O dvoch davoch

Obe situácie sa týkali ľudí a ich správania sa, keď sa stanú súčasťou masy. Reaktívnej masy. A spoločnú mali ešte jednu vec – obe som videl síce na vlastné oči, ale len na obrazovke.

Na Netflixe vychádza kadečo, ale tamojšie dokumenty sa vidieť oplatí. Nedávno vyšiel krátky, trojdielny. Volá sa Trainwreck: Woodstock ’99. Pri slove Woodstock sa zväčša ľuďom v hlave vynorí generácia hipíkov a kvetov zo šesťdesiateho deviateho. Pri príležitosti jeho tridsiateho výročia v roku 1999 sa pokúsili (aj) pôvodní organizátori originálneho festivalu festival zopakovať.

Tentokrát s maličkým rozdielom. Ten pôvodný sa skončil finančným fiaskom. Po ekonomickej stránke silný prepadák. Avšak po kultúrnej, sociálnej či hudobnej sa festival stal kultovým.

Toto všetko si dali organizátori za cieľ zopakovať – avšak tentokrát aj s cieľom na ňom poriadne zarobiť.

Či sa im podarilo na festivale zbohatnúť, sa s určitosťou nedá povedať. Ceny ako 4 doláre za fľašu vody či 10 dolárov za jedlo (v roku 1999!), neexistujúca bezpečnostná služba či iné, vlastne akékoľvek služby a ďalšie nezmyselné šetrenia na široko-ďaleko smrdiace prúserom to naznačujú.

Čo však možno povedať celkom jasne, je, že aj táto edícia sa silno zapísala do dejín. Nie láskou a mierom, ale ohňom a hnevom.

Spoločenská situácia sa v Spojených štátoch amerických za tridsať rokov radikálne zmenila. Aj kapely sa zmenili. Namiesto rockových balád boli ťahúňmi festivalu mladí, nasrdení muzikanti, ktorých nasrdenosť sa odrážala ako v ich hudbe, tak aj v práci s publikom. No, publikom… 250 000 prítomných bude asi najlepšie, aj keď trochu skratkovito, nazvať jednoducho dav.

A asi si viete predstaviť, ako sa začne chovať dav, ktorý je nonstop vystavený horúčavám, nemá sa kde schladiť, osviežiť sa, schovať sa, nemá sa kde umyť či dokonca ani poriadne vykonať základné hygienické potreby a ktorý najmä po prvom dni z troch pochopí, že na ňom chce festival špinavo zarobiť.

Ten dav teda v reakcii na toto prevratné zistenie festival prevráti naruby. Doslova. Dav rozobral, zapálil a zničil všetko, na čo mal dosah. Nebudem písať viac, pozrite si dokument. Názov prvej epizódy znie (v írečitom slovenskom filmovom preklade) Ako sa to, dopekla, stalo?! A túto otázku si budete klásť v priemere tak každé dve minúty.

Druhá udalosť sa stala u nás doma, na Slovensku.

Od začiatku leta až do konca augusta sa futbalový klub ŠK Slovan Bratislava snažil prebojovať do ktorejkoľvek z troch verzií skupín európskych pohárov. S tými sú okrem takej povrchnej veci, akou sú peniaze, spojené najmä prestíž a v našich končinách aj akési zhodnotenie úspešnosti sezóny hneď na jej začiatku.

Ak ste teda sledovali púť Slovana po jednotlivých kvalifikačných predkolách Ligy majstrov, Európskej ligy a Európskej konferenčnej ligy, museli ste na jej zhodnotenie použiť všetky, naozaj všetky prívlastky. Slovan odohral štyri rozličné kolá. V každom bol do posledných minút v hre a zároveň na pokraji vypadnutia; v prvom kole sa zázrakom (gólom) v hodine dvanástej udržal v hre. Následne to takmer identicky zopakoval, aby aj tak prehral na penalty a aby potom v úplne poslednom zápase poslal v 120. minúte zápas opäť (natíska sa napísať snáď už aj „tradične“) na značku pokutových kopov – a tam nakoniec konečne vyhral a postúpil do vysnívanej skupiny medzinárodnej futbalovej súťaže.

S viacerými ľudmi, ktorých som v poslednom období stretol, som zdieľal podobný postoj k tomuto klubu. V domácej lige im nikto z nás nefandí. Nejde tu o hejt v zmysle hlavné mesto, úspechy-závisť a tak ďalej. Je to o prístupe klubu a najmä o tom, čo ho prezentuje na tribúne v sektore C, teda v takzvanom kotli.

Keby sme z Woodstocku ’99 vybrali akúkoľvek mini vzorku a porovnali ju s reprezentantmi sektora C, boli by si nesmierne podobní. Nahnevaní, hluční, ničiaci… Veď samotný klub na ich správanie už mnohokrát doplatil, keď musel do kasy UEFA doplatiť veľké, no predovšetkým zbytočné pokuty za ich skandovanie, svetlice či iné prejavy kultivovaného správania dospelých mužov.

Tento rok to však bolo akési iné. Síce tu boli prítomné, obzvlášť spočiatku, aj vyššie spomínané prejavy, ale časom akoby sa celá atmosféra preklopila – na rozdiel od Woodstocku – k lepšiemu. Možno to mali na svedomí hráči. Jednak svojimi výkonmi, ktorými ľudí stiahli. A popri nich takou mierou drámy, že dospelí kultivovaní muži boli konečne zamestnaní fandením, keďže to bolo potrebné od prvej do poslednej sekundy.

Keď sa k nim a teda fandeniu po nejakej nepísanej sociálnej dohode pridali aj bežní návštevníci štadióna, ktorých konečne nezasiahli petardy, ale atmosféra, bolo jasné, že úspech sa už v nejakej forme dostaví.

Dostavil sa vo forme postupu. Ale dostavil sa aj v istej menej jasnej, menej opísateľnej forme zadosťučinenia kompetentných okolo klubu, ale aj fanúšikov. Konečne boli konštruktívni, a nie demolujúci. Mladí na Woodstocku od hnevu ničili v tom momente dožívajúcu značku festivalu. Fanúšikovia vo vytržení zase budovali znovuzrodenú značku klubu.

Samozrejme, sú to vzletné slová a aj ja s napätím čakám na najbližší prúser sektora C. Avšak bolo pekné vidieť, ako sa dav spojil, ako dav spojila dobrá vec a ako dav namiesto deštrukcie tvoril.