O tichu na hlučnom rímskom letisku

Prednedávnom som v sebe pociťoval takú nervozitu, že som ani nevedel pomenovať, čo sa so mnou deje. Stála nespokojnosť a nepokoj boli ako časované bomby a bolo len otázkou času, kedy vybuchnú. Podvedome som mal z tejto situácie, z eventuálnej explózie, veľký strach.

Bolo nutné sa zastaviť. A tak som zašiel do kaplnky a sadol som si tam. Nie, nechcel som Ježišovi všetko rozprávať, on už určite všetko vedel. Len som mu povedal, že som bezradný, nervózny a neviem, čo mám robiť.

A náš tichý rozhovor pokračoval, bez slov, bez viet, bez vyčítania, iba sme sa „na seba pozerali“. Z rozhovoru som nevyvodil žiadny záver – aspoň nie v tej chvíli. Bolo to večer, a tak som po tomto „rozhovore“ išiel spať. Na moje prekvapenie som spal pokojne celú noc a ráno sa zobudil pokojný. Ostalo mi len vrátiť sa na „miesto činu“ a v kaplnke sa poďakovať.

Pred časom ma do tej istej situácie dostala okolnosť, ktorá nepatrí k tým bežným.
Cestoval som do Talianska na pohreb mamičky jedného blízkeho kamaráta. Dohodli sme sa s rodinou, že si na letisku zavoláme, kde a o koľkej sa stretneme, keďže som nemal inú možnosť, ako prísť na pohreb včas.

Vybitý mobil a napokon aj nevyhnutnosť „odpojiť Pannu Máriu“ od elektrických sviečok ma zastavili a ja som sa v pokoji a tichu kaplnky hlučného rímskeho letiska mohol stíšiť.

Už pri ceste tam som mal problémy – mobil som nemal dostatočne nabitý a nemal som so sebou nabíjačku. Tú som si nakoniec kúpil na letisku po prílete, pretože mobil už nevykazoval žiadnu činnosť a jediný spôsob, ako ho „donútiť“ k spolupráci, bolo nabiť ho. A tu bol kameň úrazu. Nenašiel som na letisku žiadnu zásuvku, kde by sa dal mobil nabiť! Predsa len sa jedna nádej našla. Na letisku Fiumicino v Ríme je kaplnka, ktorá je cez deň stále otvorená. Vošiel som a zbadal som zásuvky pri oltári, ale všetky boli „obsadené“ šnúrami od elektrických sviečok umiestnených na oltári Panny Márie. Neostala iná možnosť, ako „Pannu Máriu od sviečok odpojiť“. Do zásuvky som zasunul nabíjačku na svoj mobil. Našťastie som bol v kaplnke sám, takže nikomu (dúfam, že ani Panne Márii) to neprekážalo.

V kaplnke som však musel pre istotu zostať a neostalo mi nič iné, ako sa s ním, Pánom neba i zeme, rozprávať. Bolo to práve v období, keď som sa potreboval zastaviť, no nenachádzal som si čas. Ten vybitý mobil a napokon aj nevyhnutnosť „odpojiť Pannu Máriu“ od elektrických sviečok ma zastavili a ja som sa v pokoji a tichu kaplnky hlučného rímskeho letiska mohol stíšiť.

Pred časom mi jeden priateľ povedal krátky vtip: „Vieš, ako Pána Boha rozosmiať? Porozprávaj mu o svojich plánoch!“

A tak sa v rozhovoroch s ním už nesnažím toľko hovoriť o tom, čo by som chcel, čo mám v pláne, ale snažím sa byť s ním a učím sa načúvať, aby som nemal ja ten svoj plán a on iný, ale aby bol iba jeden.