Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Napriek svojmu kresťanskému základu, ktorý odsudzuje úmyselné zabitie ľudskej bytosti ako ťažký hriech, sa Západ dlhodobo pevne držal myšlienky, že môže existovať spravodlivá vojna, ale len za veľmi prísnych podmienok: keď ju vyhlási legitímna autorita zo spravodlivého dôvodu, a to kvôli obrane proti nespravodlivému agresorovi a presadzovaniu vyššieho dobra, a keď je vedená podľa zadefinovaných pravidiel.
Zisťovanie týchto podmienok sa časom stávalo čoraz ťažším, ale bola to predovšetkým rastúca úmrtnosť, zapríčinená používaním smrtiacich nástrojov s čoraz sofistikovanejšími technológiami, ktorá presvedčila katolícke učenie, počnúc encyklikou Pacem in terris (1963), že žiadnu vojnu nemožno definovať ako spravodlivú, a už vôbec nie tie vojny, ktoré sa bojujú v dobe existencie jadrových zbraní.
Ak by sme konečne pochopili, že žiadnu vojnu dnes nemožno definovať ako spravodlivú, ako môžeme stále veriť, že na konci vojny môže existovať spravodlivý mier? História nás učí, že mier vždy určoval víťaz alebo patová situácia medzi súpermi, ktorá vedie k zrieknutiu sa na oboch stranách.
Úloha sily, vojenskej aj ekonomickej, však vždy prevažovala nad akýmkoľvek zohľadnením spravodlivosti. Existoval „lepší“ a „horší“ mier, viazaný na identitu víťazov a historický kontext. Jedni našli riešenia, ktoré boli pre porazených menej trestajúce, druhí nakoniec porazených zotročili alebo im vnútili podmienky, ktoré ich dlho utláčali, čo vyvolávalo pocity pomsty, predzvesť ďalších vojen.
Preto je spravodlivý mier oxymoronom. Spravodlivosti sa nikdy nedočkajú všetci tí, ktorí na oboch stranách prišli o život, zdevastované územia, problémy ako nútená migrácia či vážne ekonomické straty.
Po vojne nebude možné obnoviť predtým namáhavo dosiahnutú sociálnu rovnováhu a nová rovnováha sa často ukáže byť horšou ako tá predchádzajúca, ako to bohato dokazuje prípad Európy po prvej svetovej vojne. Dokonca aj rovnováha po druhej svetovej vojne, všeobecne oslavovaná ako výsledok najlepšieho mieru v dejinách, dnes odhaľuje svoje vážne obmedzenia, o ktorých niet pochýb.
Keď teda prebieha vojna, cieľ dosiahnutia mieru s primárnym zámerom zastaviť zabíjanie má väčšiu hodnotu ako úvahy o spravodlivosti a snaha o dosiahnutie čo najlepšieho možného mieru.
Všetci, ktorí sú na strane mieru, sa musia zamerať na identifikáciu a implementáciu mierových nástrojov, ktoré zabránia vojnám, v ktorých všetci prehrávajú, o to viac dnes v globalizovanom svete. Táto práca by mala viesť k vzniku inštitúcií (predovšetkým rokovacích fór a ministerstiev mieru) a uplatňovaniu životných praktík (ako je dialóg medzi kultúrami), ktoré sa oproti minulosti obnovia.
Vera Negri Zamagniová
Autorka je profesorkou ekonomických dejín na Fakulte ekonómie, štatistiky a manažmentu Univerzity v Bologni. Vyučovala na univerzitách v Terste, Florencii, Brescii a Cassine. Je spoluzakladateľkou časopisu European Review of Economic History o európskych ekonomických dejinách, vydávaného vydavateľstvom Cambridge University Press, a hosťujúcou profesorkou európskych hospodárskych dejín v Bolonskom centre Univerzity Johnsa Hopkinsa.
Prevzaté z cittanuova.it.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
