Prístup bez obviňovania ako východisko z bludného kruhu šikany

Beate Roggenbucková. Foto: archív B. R.
Zo štatistík Štátnej školskej inšpekcie vyplýva, že viac ako tretina žiakov bola jeden- alebo viackrát svedkom šikanovania a takmer každý šiesty žiak na Slovensku sa stal jeho obeťou. Na závažnosť tejto problematiky poukázal aj nedávny tragický prípad len 15-ročného Romana z Parchovian, ktorý si podľa doposiaľ dostupných informácií siahol na život v dôsledku šikany. Ako sa voči šikane efektívne brániť, aby neviedla až k takýmto vážnym následkom, a ako jej môžeme predchádzať sme sa v rámci webinára „Ako čeliť šikane inovatívnym spôsobom“ rozprávali s mediátorkou a školiteľkou Prístupu bez obviňovania Beate Roggenbuckovou. Prinášame vám prehľad najdôležitejších myšlienok, ktoré na webinári zazneli.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Téma šikany rezonuje v spoločnosti čoraz viac a ukazuje sa, že potrestanie páchateľa nemusí vždy priniesť očakávané výsledky a viesť k zlepšeniu situácie šikanovaného dieťaťa. Navyše je spojené aj s rizikom pomsty.

Britský riaditeľ školy George Robinson a školská psychologička Barbara Mainesová preto navrhli koncept, ktorý sa nezameriava na trestanie vinníka, ale skôr na zmenu skupinovej dynamiky. Nazvali ho No Blame Approach, teda Prístup bez obviňovania. Jedným z jeho školiteľov je aj Beate Roggenbucková, ktorá nám počas webinára Ako čeliť šikane inovatívnym spôsobom priblížila, ako tento prístup funguje v praxi.

Aktivity šikanovania sledujú ostatní – a v mnohých prípadoch je to práve ich otvorený alebo tichý súhlas, ktorý šikanujúceho povzbudzuje, aby vo svojom konaní pokračoval.

V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že pri šikane nejde len o interakciu medzi páchateľom a obeťou, ale o situáciu, do ktorej je zapojená celá skupina (často trieda). Šikanovanie je skupinový jav. Aktivity šikanovania sledujú ostatní – a v mnohých prípadoch je to práve ich otvorený alebo tichý súhlas, ktorý šikanujúceho povzbudzuje, aby vo svojom konaní pokračoval. Premyslený zásah, ktorý vedie k odmietnutiu podpory páchateľa zo strany okolostojacich alebo mlčiacich žiakov, môže šikanovanie zastaviť.

Ako Roggenbucková ďalej zdôraznila, keďže medzi šikanujúcimi a šikanovaným žiakom je extrémna nerovnováha moci, je nevyhnutné, aby sa do situácie zapojil aj pedagóg. „Mal by to byť však niekto, koho žiak dobre pozná a s kým už má vytvorený vzťah,“ doplnila Roggenbucková. Pedagóg sa v prvom kroku porozpráva so šikanovaným žiakom, aby ho ubezpečil o odhodlaní pomôcť mu a prispieť k vyriešeniu jeho problému. Učiteľ následne od obete šikany zistí mená priateľov v triede, ktorí ju podporujú, a zároveň aj mená tých, ktorí sa na šikanovaní podieľajú.

Práve tento otvorený prístup, ktorý nie je primárne zameraný na identifikovanie a potrestanie obete, je podľa nej tým zázračným kľúčom, vďaka ktorému Prístup bez obviňovania funguje.

„Jedinečnosť tohto prístupu je práve v tom, že nejde o podpornú skupinu pre šikanovaného žiaka, ale pre učiteľa, ktorý sa takýmto spôsobom snaží zozbierať nápady a opatrenia, ktoré môžu členovia skupiny realizovať, aby sa šikanovanie zastavilo,“ vysvetlila naša hostka. Ako ďalej vyzdvihla, všetky tieto stretnutia sa musia odohrávať v bezpečnom a uzavretom prostredí, v ktorom sa žiaci nebudú báť otvoriť sa.

Na začiatku stretnutia s podpornou skupinou, ako Roggenbucková ďalej vysvetlila, vysloví učiteľ znepokojenie nad tým, že jeden zo žiakov v triede je šikanovaný, a zdôrazní, že ide o neprijateľnú situáciu, ktorú treba zmeniť. Pritom prejaví uznanlivý postoj voči všetkým účastníkom bez toho, aby niekoho obviňoval.

„Predstavte si, že učiteľ má skupinu ôsmich študentov, ktorých dobre pozná, no v ktorej nikoho konkrétneho neobviňuje. Vyjadrí len svoje obavy nad situáciou v triede a poprosí žiakov o podporu pri jej riešení,“ spresnila školiteľka prístupu NBA. Práve tento otvorený prístup, ktorý nie je primárne zameraný na identifikovanie a potrestanie obete, je podľa nej tým zázračným kľúčom, vďaka ktorému Prístup bez obviňovania funguje. Úlohou žiakov je totiž vymyslieť aktivity, ako obeť viac zapojiť a vtiahnuť do kolektívu.

Foto: Freepik

Môže to byť napríklad formou pozvania na narodeninovú oslavu, spoločne stráveného voľného času po škole alebo ponúknutia pomoci pri domácich úlohách. „Zo strany agresorov je pritom postačujúce, ak povedia, že so šikanovaním prestanú,“ zakončila Roggenbucková. Hoci sa učiteľ vyhne priamemu označeniu agresora, podľa školiteľky sa zo skúsenosti ukazuje, že z kontextu rozhovoru iniciátor šikany vždy pochopí, že reč je o ňom.

Po približne 8 až 14 dňoch sa učiteľ s obeťou, ako aj s členmi podpornej skupiny opäť samostatne stretne, aby zistil, ako sa situácia vyvíjala a či sa im podarilo zrealizovať ich nápady, ako obeť podporiť. Pokiaľ šikanovanie prestalo, tento prístup sa ukázal ako úspešný, pokiaľ nie, učiteľ obeť ubezpečí o tom, že sa bude problémom naďalej zaoberať. „Pokiaľ sa situácia napriek všetkým prijatým opatreniam nezlepší a obeť je naďalej šikanovaná, môže prísť napríklad k opätovnému stretnutiu s agresorom, prípadne aj s jeho rodičmi,“ objasnila Roggenbucková.

Hoci niektorým sa môže zdať Prístup bez obviňovania málo direktívny a môžu spochybňovať jeho účinnosť, prax ukazuje, že v 90 % nemeckých škôl, v ktorých bol aplikovaný, viedol k pozitívnym výsledkom.

Zároveň vyzdvihla dôležitosť roly rodičov a pedagógov, ktorí môžu ako prví na dieťati spozorovať zmeny a vytušiť, že môže byť obeťou šikany. Medzi tieto znaky patrí napríklad depresívna nálada, pokles výkonu v škole, problémy s koncentráciou, obavy, hnev, vnútorná uzavretosť, bolesti hlavy alebo uzavretie sa do vlastného sveta. Práve včasný zásah rodiča či učiteľa môže zamedziť tomu, aby šikanovanie pokračovalo.

Hoci, ako Roggenbucková pripustila, sa niektorým môže zdať Prístup bez obviňovania málo direktívny a môžu spochybňovať jeho účinnosť, prax ukazuje, že v 90 % nemeckých škôl, v ktorých bol aplikovaný, viedol k pozitívnym výsledkom. A to nielen pri klasickej, teda fyzickej forme šikany, ale aj pri tzv. kyberšikane, ktorá sa odohráva v online priestore. Tá je podľa Roggenbuckovej ešte nebezpečnejšia, pretože „internet nikdy nezabúda“ a to, čo sa šíri v online svete, nie je možné kontrolovať. „V niektorých prípadoch môže byť tento tlak na obeť dokonca taký veľký, že vyústi do samovraždy,” vypichla zákernosť kyberšikany hostka webinára.

Pomocou tzv. „búrky lásky“ môžu deti namiesto ponižujúcich správ či komentárov na adresu obete posielať len pozitívne odkazy a nešíriť ďalej obrázky s dehonestujúcim obsahom.

Na záver svojej prezentácie navrhla spôsob, ako sa voči nástrahám kyberšikany efektívne brániť a zvrátiť jej možné následky. Ako školiteľka metódy NBA vysvetlila, pomocou tzv. „búrky lásky“ môžu deti namiesto ponižujúcich správ či komentárov na adresu obete posielať len pozitívne odkazy a nešíriť ďalej obrázky s dehonestujúcim obsahom. Takto môže každý z nich svojou troškou prispieť k tomu, že bludný kruh šikany sa zastaví.

V ďalšej časti pokračoval webinár otázkami divákov.

Celý záznam webinára je dostupný na našom Youtube kanáli.
Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články