Odborníčka na šikanu Mária Dědová: Žiadny riaditeľ sa nebude hrdiť tým, že v škole riešil šikanovanie

Téma šikanovania nami stále hýbe, vnímame ju všade okolo seba. Kde sa tu vlastne vzala?

Profesor Říčan hovorí, že šikanovanie je staré ako škola sama. Je to niečo, čo sa spája so školským prostredím a má veľmi dlhodobú históriu. Otázka skôr znie, kedy sme začali venovať pozornosť problematike šikanovania.

Celé riešenie šikanovania sa po odbornej stránke začalo vďaka medzinárodne uznávanému odborníkovi, profesorovi Olweusovi, ktorý bol požiadaný o riešenie šikanovania po tom, čo v škole spáchali traja žiaci samovraždu. Bol to taký silný podnet, ktorý ho viedol k riešeniu problému a následne vytvoreniu základného intervenčného programu.

So šikanovaním má problém vyše 80 percent základných škôl. Prečo sa vyskytuje najviac práve tam?

Problém existencie šikanovania na základných školách je spätý s otázkou toho, nakoľko mu venujeme pozornosť, či sa šikanovanie rieši alebo ho nechávame v triede plynúť. Ide o deväťročné obdobie, v ktorom žiaci budujú vzájomné vzťahy, spolunažívajú v triede, ale tiež zažívajú hádky, konflikty. Tie za istých okolností môžu prerásť do agresívneho, šikanujúceho správania. Ak venujeme sociálno-patologickému správaniu, šikanovaniu patričnú pozornosť, vieme ho v rôznych štádiách zastaviť.

Akú úlohu v procese zastavenia šikanovania má triedny učiteľ?

Odborne identifikovať, diagnostikovať a riešiť šikanovanie môže najmä školský psychológ pôsobiaci v školskom prostredí, upozorniť na prejavy šikanovania však môže ktokoľvek. To znamená učiteľ, triedny učiteľ, výchovný poradca, zástupca či riaditeľ. Každý, kto pozná žiakov, dynamiku konkrétnej triedy, čo sa v nej deje, ako sa žiaci k sebe správajú, a dokáže rozpoznať negatívne zmeny naznačujúce šikanujúce správanie, môže upozorniť na rozvíjajúce sa patologické správanie.

Samozrejme, nezastupiteľnú úlohu zohráva triedny učiteľ, ktorý najlepšie pozná svojich, aby skúmal vzájomné vzťahy medzi žiakmi, poznával interakcie a kooperáciu medzi žiakmi a zároveň zabezpečoval potrebnú pedagogickú či psychologickú pomoc pre žiakov.

Šikanovanie má známe varovné signály, cez ktoré ho vieme rozpoznať…

Máme niektoré priame a nepriame varovné signály, ktoré nás môžu upozorniť, že v triede sa deje bezprávie alebo šikanovanie. K priamym signálom šikanovania zaraďujeme posmešné poznámky na adresu dieťaťa, nadávky, ponižovanie, hrubé žarty; kritika adresovaná žiakovi, príkazy prednášané panovačným tónom a skutočnosť, že sa im žiak podriaďuje. Strkanie, kopanie, ktoré nápadne žiak neodpláca; bitky, v ktorých jeden z účastníkov je zreteľne slabší a snaží sa uniknúť.

K nepriamym signálom šikanovania patrí: ak je žiak cez prestávky sám, nemá kamarátov, prejavy outsidera; ak v priebehu prestávok vyhľadáva blízkosť učiteľa; nepriaznivý emočný stav, žiak má smutnú náladu, pôsobí nešťastne, ustrašene; zhoršuje sa jeho školský prospech, nesústredí sa pri vyučovaní; žiak je ponižovaný a zosmiešňovaný, trieda sa smeje pri neúspechu žiaka; veci žiaka sú poškodené, rozhádzané, znečistené; žiak má odreniny, modriny, ktoré nevie vysvetliť.

Ak sa tieto varovné signály vyskytnú, je potrebné venovať im pozornosť.

Pozrite si náš webinár o šikane:

Čo by mal vtedy človek, ktorý zaregistruje príznaky šikanovania na dieťati, urobiť, aby to bolo správne riešenie situácie?

Dr. Kolář vo svojej knihe Nová cesta k léčbe šikany hovorí o základných postupoch, ktoré na seba nadväzujú. Ide o diagnostiku konkrétnej triedy, ktorá zahŕňa viaceré rozhovory s agresormi, obeťami, prihliadajúcimi žiakmi či ostatnými žiakmi v triede. Cieľom je získať čo najkomplexnejšie informácie o správaní žiakov v triede.

Ako potom pracovať s obeťou?

Každá rola, ktorú žiak v triede zastáva, má svoje špecifiká a je potrebné odlišne pristupovať k agresorom a k obetiam. Väčšinou zvykneme správanie agresora ospravedlňovať, lebo si myslíme, že obeť zveličuje, je príliš precitlivená.

V prvom kroku je potrebné prijať žiaka, ktorý je obeťou, so všetkým, s čím prichádza, a intencionálne sa snažiť pomáhať otvoreniu sa jeho prežívaniu. Poskytnúť obeti dôveru, bezpečie, akceptáciu, nezľahčovať jej výpoveď, byť načúvajúci a poskytnúť sociálnu oporu.

Je potrebné odlišne pristupovať k agresorom a k obetiam. Väčšinou zvykneme správanie agresora ospravedlňovať, lebo si myslíme, že obeť zveličuje, je príliš precitlivená.

Rovnako je otázkou, ako sa postaviť k agresorovi, respektíve aj k skupine, ktorá šikanuje.

V súvislosti s agresormi šikanovania je nutné zistiť, nakoľko agresor prejavuje ľútosť nad svojím konaním alebo či je vôbec schopný nahliadnuť na svoje konanie a reflektovať agresívne správanie. Následne je možné komunikovať s ním o hraniciach a normách správania, pravidlách, ktoré platia na škole.

Keď sa povie šikanované dieťa, väčšina ľudí si predstaví hendikepované dieťa. Je to typický obraz žiaka, ktoré sa stane objektom šikanovania?

Najdôležitejším zistením je, že obeťou šikanovania sa môže stať ktorýkoľvek žiak. Častejšie sa však obeťami šikanovania stávajú chlapci. Obete majú isté rizikové charakteristiky, ktoré ich predisponujú k tomu, aby boli náchylnejší stať sa obeťami šikanovania. Pre obete šikanovania je typické, že nemajú možnosť odolávať, pretože ich sila je nevyrovnaná v porovnaní s agresormi. Obete bývajú oslabené, mávajú v širšom slova zmysle telesný alebo psychický hendikep, prípadne sa líšia od skupinových noriem a sú v menšine.

Z telesných charakteristík sa pomerne často vyskytuje malá fyzická sila, obezita, telesná neobratnosť, nejaká mimoriadnosť vo vzhľade.

K psychickým znakom možno zaradiť nízke sebahodnotenie, cítia sa nešťastné, bezmocné, depresívne, nervózne, prežívajú bezmocnosť pri zvládaní problémov, ťažko si vytvárajú priateľstvá a zo svojho pohľadu sa cítia ako outsideri.

A čo je typickým poznávacím znamením agresorov?

Fyzická stránka agresorov šikanovania prezrádza, že ide o nadpriemerne telesne zdatných jednotlivcov, silných a obratných. Nemusí to tak vždy byť. Inteligencia spojená s bezohľadnosťou a krutosťou môže vyvážiť nedostatok telesnej sily. Šikanujúci jednotlivci otvorene vyznávajú kladný vzťah k prejavom agresie a sú všeobecne agresívni k súrodencom, vrstovníkom, učiteľom i rodičom.

K charakteristickým psychickým vlastnostiam patrí túžba dominovať, nedostatok empatie. V úrovni sebaúcty, sebahodnotenia agresorov existuje v psychologickej literatúre istá nejednoznačnosť. Niektorí autori zdôrazňujú, že agresori sú väčšinou neúzkostní, sociálne pružní, ktorí vykazujú vysoký stupeň sebavedomia.

Skúsenosti s prácou s agresormi potvrdili, že žiaci, ktorí sa správajú agresívne a používajú násilie, sú častejšie neistými osobnosťami so zníženou sebaúctou, s nízkym sebahodnotením vo vzťahu k školským výsledkom. Určitá časť z nich však trpí hlbokými pocitmi menejcennosti, ktoré sa premietajú do neschopnosti nadväzovať štandardné vzťahy s vrstovníkmi.

Agresor a ktokoľvek, kto sa nad druhých vyťahuje, kto šikanuje, vzbudzuje síce u druhých strach, poddanosť, nie však úctu a obdiv. Agresori sa stretli s nedostatkom vrelého záujmu, citovým chladom, ponižovaním, ľahostajnosťou až nepriateľstvom, prudkými výbuchmi negatívnych citov, brutalitou a agresiou rodičov. K tomu pristúpilo fyzické i psychické násilie, bitie, telesné tresty, nadávky, ponižovanie.

Čiže správanie agresora vôbec nezávisí od sociálneho zázemia rodiny, ale chýbajú tam prirodzené rodinné väzby?

Agresori môžu pochádzať z ekonomicky elitnej spoločnosti, dovolia si to, čo si iné deti nemôžu dovoliť. Vo svojej rodine odpozorovali vzor správania, ako sa rozličnými prostriedkami dostať k cieľu. Do veľkej miery sú agresori charakteristickí práve dominantnou túžbou po moci, bezohľadnosťou, nedostatkom empatie a presadzovaním sa za každú cenu. A to môže byť a často aj je príčinou ich šikanujúceho správania.

Často sú však agresori tými, ktorí požívajú tichú úctu a obdiv u svojich spolužiakov a prirodzene sa na nich „nalepí“ skupina, ktorá im v šikanovaní pomáha…

Je to presne tak, ako hovoríte: šikanovanie nikdy nie je záležitosťou jednotlivca, len jedného agresora, ktorý šikanovanie iniciuje. Šikanovaniu sa darí vtedy, keď je prostredie schvaľujúce násilie, respektíve absentuje žiak, ktorý by iniciátora agresie zastavil. Často chýba žiak, ktorý by s odvahou vystúpil, pomenoval správanie a vyzval ostatných žiakov k spolupráci na zastavení šikanovania. Ak tento typ iniciatívneho žiaka nie je vypočutý v triede, je veľká pravdepodobnosť, že sa vytvorí veľmi kvalitné podhubie pre rozvoj šikanujúceho správania.

Je teda príčinou vzniku ideálnej situácie pre šikanu v triede nedostatok hodnotového nastavenia a odvahy pomenovať veci?

Áno, v triede chýbajú žiaci, ktorí sú označovaní ako obrancovia. Ide o skupiny žiakov, ktorí majú okolo seba veľa kamarátov. Žiaci v triede vnímajú obrancov ako populárnych žiakov, čo naznačuje, že obrancovia majú vysoký status medzi svojimi rovesníkmi. Obrancovia dosahujú vyššiu mieru sebahodnotenia a sebaúčinnosti, v správaní sú empatickejší.

Šikanovaniu sa darí vtedy, keď je prostredie schvaľujúce násilie, respektíve absentuje žiak, ktorý by iniciátora agresie zastavil.

Väčšina rodičov, ktorí zistia fakty o šikane svojho dieťaťa, má v sebe hnev a chuť vybaviť si to s tými, ktorí ubližujú, ako aj s ich rodičmi. Ako dobre postupovať v role rodiča?

Ak je dieťa šikanované, je potrebné poskytnúť mu sociálnu oporu. Tým, že mu bude rodič veriť, vypočuje ho, je na jeho strane a neustále ho ubezpečuje, že ak sa bude čokoľvek diať, bude mu k dispozícii. Prvá starostlivosť rodičov by mala smerovať ku vzťahu k svojmu dieťaťu.

Ďalším krokom by mohla byť návšteva školy a rozhovor s triednou učiteľkou o tom, čo rodičia identifikovali. Namieste je otázka, ako bude pani učiteľka riešiť šikanovanie v triede. Ak by vyjadrenie učiteľky bolo neuspokojivé pre rodičov, je priestor kontaktovať školského psychológa, výchovného poradcu či riaditeľa školy. Cieľom je prediskutovať aktuálnu situáciu a dohodnúť sa na intervenčnej činnosti.

Znamená to, že v škole musia byť učitelia hodnotovo nastavení tak, aby dokázali pozitívnym príkladom motivovať deti. Inak sa to zas uprace v škole pod koberec.

Realita života nie je vždy ideálna. Školy sú viazané na finančné prostriedky a o to náročnejšie je priznať si, že v škole existuje problém šikanovania. Žiadny riaditeľ sa nebude hrdiť práve tým, že v škole riešil šikanovanie, pretože ak vysiela do verejného priestoru takúto informáciu, zároveň hovorí: „My nie sme dobrá škola.“ Nie je to celkom dobrý pohľad, pretože šikanovanie sa z času na čas deje na každej škole. Práve preto sa školy môžu odlišovať nielen v priznaní si šikanovania, ale aj v poukázaní na možnosti jej riešenia, ktoré aplikovali vo svojom prostredí.

Je potrebná zmena uhla pohľadu z pozície učiteľov a riaditeľov, že to nie je o zlyhaní pedagogických zamestnancov. Nevieme zabezpečiť, aby boli vzťahy v škole ideálne, vzhľadom na to, že deti prichádzajú z rôznych rodín a do školy si prinášajú viaceré problémy.

Môže sa niekedy stať aj to, že učiteľ šikanovanie nezaregistruje alebo to nerieši a dynamika šikanovania sa vyvinie do takých rozmerov, že to už prekračuje kompetenciu učiteľa. Tu je na mieste kontaktovať buď školského psychológa, alebo centrum poradenstva a prevencie a požiadať o odbornú pomoc.

Vyše tretina tých, ktorí zažijú šikanovanie, sa k tomu nikdy neprizná. Aké sú dlhodobé dôsledky tejto neriešenej psychologickej ujmy?

Niektoré výskumy ukazujú, že práve deťom, ktoré boli šikanované a neriešené, sa môže preniesť stav nízkej sebahodnoty do pracovného prostredia. Tieto deti sa stávajú obeťami mobbingu alebo si kladú otázky typu, kým som, ako sa viem o seba postarať, či sa viem nejako presadiť alebo nakoľko budem prijatý kolektívom. Toto je niečo, čo si nesie šikanovaný zo základnej alebo strednej školy, teda z pomerne dlhého obdobia života – až trinásť rokov, čo nie je zanedbateľné.

Šikanovanie však nie je len záležitosťou detí a dospievajúcich, prejavuje sa aj medzi dospelými.

Šikanovanie u dospelých má veľmi obdobné variácie, napríklad v podobe mobbingu. Znovu sa opakuje podobný mechanizmus, čiže nadriadený alebo niekto na pracovisku mobbuje svojho kolegu tým, že mu neposkytuje informácie alebo počas nejakej spoločnej aktivity je človek vylúčený z kolektívu. Spôsoby, ktorými sa to deje na pracovisku, sú rozličné, ale mechanizmus je rovnaký.

Dokázať šikanovanie na pracovisku je veľmi ťažké, hlavne ak je človek v podriadenej pozícii. Je riešením odísť zo zamestnania, riešiť to právnou cestou alebo nejako inak?

Pri mobbingu, podobne ako aj pri šikanovaní, platí rovnaká zásada, že cestou nie je zmeniť zamestnanie alebo školu. Je potrebné ukázať nielen obeti, ale aj tým ostatným žiakom v škole či kolegom na pracovisku, že násilie nie je tolerované. Hneď ako presunieme obete do iného priestoru, pracovnej pozície, akoby sme povedali, že šikanovanie je v poriadku, je prípustné ho realizovať ďalej. Je to to isté, ako schváliť násilie tým, že sme sa nezastali obeti, iba sme ju odstránili. Problém šikanovania sa tým v podstate nerieši.

Ak je situácia enormne náročná, je najlepším riešením presunúť žiaka do inej triedy aj školy, hlavne ak je to spojené so psychosomatickými prejavmi dieťaťa. Pokiaľ šikanovanie nie je ešte rozvinuté, je v počiatočnom štádiu, určite odporúčam neriešiť to presúvaním alebo kamerovým systémom, ale skôr prácou s celou triedou.

Ak presunieme obete do iného priestoru, pracovnej pozície, akoby sme povedali, že šikanovanie je v poriadku, je prípustné ho realizovať ďalej.

Čo je teda dobrým preventívnym krokom pre deti v rodine, aby sa nestali ani obeťami, ani agresormi?

To, čo môže rodič vždy urobiť, je byť sám vzorom, to je najdôležitejšie. Dieťa často opakuje to, čo počuje doma, a ešte viac opakuje to, čo vidí vo správaní rodičov k nemu alebo ako sa rodičia správajú k sebe navzájom ako manželia. U rodičov najlepšou prevenciou je správať sa k sebe s úctou, rešpektom a dôverou, či už v komunikácii, alebo vo vzájomných vzťahoch.

Ak je prostredie harmonické, tak si môžeme byť takmer istí, že aj dieťa v školskom prostredí bude prinášať harmóniu a budovať pozitívne vzťahy. Ale ak máme rodiny, v ktorých je násilie, konflikty, hádky, tak nemožno očakávať, že sa dieťa bude správať inak ako podľa toho, čo zažíva v rodinnom prostredí.