Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Od pápeža Františka sa učím pozerať na rozmanitý a zložitý svet strednej a východnej Európy. Počas svojej návštevy Maďarska nám poradil: „Oproti katastrofickému porazenectvu a zosvetšťujúcemu konformizmu nám evanjelium dáva nové oči, dáva nám milosť rozlišovania, aby sme vstúpili do našej doby s ústretovým postojom, ale aj s duchom proroctva. Teda s postojom prijatia, ktoré je otvorené proroctvu.“ To znamená, že kritické otázky a výzvy neprehliadame, ale vidíme ich z perspektívy spoločného rastu. V tejto perspektíve ponúkam niekoľko pohľadov na situáciu viery v týchto krajinách, pričom mám na pamäti aj zmenu éry, ktorou prechádzame.
Prieskumy ukazujú, že sekularizácia a morálny relativizmus sa postupne šíria aj v tomto regióne. Kresťanstvo však stále vykazuje určitú vitalitu. Nájdeme tu prejavy ľudovej cirkvi a zbožnosti, ktoré v týchto formách už na Západe nenájdeme. Na mnohých miestach strednej a východnej Európy je živé vedomie, že sme Božím ľudom, nie však v zmysle masovosti, ale skôr ako prejav ľudovej mystiky. Táto ľudová zbožnosť by mohla byť zdrojom znovuzrodenia Európy – ak sa nebude báť nechať sa neustále obnovovať praktickou realizáciou evanjelia. Cirkvi na Východe počas komunizmu totiž rozvinuli kultúru malých spoločenstiev, skupín mladých ľudí a rodín so životom založeným práve na evanjeliu: zameriavajú sa na vzájomnú materiálnu a duchovnú pomoc, na spoločné prežívanie hodnôt a na kráčanie proti prúdu.
Východ pochádza z určitej kultúry mlčania a len postupne sa učí vyjadrovať svoje hodnoty.
Život viery a kresťanských cirkví v týchto východných krajinách je zároveň úzko spojený so zmenou spoločenského režimu po páde Berlínskeho múru. Komunizmus prenasledoval kresťanskú vieru, takže zrod demokracie a zrod náboženskej slobody sú úzko prepojené. Po rozšírení Európskej únie o niektoré východné krajiny došlo v týchto nových členských štátoch k pomerne rýchlemu prispôsobeniu sa západnému hospodárskemu a právnemu systému, zatiaľ čo kultúrne zbližovanie prebieha oveľa pomalšie. Východ navyše pochádza z určitej kultúry mlčania a len postupne sa učí vyjadrovať svoje hodnoty, čo by mohlo byť darom aj pre ostatné centrá kultúry v Európe a mimo nej.
Dňa 18. augusta 1991 sa v športovej hale v poľských Katoviciach uskutočnilo prvé stretnutie Chiary Lubichovej s členmi Hnutia fokoláre zo strednej a východnej Európy. V odpovediach na ich otázky ponúkla kľúč k pochopeniu aj týchto našich dní. „Cesta k jednote sveta – povedala – nie je ani jednoduchá, ani rovnaká pre všetkých.“
Sú krajiny, ktoré „boli nútené byť zjednotené; preto sa im nepodarilo (…) ukázať seba samých, svoju vlastnú charakteristiku, svoju vlastnú osobnosť. Preto si tieto krajiny nárokujú a chcú slobodu. A je to jasné: lebo len v slobode sa všetci môžeme rozvíjať. Ony si nárokujú slobodu, a keď budú mať slobodu a skutočne si upevnia vlastnú osobnosť, potom dospejú aj k jednote.“
Krajiny strednej a východnej Európy si v sebe nesú negatívne dôsledky falošnej, vynútenej, utlačujúcej jednoty a túžia po skutočnej jednote v slobode a bratstve. Sú poznačené ponižovaniami, okupáciami a vykorisťovaním, a preto ako dôsledok majú sebaobranné reakcie a uzavretosť. Toto volanie je vedome či nevedome, výslovne alebo mlčky namierené proti Západu, ktorý za hlavný cieľ svojej aktuálnej sociálnej a politickej činnosti vyhlásil realizáciu jednoty v rozmanitosti, pričom však riskuje, že sa na Východ bude pozerať v duchu paternalizmu, ktorý chce zvonka a niekedy aj zhora urýchliť demokratizačný proces.
Ďalším aspektom, ktorý je potrebné zvážiť, je odlišný spôsob, akým sa tu vyjadruje vzťah medzi cirkvami a štátom. Západ žije v multináboženskej a multikultúrnej spoločnosti, na Východe proces budovania národov ešte nie je ukončený. Dôraz sa tu teda kladie na posilnenie národných identít ako kultúrne a nábožensky homogénnych celkov, kde je potvrdenie kresťanstva podstatnou súčasťou národnej identity. Štát by mal byť garantom a podporovateľom tohto procesu a medzi cirkvami a štátom by malo dôjsť k vytvoreniu nového spojenectva.
Európa je povolaná pojať rozdiely a prijať tých, ktorí klopú na jej dvere.
Na druhej strane, počas komunizmu cirkvi na Východe stratili svoju ekonomickú autonómiu, čo spôsobilo, že stále dostávajú finančnú podporu od štátu. Táto závislosť cirkví od štátu niekedy sťažuje cirkevným autoritám vyjadriť svoj nezávislý morálny hlas. Vo všeobecnosti sa však dá povedať, že na Východe stále prevláda doktrinálna a morálna vízia Cirkvi, ktorá sa snaží upevniť v spoločnosti.
Pápež František v Maďarsku ponúkol víziu Európy, ktorá vzbudila novú nádej ďaleko aj za hranicami krajiny. „Celá Európa je v kríze. Zamyslime sa teda nad dôležitosťou strážiť korene, pretože len tak, že sa pôjde do hĺbky, budú konáre rásť nahor a budú prinášať ovocie.“ Len vďaka tomu budeme môcť „budovať mosty mieru medzi rôznymi národmi. To je povolanie predovšetkým Európy, ktorá je ako ‚strážkyňa mieru‘ povolaná pojať rozdiely a prijať tých, ktorí klopú na jej dvere“.
Synodálny proces Cirkvi určite ponúka príležitosť lepšie sa spoznať a pochopiť a spoločne sa priblížiť k cieľu, ktorý načrtol už svätý Ján Pavol II: dve časti pľúc Európy, ktoré sa navzájom dopĺňajú vo vzájomnom sebadarovaní.
Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 3.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
