Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky (IVO) hodnotí na Slovensku Nežnú revolúciu prevažne priaznivo 48 % ľudí. Priaznivejší postoj k Novembru 1989 zaujali ľudia s vyšším vzdelaním, najmä vysokoškolským, a ľudia vykonávajúci kvalifikovanú duševnú prácu.
Opačný postoj mali ľudia so základným a učňovským vzdelaním bez maturity, nekvalifikovaní manuálni pracovníci, nezamestnaní a približne tretina dôchodcov.
Pozitívne hodnotenie malo výraznú nadpolovičnú prevahu u priaznivcov PS, SaS, KDH, Sme rodina a OĽANO. Najkritickejšie hodnotia Nežnú revolúciu prívrženci Smeru-SD, o trochu lepšie voliči Hlasu a Republiky, písal portál Trend v roku 2022.
Tieto údaje sa dopĺňajú s prieskumom, podľa ktorého si takmer dve tretiny ľudí želajú autoritárskeho vodcu, silného a rázneho lídra aj za cenu, že by sa pohyboval na hranici demokratických princípov.. K tvrdej ruke najviac inklinujú voliči SNS, Smeru, Hlasu a Republiky. Silného vodcu si želali aj voliči Sme rodina, písal vtedy portál Aktuality.
Tieto údaje ukazujú hlavné príčiny, prečo počas prvých rokov samostatného Slovenska vládol Vladimír Mečiar a prečo v roku 2023 a 2024 parlamentné i prezidentské voľby napriek všetkým jej korupčným kauzám vyhrala koalícia vedená exkomunistom Ficom.
Aj to, prečo ju toľkí stále podporujú či tolerujú napriek ich nekultúrnosti, nekompetentnosti a porušovaniu princípov demokracie a spravodlivosti.
Tieto fakty naznačujú, že polovica Slovenska má dosť biedny vzťah k slobode a spravodlivosti, čo súvisí aj s tým, že v miere korupcie, kvalite justície a viere v ruskú propagandu patríme k najhorším v Európe.
Mnohí nechápu alebo ignorujú to, že demokratický právny štát zabezpečí takmer všetkým vyššiu životnú úroveň a celkovú kvalitu života než komunistický, autoritársky, neslobodný a skorumpovaný. Dôsledky sa prejavujú aj v životnej úrovni.
Slovensko má dnes najvyššiu životnú úroveň v dejinách, vyššiu než väčšina ľudí na Zemi. To je popri všeobecnom vedecko-technickom pokroku a práci mnohých ľudí hlavne ovocie slobody, demokracie a členstva v EÚ. Umožnil to pád komunistickej diktatúry, ktorej sme „odzvonili“ v novembri 1989.
Prinieslo to aj oslobodenie spod mocenského diktátu Moskvy, ktoré sa začalo 17. 11. 1989, pokračovalo slobodnými voľbami 1990 a zavŕšilo sa až ťažko vyrokovaným odchodom 150-tisícovej sovietskej okupačnej armády v júni 1991.
Dnes nám tú slobodu, najmä pred hrozbou z Ruska, zabezpečuje NATO, do ktorého Slovensko slobodne vstúpilo. Za rovnakú slobodu bojuje Ukrajina.
Premiér Fico a jeho vládni súdruhovia vrátane prezidenta však opakovane kritizujú NATO a EÚ, ale nikdy nie Rusko ani iné vlády, ktoré svojim občanom aj iným národom berú slobodu. Spôsobom, ako vládnu a koncentrujú moc vo svojich rukách, posúvajú Slovensko do ruského sveta, z ktorého sme sa pred 35 rokmi vymanili.
Politicky, lebo mentálne v ňom značná časť Slovenska zotrváva, ako ukazujú hore uvedené prieskumy, aj pretrvávajúca podpora súčasnej vláde.
Dôsledkom takýchto postojov, vlády a korupcie je, že Slovensko po 34 slobodných rokoch a 13 rokoch vlády strán súčasnej koalície patrí v životnej úrovni vrátane platov, dôchodkov, kúpnej sily či zdravotníctva k najhorším v Európskej únii.
K hlavným príčinám tohto stavu patrí aj krátka pamäť a politika hrubých čiar za minulosťou. Tá nebola kresťanským odpustením, ale politickou hlúposťou. Na rozdiel od Norimberského procesu po porážke nacizmu nikto ani len dostatočne a jasne nepomenoval zločinnosť komunistického systému, neboli označení vinníci.
Je to zlyhanie politikov, škôl aj cirkvi. Prominenti a funkcionári totalitného režimu, ktorí porušovali ľudské práva nielen že zostali bez spravodlivého trestu, ale, čo je omnoho horšie, zostali pri riadení štátu a získali exkluzívne výhodné možnosti v ekonomike a pri privatizácii.
Zákonitý dôsledok je, že komunisti „ovládli ekonomickou sféru a rozkradli, co se dalo“, ako hvooril biskup Václav Malý pre časopis Zrno 20/2010. Politicky ich podporili aj viacerí kresťania – za Mečiara v mene budovania slovenskej štátnosti, za Fica v mene boja proti vágne definovanému liberalizmu.
Arcibiskup Vasiľ o tom povedal: „…povedali sme si, že za minulosťou urobíme hrubú čiaru. A tak v našich nedávnych dejinách pribúdali hrubé čiary a rovnomerne s nimi hrubli aj naše mravy. Tam sú prvé príčiny toho, že dnes na Slovensku „spravodlivosť po žobrote chodí“, ako povedal počas kázne v Terchovej.
Súčasná vláda s podporou polovice Slovenska koná proti tomu, o čo nám išlo v novembri 1989. Preto treba aspoň stručne pripomenúť niečo z toho, proti čomu sme vtedy bojovali.
Komunisti aj v Československu, tak ako všade kde sa dostali k moci, zobrali ľuďom slobodu. Tú nám vrátila Nežná revolúcia, ktorú však pozitívne hodnotí menej než polovica Slovenska na čele s vládou exkomunistu Fica. Tá chce slobodu len pre seba, ale už nie pre Ukrajinu alebo Čínu.
Komunisti len v 50. rokoch 20. storočia v Československu uväznili a internovali 302 kňazov a vyše 3100 rehoľníkov a rehoľníčok. Zhabali kláštory, zakázali rehole, zrušili Gréckokatolícku cirkev aj vydávanie náboženskej literatúry či menovanie biskupov.
Hranice obohnali ostnatým drôtom a tvrdo trestali pokus o útek, viacerých zastrelili. Cestovanie, ktoré dnes všetci považujú za samozrejmosť, bolo pre väčšinu ľudí nemožné.
„Znárodnením“ a menovou reformou desaťtisíce ľudí obrali o majetok. Pritom sebe a svojim ľuďom mocensky zabezpečili výhodné pozície a materiálne výhody, o akých väčšina mohla len snívať.
V ponovembrových rokoch sa to realizuje korupciou. Teraz Ficova vláda najprv sebe fakticky zdvojnásobila platy a potom „konsolidáciou“ korupčne vytunelovaného rozpočtu zníži životnú úroveň väčšine, najmä chudobným a dôchodcom.
Základnou podmienkou pre všetky vedúce funkcie v štátnej správe i podnikoch bola za komunistického režimu stranícka príslušnosť, známosti a lojalita vládnej strane. Často to však boli nekvalifikovaní a neschopní ľudia, čo platí aj za súčasnej vlády.
Hlavným mocensko-politickým nástrojom bolo to, že po februári 1948 a potom v rámci „normalizácie“ po sovietskej okupácii 21. augusta 1968 komunisti obsadili úrad prezidenta, predsedu vlády a parlamentu.
Okrem toho však aj všetky riadiace, mocenské a kontrolné inštitúcie a povyhadzovali z nich všetkých, čo sa usilovali o demokratizáciu. To isté robí súčasná vláda vrátane vyhadzovania vedúcich policajtov a prokurátorov, ktorí riešili ich korupčné kauzy.
Komunisti zaviedli tvrdú cenzúru a monopol na informácie. To na Slovensku už 35 rokov neplatí, ale stále funguje v Rusku a Číne. Fico však rovnako ako komunisti hrubo útočil na novinárov, jeho vláda získala moc aj s pomocou proruských dezinformačných médií, ovládla verejnoprávne médiá a zariadila, že v súkromných boli zrušené niektoré diskusné relácie a odídení redaktori.
Dôsledkom 40 rokov komunistickej diktatúry bolo aj to, že v životnej úrovni nás predbehli slobodné krajiny, ktoré boli na tom v roku 1948 horšie než Československo. Napríklad susedné Rakúsko, kde je dnes priemerný príjem i dôchodok podľa portálu startitup.sk trojnásobne vyšší než na Slovensku.
Za posledných 12-15 rokov pred pandémiou, keď vládli strany súčasnej koalície, sa od nás vzdialilo nielen Česko, ale predbehli nás aj iné postkomunistickém štáty, najmä pobaltské. Aj preto už odišlo zo Slovenska vyše 300-tisíc ľudí.
Čo sa s tým dá robiť? Lepšie využiť slobodu, ktorú sme pred 35 rokmi získali, poučiť sa z minulosti. Nepodporovať politikov, ktorí nás posúvajú do ruského sveta a konajú proti tomu, o čo nám išlo v novembri 1989.
Ilustračné foto – soda.o2.sk, TK KBS
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
