jedného takého som vrazil. Tak to bol trochu problém aj s policajtmi, ale nejako sa to uhladilo. Ja som bol turista z Československa s rodinou, tak mi to prešlo, dokonca aj auto bolo pojazdné.
Ja som robil v civilnom zamestnaní celé tie roky. Tie moje aktivity boli cez víkendy a sviatky… v piatok naložiť dodávku, do nej kempingové potreby a samozrejme deti, prvé, druhé, tretie a ideme cestovať.
Ideme na otočku do Tatier, ideme na lyžovačku, do Krušných hôr, na Balaton, do Budapešti, niekedy dokonca k moru alebo do galérie v Drážďanoch… Ale v pondelok už musíme byť späť v zamestnaní.
Deťom to bolo zo začiatku jedno, ale potom mi začali hovoriť: „Otec, čo sme my zač? Hovoríme, že ideme lyžovať do Tatier. Prídeme tam na takú jednoduchú lúku, zvezieme sa na lyžiach alebo sánkach a už ideme domov. Čo to je za lyžovačka?“
Deti nevedeli, čo je pod nimi a vnútri auta naložené. V noci sa to vyložilo z auta a už sme išli domov. Samozrejme, že sme sa zastavili, aby sa deti mohli spustiť na sánkach z nejakého kopčeka, takže zo začiatku to šlo, ale neskôr už to bolo ťažšie.
Dosť často nás zastavila Verejná bezpečnosť (polícia), ale doklady boli v poriadku a najčastejšou otázkou vtedy bývalo „A čo veziete?“ Nuž, naše deti…
Určite áno, nebola to len radosť z cestovania, ale aj bremeno. Už na svadobnej ceste, keď sme cestovali do Bulharska, sme mali namále. V aute na podlahe sme mali 200 bulharských Biblií a na nich kempingové vybavenie k moru.
Rumunský colník bol však nejaký nevrlý, že načo ideme do Bulharska s takým naloženým autom a že máme všetko ukázať: „To môže povedať každý, že ide k moru a potom zistíme, že v aute pašuje Biblie.“
Tak som mu otvoril kufor, nohy sa mi triasli, lebo som vedel, že za to je desať rokov basy a ešte v Rumunsku. Keď som si to ako mladomanžel predstavil, nebolo mi všetko jedno, len som sa potichu modlil.
On tam začal liezť do kufra medzi tie kempingové veci, šmátral rukou hlbšie a hlbšie a zrazu niečo chytil: „A čo je toto?“ Ťahal to von, už som čakal, čo to bude, a to bola žehlička.
Uľavilo sa mi a rozkričal som sa na neho: „Hovoril som, že ideme na svadobnú cestu, Vy si myslíte, že tam si nemusím žehliť nohavice?“ Začal sa tiež smiať, hodil žehličku späť a hovorí: “Choďte“. To boli zázraky.
V tejto službe boli rôzne od malých áut typu VW, Ford, Bedford a podobných dodávok, na ktorých sa dnes rozváža chlieb, cez obytné autá a prívesy až po veľké kamióny, či nákladné lode na Dunaji.
Raz prišla novučičká veľká dodávka Mercedes, vyrobená tak, že mala po celom obvode dupľované steny, do ktorých sa nedalo dostať, nedali sa nijako otvoriť. Musela sa nadvihnúť strecha a iba tak sa tam dalo dostať.
Balíky s knihami mali lanká, ktorými sa to do tých dutín dali spustiť a potom zase vyťahovať. Prvú cestu ku mne prešiel Mercedes v poriadku, ale na druhej ho zachytili a skonfiškovali, posádku vyhostili. To bola dosť veľká škoda. Potom som ten Mercedes viackrát videl chodiť po Bratislave, ale už so slovenskou ŠPZ-kou. Zrejme si ho zobrali Štbáci.
Poslal som von odkaz vedúcemu misie Licht im Osten, ktorá to financovala, že ho vídam v Bratislave. On mi položartom odpovedal, že keď ho zase uvidím, mám naň vyliať bandasku benzínu a podpáliť ho. Ale to som neurobil…
Áno, mám v sklade ako pamiatku napríklad veľký 200-litrový plechový sud, v akom sa vozia chemikálie. Bol aj na výstave o pašovaní v Rakúsku. Je to sud, do ktorého sa zmestilo 200 až 250 Biblií. V kamióne bolo naložených 35-40 sudov s chemikáliami – uzavretých a zapečatených.
Iba vodič vedel, ktoré z nich treba za hranicou na určenom mieste cestou vyložiť, lebo v nich nie sú chemikálie. Colníci však skraja našli iba chemikálie, do ktorých sa báli aj ruku strčiť.
Alebo fínsky kamión, ktorý pravidelne prevážal diely na montované rodinné domy do Talianska a po ceste zastal na dohodnutom mieste v lese, aby vyložil balíky s knihami, ktoré boli medzi nimi nastrkané. Napríklad aj v Albánsku, ktoré ešte nebolo prístupné turistom a chválilo sa tým, že je prvou ateistickou krajinou sveta bol veľký záujem o Biblie.
V Rusku bol človek za Bibliu ochotný zaplatiť mesačnú mzdu. To často sovietskych colníkov tak motivovalo hľadať a zhabať pašované Biblie. Oni ich nepálili, predávali ich na čiernom trhu. Tam chodili upravené autá, kde boli špeciálne kabínky, aby to bolo nedostupné. Alebo aj vlakom do Užhorodu a potom ďalej.
Každý štvrtý piatok v mesiaci prišla primárna zásielka spoza železnej opony. Vždy v tom istom čase, aby sa to dobre pamätalo. To bolo základne pravidlo, ale malo svoje výnimky.
Ak by zahraničné auto bolo sledované, čo sa dosť často stávalo, nemohlo sa vykladať. Muselo ísť ďalej bez kontaktu, napríklad cez hranice do Maďarska.
Na druhý deň sa v noci vrátilo na dohodnuté náhradné miesto stretnutia. Bolo treba niekde sa stretnúť, „niekde“ mať pripravené bezpečné miesto na prechodné uloženie.
Stále sme museli dávať pozor, aby nás nikto nesledoval. Dorozumievali sme sa zásadne cez kuriérov alebo v dohodnutom čase na dohodnutom mieste. Menšie autá sa vykladali v rodinných domoch. Po polnoci do dvora vošiel na prenocovanie turista a do rána odišiel preč, niekedy aj hneď po vyložení.
Niekde celé rodiny spolupracovali aj desaťročia, pomáhali s prekládkou aj dočasným umiestnením. Spolupracoval som dlhodobo s asi 15 rodinami, ktoré som postupne striedal, raz k jednej a potom k druhej rodine, záležalo aj od susedov. V Miloslavove, Bernolákove, Podunajských Biskupiciach ale aj inde, po celom Československu.
Vytvárali sa tak dočasné sklady, z ktorých sa literatúra následne rozvážala jednotlivým odberateľom na území prakticky celého Východného bloku. Spominam na mnohých, ktorí boli ochotní vziať na seba nemalé riziko, napríklad:
Vykladalo sa napríklad v baptistickom kostole do krstiteľnice, to je taký malý bazén pred kazateľňou a zmestilo sa tam hodne. Raz museli kvôli tomu aj krst odložiť.
Dokonca sme tam aj vybudovali špeciálny vjazd zboku do obslužnej miestnosti kostola, aby sa tam dalo vojsť veľkým dodávkovým autom a vykladať vnútri, aby to susedia nevideli. To je asi jediný kostol na svete, ktorý má vjazd pre auto, vraj na uskladnenie paliva.
Mnohí, dokonca aj tí najbližší sa ma po revolúcii na to pýtali, ako je to možné, že iných zatvárali, konfiškovali autá, farári ako „miestni dôverníci“ museli chodiť na výpovede na tajnú políciu…
Tí najodvážnejší sa ma pýtali Šaňo ako je to možné, 25 rokov aktivity na Slovensku, v Česku, ďalších krajinách, povedz pravdu, Ty si naozaj s tajnou službou nespolupracoval?
Stále som cestoval, stále som bol v cudzine. Moja odpoveď bola, že ani ja tomu nerozumiem, ale bolo to tak. Naozaj som s nikým nespolupracoval. 25 rokov som bol ochránený. Ako je to možné neviem. Bude to moja prvá otázka, keď stretnem Ježiša zoči-voči po smrti: „Pane, ako je to možné?“
Ubehlo 25 rokov pašovania a nikdy sa mi nič nestalo. V Českom Tešíne sme mali spoluprácu s miestnym hrobárom, doviezli sme knihy vnoci na cintorín, vyložilo sa to do prázdnych truhiel a odtiaľ si to už rozoberali miestni farári, ktorých koordinoval evanjelický farár Santárius.
Hrobár to rozvážal v truhle, jazdil takým čiernym pohrebným mikrobusom Škoda 1203, no ktorý policajt by si dovolil zastaviť ho a nazerať do truhly? To bolo úplne bezpečné.
Dokonca jeden môj kamarát, keď sa po revolúcii sprístupnili tajné archívy, ich oficiálne požiadal o záznamy, ktoré tam o mne majú a tu je oficiálna odpoveď: „Informujeme, že nemáme žiadny záznam o aktivitách menovaného, čo môže znamenať, že sme o ňom nemali žiadne informácie.“
Toto je oficiálna odpoveď po mojich 25 rokoch aktivít v rámci krajín Východného bloku. V Rakúsku bola v roku 2018 konferencia bývalých „pašerákov Biblií“, pri príležitosti 50 rokov založenia kresťanskej organizácie Operation Mobilisation (OM), ktorá sa na týchto aktivitách v značnej miere podieľala.
Tam som dostal „osvedčenie“, koľko literatúry cezo mňa do komunistických krajín prešlo. Už vtedy som bol ich najdlhšie pôsobiacim partnerom. Tam prečítali aj stanovisko štátneho archívu, takže asi 150 účastníkov konferencie prepuklo do obrovského smiechu a potlesku. Jeden z vedúcich povedal: „My všetci 150-ti podpíšeme tomu vášmu archívu Štb, ktorý Ťa nepozná, že my Ťa poznáme dlhé desaťročia a chodili sme k Tebe pravidelne…“
Na začiatku to boli pre mňa naozaj len „turisti“, ktorých mená som nepoznal, ani oni moje. Mal som kvôli utajeniu prezývku „George“, ktorou ma aj medzi sebou volali. Nemohli sme si ani písať, telefonovať, vôbec nič. Postupne sa niektoré návštevy opakovali. Štátna bezpečnosť mala záznamy, kto sem chodí, akými autami, mali svoje zoznamy, neskôr som sa k niektorým dostal.
Vyšetrovanie sa viedlo koordinovane po celej východnej Európe pod velením sovietskej KGB. Niektorých aj chytili, aj o tom sa píše v knihe s názvom Výjazdy od Thomasa Hendersona o histórii tejto práce, ktorá vyšla v mnohých jazykoch. Okrem slovenčiny aj v albánčine a najnovšie aj v kórejčine.
Vo financovaní a pašovaní bolo zapojených veľa dobrovoľníkov, darcov a najmä kuriérov. Bolo treba nielen dovážať knihy, ale aj vyvážať zo Slovenska rukopisy, preklady, korektúry, vozili sa aj audionosiče, nahrávky pre kresťanské vysielanie Trans World Radio, kedysi Radio Monte Carlo.
Boli to dobrovoľníci, ktorí sa museli striedať, pretože pohyb cudzincov bol medzinárodne evidovaný, rovnako ako ich autá. Potom boli organizátori zvonku, napríklad George Verwer, z Veľkej Británie, šéf organizácie Operation Mobilisation.
Alebo Richard Wurmbrand, kazateľ, ktorý si v Rumunsku odsedel 14 rokov za mrežami a potom ho holandskí kresťania vykúpili z väzenia. Tam potom založil organizáciu Voice of Martyrs (Hlas mučeníkov), ktorá je aktívna dodnes a pomáha prenasledovaným kresťanom.
Spomeniem holandskú organizáciu Open Doors, nemeckú Licht im Osten, švédsku Slaviska Mision, maďarsko-nemeckú Evangéliumi Iratmiszió či Detskú misiu. Tých organizácií bolo tak 10-15, ktoré sa intenzívne zaoberali výrobou kresťanskej literatúry a pomocou cirkvi vo východnom bloku. Mnohí vydavatelia zasa vydávanie literatúry sponzorovali.
Nebola za tým ani politická, ani štátna, ani cirkevná organizácia, ktorá by to platila. Získavali peniaze z darov a zbierok, propagovali svoju činnosť a kresťania v západnej Európe a USA to podporovali príspevkami.
S tými všetkými som bol prepojený a pomáhal som organizovať presuny a aktivity na tejto strane „železnej opony“. Ale aj prvé kresťanské filmy, bol som aktívny v oblasti prvých dabingov, filmy sa premietali vo formáte „super 8“.
Som asi prvý, kto v našich končinách dotiahol premietačku, televízor a video do kostola. Keď sem prišla prvý raz evanjelizátorka Joni Earickson v 80. rokoch, už vtedy sme nahrávali jej príhovory na video televíznymi kamerami a šírili ich na VHS-páskach.
Keď tu bol legendárny americký kazateľ Billy Graham, komunisti dovolili v Bratislave len jedno verejné stretnutie pre obmedzený počet ľudí v kostole Cirkvi bratskej na Cukrovej ulici. Vraj z bezpečnostných dôvodov to bolo na pozvánky.
Zorganizovali sme vtedy partiu, pozbierali sme od ľudí, čo už boli dnu pozvánky, vyniesli sme ich von a rozdali ľuďom, čo sa tam chceli dostať. Keď sme sa takto viackrát otočili, budova bola zrazu úplne plná. Komunisti museli byť dosť prekvapení, ako je to možné…
Keď to prišlo, uložilo sa to u viacerých rodín, nebol som zrejme jediný, komu v Československu vozili literatúru. Uložili sme to, nechali sme to tak mesiac odstáť, až kým sme videli, že po tom nikto nepátra. Až potom sa to rozvážalo.
Bolo treba vedieť, kam môžeme ísť a kam nie. Jeden z dôležitých článkov tejto reťaze známy katolícky kňaz Anton Srholec, s ním som veľmi úzko a dlhé roky spolupracoval, on ma kontaktoval s katolíckymi kňazmi, povedal mi, za ktorými môžem ísť a ktorým sa mám zďaleka vyhnúť.
Lebo to bolo treba, v prípade tých, čo boli napríklad v „mierovom hnutí“ Pacem in Terris, tí by zdvihli telefón a ja by som skončil. Už vtedy existovala aktivita v Katolíckej cirkvi, Ústav svätého Cyrila a Metoda v Ríme, od ktorých som aj ja dostával publikácie, dokonca aj poštou od pátra Ovečku. To boli však skôr ukážky – niekoľko knižiek, až postupne viac titulov.
Na začiatku to bol Srholec, potom Jukl, Krčméry, bratia Mikloškovci, Čarnogurský, Sokol, Korec a mnohí ďalší. S celým vedením tajnej cirkvi som sa postupne spoznal, biskupi, arcibiskup a kardinál… oni si to už medzi sebou povedali, že príde nejaký Šaňo a dovezie, nemajú sa ho veľa vypytovať…
Fungovalo to… oni ani medzi sebou vždy nevedeli, odkiaľ to dostávajú, medzi sebou sa tým radšej nechválili… Na niekoľkých miestach sme prevádzkovali aj cyklostylové rozmnožovacie stroje a neskôr dokonca aj ofsetové.
Nevadilo, dokonca som vtedy zásoboval aj Svedkov Jehovových Bibliami, lebo vtedy ešte nemali svoj preklad. Katolíci nikdy nemali dosť svojej literatúry. Niečo mali, ale najmä „samizdat“, to bolo pár kusov, dovezených tu 5 kusov v ruksaku, tam 10 kusov prepašovaných cez hory.
Teraz z tých ľudí, ktorí to preniesli robia hrdinov, ale nikto im nedokázal doviezť stovky a tisíce Biblií a iných kníh ako ja. Lebo mne naraz prišlo 300-500 Biblií a maličkých Nových zmlúv sa zmestilo do Trabanta 3-5-tisíc.
V Českom Tešíne bol napríklad evanjelický farár Santarius, ktorý to organizoval, podobne ako na Slovensku Anton Srholec. Na Santariusovu pamiatku tam zriadili aj také múzeum pašovania. Tam je vystavená aj jedna taká truhla. Škoda, že sa niečo také zatiaľ nepodarilo urobiť aj tu na Slovensku. Ja by som do neho vedel prispieť mnohými exponátmi.
Približne 15 miliónov kníh. Len Pán Boh vie presný počet. Zaujímavé je, že ani v zahraničí nemajú úplne presnú evidenciu. Ale za 25 rokov to bolo mesačne minimálne 300 kg a bežne aj 1,5 tony. Tie veľké dodávky vozili 1,5 tony.
Tak sa vlastne naplnili slová o 15 miliónoch kníh, ktoré by som si mal žiadať pre každého obyvateľa v mojej krajine. Vtedy som sa na tom zasmial, ale za 25 rokov sa to stalo skutočnosťou.
Viem to zrátať na zhruba 150 titulov, ale nie na počet kusov. Však len táto jedna kniha obrázkový Nový zákon – vytlačený a dovezený v slovenčine 100 000, v češtine 100 000, v maďarčine 100 000 kusov.
Využil som to, že počas asi 10 rokov som ako občan Československa v rámci východného bloku aj do Sovietskeho zväzu mohol cestovať oveľa ľahšie a bezpečnejšie, ako západniari.
Keď prišla sloboda, dal som výpoveď v robote a hneď, ako sa dalo som podal žiadosť o živnosť. Dodnes ju mám ako vydavateľ a distribútor kresťanskej literatúry. Vtedy bol pomerne veľký hlad po kresťanskej literatúre a Biblii, začali narastať vydavateľstvá, lebo už sa to smelo a mnohí sa začali miešať aj do kresťanskej literatúry.
Ešte aj doteraz ponúkam niektoré viacgeneračné tituly z tých čias, ide to pomaly. Najúspešnejšia bola Nádej pre každého. To je preklad Novej zmluvy do súčasnej slovenčiny. Ten som koordinoval, vyšlo to a bolo to úspešné, 5-6 všelijakých vydaní.
Pridal sa ku mne aj Milan Rúfus so svojim prebásnením Žalmov, ktoré ešte za totality preložil do slovenčiny. On mi ponúkol, že by sme to dali dohromady a vydali k jubileu milénia v roku 2000. To je tá publikácia vo formáte mobilu aj s jeho žalmami.
Jeho slovo má úžasnú silu. To je tak krásne napísané… To je asi to najlepšie, na čom som sa podieľal, je to viacgeneračná kniha, nie iba vec módy, niečo čo tu zostane.
Aj zo Slovenska mnohí poznajú a čítali mnou vydané a distribuované knihy, ale akosi ešte nikto si nevšimol, že je za tým takmer 60 rokov práce a aktivít. Zo zahraničia mám diplomy, hodinky, pozvania, články v médiách a publikáciách o týchto aktivitách a podobne…
Ohlasoval som sa napríklad na Ústave pamäti národa, aj katolícki biskupi veľmi dobre poznajú moju históriu, ale… Ťažko povedať, prečo. Môj otec emigroval po vojne z Maďarska, dokonca matka bola zo židovskej rodiny a babka prežila koncentračný tábor.
Ja som síce vyrastal v prostredí protestantskej cirkvi Bratská jednota baptistov, ale ani tam mojim aktivitám nevenujú pozornosť s veľkou obľubou. Napokon, stretol som v ťažkých povojnových rokoch všelijakých ľudí aj medzi kresťanmi…
Dokonca som vydal knihu Nové dôkazy, ktoré vyžadujú rozhodnutie od Josha McDowella, ktorá má ako prvá a možno aj jediná na Slovensku vieroučné schválenie tak Rímskokatolíckej, ako aj Evanjelickej cirkvi. Ale dnes už ľudia málo čítajú obsažné texty a táto má takmer 1000 strán…
Málokto si už dnes vie predstaviť, čo pred 50 rokmi pre kresťanov znamenalo dostať vlastnú Bibliu, alebo prečítať si necenzurovanú knihu. Vtedy ľudia takéto knihy hľadali a doslova hltali.
Foto – Dominik Sepp
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Jedna odpoveď
Great story of a great man…