Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Diskusia biskupov Ivana Eľka a Milana Lacha počas Bratislavských Hanusových dní ukázala, že jednota medzi kresťanmi nie je ilúziou ani nostalgiou po minulosti. Je realitou viery – ak ju vezmeme vážne. A 1700 rokov staré slová z Nicejského koncilu nám v tom stále môžu byť kompasom.
Koncil v Nicei v roku 325 bol historickým zlomom: Cirkev musela zadefinovať, kým Ježiš Kristus skutočne je. Arianizmus vtedy tvrdil, že Ježiš je len výnimočným Božím stvorením – nie Bohom. „Dnes si už ani nevieme predstaviť, aké rozšírené to učenie bolo.
Väčšina kresťanov v Rímskej ríši bola arianistami,“ pripomenul biskup Ivan Eľko. Nicejský koncil preto jasne vyhlásil, že Ježiš je „jednej podstaty s Otcom“. Podľa biskupa Eľka tým dal Cirkvi základ, z ktorého vychádzajú všetky ďalšie konfesie.
Biskup Milan Lach zdôraznil, že tento koncil je základom aj dnešného ekumenizmu: „Na tejto platforme môžeme dnes spolu sedieť a diskutovať – katolíci, evanjelici, pravoslávni. Vyznanie viery z Nicey je to, čo máme spoločné.“
Obaja biskupi sa zamysleli nad otázkou, či môže byť Nicea inšpiráciou pre riešenie dnešných cirkevných sporov. Biskup Lach vysvetlil, že už samotná forma koncilov v staroveku bola odlišná:
„Všetky ekumenické koncily zvolával cisár – dnes niečo také neexistuje, ale máme tu synodálny proces. Aj to je spôsob, ako počúvať. Dnes sa na synodách nevyjadrujú len biskupi, ale aj laici. Je to nové, ale inšpirované tým starým,“ uzavrel.
Zdôraznil, že vtedajšia snaha o zmierenie nebola len teologická – mala aj spoločenské dôsledky: „Konštantín chcel pokoj v ríši, ale my dnes potrebujeme pokoj v srdciach a medzi kresťanmi – nie pre pokoj samotný, ale preto, aby sme mohli spolu svedčiť o Kristovi.“
Zároveň pripomenul, že vtedajší pravoverní biskupi, ktorí sa postavili za túto pravdu, boli v menšine a často pre ňu trpeli. Mnohí z nich boli poslaní do vyhnanstva, pretože neustúpili zo svojho presvedčenia.
„To boli inteligentní, rozhľadení ľudia, ktorí sa nenechali zatlačiť. Dnes máme slobodu – a to nás zaväzuje. Máme pokračovať v ich svedectve,“ zdôraznil Lach. Takéto postoje podľa neho inšpirujú aj dnešného kresťana: zostať verný evanjeliu aj v menšinovej alebo nepopulárnej pozícii.
Biskup Eľko doplnil, že Niceu nemožno chápať izolovane – po nej nasledovalo ďalších šesť ekumenických koncilov: „Spolu vytvorili pravoverný obraz o Kristovi. A to, že ho Cirkev nestratila, je niečo, čo ma vždy dojímalo.“
Vyhlásenie katolíkov a evanjelikov k učeniu o ospravedlnení z roku 1999 bolo podľa biskupa Eľka zásadným medzníkom: „Otázka, akým spôsobom človek obstojí pred Bohom v 16. storočí, rozčesla západnú Cirkev.
V reformácii sa naozaj udialo niečo, čo aj mňa ako evanjelika bolí. Mne nie je jedno, či z jednej Cirkvi sa stanú dve alebo sedem. A práve vyhlásenie o ospravedlnení hovorí o tom, že toto rozdelenie medzi nami už neexistuje.“
To, že som zachránený skrze Krista, je niečo, na čom nemám absolútne žiadnu zásluhu.
Ako ďalej upozornil, obe strany sa zhodli na tom, že človek pred Bohom neobstojí pre nejakú morálnu či ľudskú kvalitu, len vierou v Krista. Vďaka tomu môžu podľa biskupa Eľka dnes katolíci a protestanti spolupracovať na misijnom poli a vydávať vierohodné svedectvo svetu.
Biskup Lach dodal, že kresťan by si mal byť vedomý toho, že jeho spása nie je výsledkom výkonu. To však, ako upozornil, neznamená pasivitu. „Ide o odpoveď na Božiu iniciatívu so zreteľom na to, že to nie je moja zásluha, ale dar. To, že som zachránený skrze Krista, je niečo, na čom nemám absolútne žiadnu zásluhu.“
Na otázku, ako človek vie rozpoznať, že práve teraz sa mu takýto dar ponúka, biskup Lach odpovedal osobne: „Pre mňa to bolo skrze rodičov. Vidieť otca, ako sa po nočnej zmene modlí na kolenách, bolo silnejšie ako hociktorá prednáška.“
Biskup Eľko priblížil, ako sa rozpoznáva hodnota tohto daru v luteránskej tradícii: „Martin Luther učil, že v Cirkvi musí byť kázaný zákon aj evanjelium. Zákon má človeka vyviesť z ilúzie, že si pred Bohom môže niečo zaslúžiť, a evanjelium mu má zabrániť padnúť do zúfalstva.“
Práve táto napätá rovnováha vedie podľa Eľka človeka k pokore aj nádeji zároveň. Ten, kto si myslí, že si vystačí sám, nemá dôvod prijať milosť, ale ten, kto vie, že je stratený, ten sa dokáže radovať zo záchrany.
Eľko spomenul aj mystika Jána z Kríža, ktorý hovorí, že človek začína duchovne rásť až vtedy, keď si prejde tmavou nocou duše – keď zistí, že nemá nič, len Boha.
Otázka spoločného prijímania zostáva podľa biskupa Eľka naďalej problémom: „Kým máme odlišné chápanie apoštolského úradu, Katolícka cirkev nemôže vnímať našu Večeru Pánovu ako rovnocennú Eucharistii.“ Pritom vyslovil nádej, že táto situácia sa môže zmeniť, ale netreba tlačiť na pílu.
Obaja biskupi ocenili spoločné biblické projekty, ako sú ekumenické preklady a študijné vydania Biblie, na ktorých spolupracujú biblisti z rôznych cirkví: „Pod čiarou nájdete reformátorov aj apoštolských otcov. To je skutočne krásne ekumenické dielo,“ vyzdvihol biskup Eľko. Takéto formy jednoty sú podľa neho rovnako dôležité ako formálne vyhlásenia.
Diskutujúci sa zhodli na tom, že jednou z najvážnejších výziev dneška je kríza ľudskej identity. Biskup Lach pripomenul, že kresťanská antropológia stojí na jasnom základe: „Biblia hovorí, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Dnes sme zahltení chaosom. Mnohí ľudia nevedia, kto sú. A čoraz viac detí vyrastá bez otcov.“
Evanjelium má zmysel len vtedy, keď človek vie, že potrebuje záchranu.
Lach zároveň upriamil pozornosť aj na ohrozenie ľudskej dôstojnosti v čase, keď sa na začiatok i koniec života čoraz viac pozeráme cez prizmu pohodlia a zisku: „Spoločnosť je pokúšaná ekonomickým komfortom – na úkor dôstojnosti nenarodených či starých. A Cirkev má povinnosť hovoriť o tom jasne.“
Biskup Eľko v diskusii nadviazal témou hriechu, ktorú považuje za fundament kresťanskej viery: „Ak hriech prestane byť realitou, ak je to len nejaký starý konštrukt, potom nemáme čo zvestovať. Evanjelium má zmysel len vtedy, keď človek vie, že potrebuje záchranu.“
„Človek je duchovno-telesná bytosť. A my sme v tomto ešte stále čiernou dierou Európy,“ začal Lach svoju odpoveď. Podľa neho Slovensko ani po 35 rokoch od pádu komunizmu plne nepochopilo, že aj neveriaci človek má spirituálny rozmer.
„Aj ten, kto sa považuje za ateistu, má v sebe duchovnú dimenziu a potrebuje nielen lekársku starostlivosť, ale aj ľudský a duchovný kontakt.“
Pripomenul, že duchovní často slúžia v náročných podmienkach – sú dostupní 24 hodín denne. „Keď o jednej v noci zazvoní telefón, ten kňaz vstane a ide. Nie preto, že si ide vypiť kávu, ale preto, že ho niekto zavolal.“
Eľko vyzdvihol, že duchovná služba v nemocniciach, armáde a väzeniach bola budovaná dlhé desaťročia v ekumenickej zhode. „V týchto prostrediach sa nepozerá na to, kto je akého vyznania. Tam sme jednoducho pri človeku.“
Ako silný príklad takejto spolupráce spomenul spoločné pôsobenie cirkví v utečeneckom tábore vo Vyšnom Nemeckom, kde – ako zdôraznil – „prišli medzi prvými a odchádzali medzi poslednými“.
Biskup Eľko pripustil, že komentovanie verejného diania zo strany duchovných im môže priniesť rešpekt, no zároveň varoval pred ich lacnou popularitou. „Verejná kritika sa môže rýchlo zvrhnúť na prázdne gestá. My tu nie sme nato, aby sme komentovali politiku, ale aby sme slúžili spáse ľudí.“
1700 rokov starý koncil nie je dávnou spomienkou, ale živým kompasom.
Biskup Lach pripomenul, že každý biskup je zodpovedný za celé stádo – aj za politikov. „Kristus nešiel proti rímskej moci, ale išiel medzi ľudí. Aj my sa pýtajme: čo by robil na mojom mieste – konkrétne dnes?“
Ekumenické úsilie, ako ho začal Druhý vatikánsky koncil, má byť podľa biskupa Lacha odpoveďou na výzvy súčasnosti. „Nestrácajme energiu na to, že budeme znovu otvárať to, čo nás rozdeľuje. Pýtajme sa, kým je pre nás Ježiš Kristus – a ako ho spolu ukážeme svetu.“
Práve dnes, keď sa viera stáva menšinovým hlasom, je podľa biskupa Eľka čas na posilnenie ekumenickej spolupráce. „Sekularizácia nás bude zbližovať, či chceme, alebo nie. Nemôžeme byť rivalmi – máme byť partnermi,“ povedal Eľko a dodal, že v čase, keď kresťanské hodnoty ustupujú z verejného priestoru, je spoločné svedectvo o Kristovi dôležitejšie než akékoľvek konfesijné rozdiely.
Diskutujúci zároveň poukázali na potrebu apologetických a vzdelávacích projektov pre mladých: „Mladí potrebujú počuť odpovede. A my musíme vedieť jasne formulovať, čo veríme.“
Diskusia dvoch biskupov – jedného evanjelického, druhého gréckokatolíckeho – ukázala, že cesta k zmiereniu vedie cez pokoru, úctu a trpezlivosť. A že 1700 rokov starý koncil nie je dávnou spomienkou, ale živým kompasom. Možno práve tým, ktorý dnes tak veľmi potrebujeme.
Foto: Facebook/hanusove dni.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
