Osobný priateľ roky väzneného vietnamského kardinála: Pre Van Thuana bolo väzenie školou stále väčšej slobody

Hubertus Blaumeiser. Zdroj: archív H. B.
„Van Thuan mohol ustáť kruté väzenie a jednoducho sa pritom len snažiť nejako prežiť, on však išiel do útoku. Dal sa ľuďom k dispozícii,“ hovorí Hubertus Blaumeiser.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Tento rok uplynie dvadsať rokov od smrti vietnamského kardinála Van Thuana. Vo Vydavateľstve Nové mesto vychádza román o väznení tohto svedka viery. Štátna moc vo Vietname ho v osemdesiatych rokoch minulého storočia krutým spôsobom bez riadneho súdneho procesu zavrela na trinásť rokov do väzenia, pričom deväť z nich strávil na samotke.

„Napriek tomu sa však nikdy neprezentoval ako obeť režimu, ale ako ten, kto v extrémnych situáciách objavil silu nádeje pochádzajúcej zo žitého evanjelia,“ povedal v rozhovore pre nm.sk Hubertus Blaumeiser, nemecký kňaz fokolarín, ktorý žije v Ríme. Pri prevoze do prevýchovného tábora sa Van Thuan ocitol na palube lode spolu s tisíckou väzňov vo veľmi tesnom priestore, reťaz ho spútavala s mužom iného náboženstva. Práve vtedy, keď sa zdalo, že každý pastoračný sen sa rozplýva, dospel k novému poznaniu. „Toto je moja katedrála,“ povedal Van Thuan a v jeho živote nastal zlom.

S kardinálom ste sa poznali osobne. Ako si naňho spomínate?

Ešte aj dnes ho vidím pred sebou v tmavých nohaviciach, bielej košeli, tmavomodrej vetrovke. Obliekal sa mimoriadne jednoducho, takmer chudobne, ale dôstojne. A také bolo aj jeho bývanie. Vybral si nepohodlný byt, ktorý iní predstavitelia Rímskej kúrie nechceli, pretože bol spojením dvoch budov na rôznych úrovniach, a preto bol nepohodlný. Tento jeho evanjeliový štýl života urobil na človeka dojem.

Pamätám si ho ako brata všetkých. Rovnako sa správal k osobnostiam Vatikánu, ako aj k vrátnikovi či upratovačke. Mal veľmi silný zmysel pre službu. Raz v rámci oddychu strávil pár dní so seminaristami z Hnutia fokoláre. Späť do Ríma ho potom odviezol jeden z nich. Po príchode ho Van Thuan pozval k sebe domov a pripravil mu obed. On arcibiskup varil pre seminaristu!

Bol to človek, pri ktorom sa každý cítil uvoľnene. Zároveň však bol veľmi hlboký, vyznávač viery a skutočný duchovný učiteľ.

Akú prácu ste vykonávali po boku kardinála Van Thuana?

S arcibiskupom Van Thuanom som sa stretol v roku 1994, krátko po jeho vymenovaní za podpredsedu Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj. Bol jedným z biskupov, ktorí prichádzali na stretnutia biskupov, priateľov Hnutia fokoláre. Spolupracoval som pri týchto stretnutiach. Ešte lepšie som ho mohol spoznať, keď v roku 2000 viedol duchovné cvičenia pre Rímsku kúriu. V priebehu niekoľkých týždňov musel pripraviť dvadsaťdva rozjímaní a potreboval niekoho, kto by mu robil sekretára. Požiadali ma, aby som mu pomáhal. Bola to príležitosť prežiť s ním celé dni. Náš vzťah pretrval až do dňa jeho smrti.

Ľudia nemajú radi kázanie, ale tešia sa, keď stretnú svedkov dobrej, povedal by som krásnej zvesti.

Pápež Ján Pavol II. ho v roku 1998 vymenoval za predsedu Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj. Ako sa mu podarilo preniesť svoje životné skúsenosti do práce vo Vatikáne?

Van Thuan k tejto úlohe pristupoval ako svedok. Dal sa viesť viac životnými skúsenosťami ako organizačnými úvahami. Zároveň bol veľmi citlivý na sociálne otázky. Pracoval na návrhu Kompendia sociálnej náuky Cirkvi, ktoré vyšlo až po jeho smrti v roku 2004.

Na svetové problémy sa pozeral s veľkým realizmom. Situáciu mnohých chudobných krajín zvykol charakterizovať pomocou troch „E“ vo francúzštine: emargination (marginalizácia), exploitation (vykorisťovanie) a élimination (eliminácia). Bol hlboko presvedčený, že odpoveďou na tieto a ďalšie veľké problémy sveta bolo a je evanjelium. Preto hneď, ako mohol, robil duchovné cvičenia pre biskupov, kňazov, mladých… Doslova dychtil po evanjelizovaní, a tak sa snažil vydávať evanjeliové svedectvo štýlom veľkej blízkosti a ľudskosti. Využil na to každú príležitosť.

Kardinál Van Thuan s pápežom Jánom Pavlom II. Zdroj: card-fxthuan.org

Pri čítaní Van Thuanovej biografie som zistila, že tento hrdinský muž bol zároveň veľmi prirodzený a radostný človek, ktorý vedel s každým nadviazať priateľstvo. Sám o sebe povedal: „Vždy som si myslel, že keby som nebol kňazom, stal by som sa klaunom.“ Poznali ste ho aj takého?

Van Thuan rád žartoval, no najmä bral každodenný život s humorom, dokázal si zachovať ľahkosť, aj keď hovoril o niečom ťažkom. Nikdy veci nedramatizoval. Takto sa správal aj vo väzení k svojim dozorcom, a tak si získal ich náklonnosť.

Vedel s humorom a zároveň s vážnosťou rozprávať aj o slabostiach, ktoré okolo seba videl, všetko prekrýval plášťom milosrdenstva a súcitu. Bol to človek, ktorý dokázal relativizovať, dokonca aj samého seba.

Dá sa teda povedať, že jeho prvým prostriedkom evanjelizácie bola radosť?

V podstate áno. Myslím, že to bolo preto, že bol vnútorne slobodným človekom bez pripútaností. Uvediem príklad: keď pracoval na duchovných cvičeniach, ktoré mal vo Vatikáne, používal rôzne svoje texty a tiež iný materiál. Vybral úryvky, niečo vystrihol, iné doplnil, ďalšie pasáže napísal od začiatku a vzniklo niečo ako koláž. Pomáhal som mu, všetko som prepisoval na počítači. Jedného dňa sa na mňa pozrel a povedal: „Sme tu s nožnicami a lepidlom, ale v skutočnosti to všetko robí Boh.“

Pri práci s ním som si všimol aj ďalšiu vec: neuspokojil sa s tým, že meditácie, ktoré pripravil, sú obsahovo dobré, museli byť aj „krásne“. Museli ľudí osloviť nielen obsahom, ale aj očariť svojou krásou. A tak to aj bolo. Istá známa tlačová agentúra okamžite rozšírila niektoré z týchto rozjímaní do celého sveta.

Van Thuan bol zbavený všetkého, my však máme mnohé istoty. Príliš málo dôverujeme iba Bohu.

Radosť preniesol aj na svojich väzniteľov. Často im hovoril: „Milujem ťa, pretože ma to naučil Ježiš.“ A mnohí sa obrátili. Ako to, že my kresťania dnes nepriťahujeme iných svojím životom?

Je to otázka, ktorá nás núti zamyslieť sa. Prvá vec, ktorá mi prichádza na myseľ, je, že na ceste, ktorou musel prejsť, bol zbavený všetkého. Prišiel o všetko. My sme bohatí na veľa vecí, máme mnohé istoty. Nie sme odzbrojení, chudobní. Neraz sa spoliehame len na seba, na to, čo vieme robiť, povedať. Príliš málo dôverujeme iba Bohu. Možno dnes nie sme dosť slobodní a neslúžime dosť Bohu vo svojom blížnom.

Potom mi prišlo na um ešte niečo: Van Thuan mohol ustáť kruté väzenie a jednoducho sa pritom len snažiť nejako prežiť, on však išiel do útoku. Dal sa ľuďom k dispozícii. Nie že by hneď väzňom hovoril o evanjeliu. Učil ich cudzie jazyky, vysvetľoval im geografiu ďalekých krajín, rozprával príbehy, a tým si ich získal. V určitej chvíli sa ho spýtali: „Ale kto je ten Ježiš, v ktorého veríš?“ A tak hovoril o svojej viere, ale hľadal nové spôsoby, povedal by som, umelecké. Tak napríklad povedal dozorcom o Ježišových „nedostatkoch“, ktoré boli v skutočnosti veľkou láskou a bezhraničným milosrdenstvom, ktoré mal Ježiš ku každému.

Mohli by sme tiež povedať, že Van Thuan nekázal, ale evanjelizoval. Neučil, ale svedčil a ostatní žasli nad evanjeliom. Ľudia nemajú radi kázanie, ale tešia sa, keď stretnú svedkov dobrej, povedal by som krásnej zvesti.

Určite ho zmenili roky ťažkej skúšky vo väzení. Dozrel vo viere a tiež vo vnútornej slobode. Čo mu pomohlo?

Počas práce s ním som mohol spoznať veľa epizód z jeho života. V jednom zo svojich rozjímaní vo Vatikáne hovoril o šoku, ktorý zažil pri zadržaní. Van Thuan bol veľmi aktívnym biskupom, vykonával – dalo by sa povedať – pokrokovú pastoráciu a rozvíjal vo Vietname nové združenia, hnutia, charitu… Pracoval ako stratég. Nie náhodou bol z rodiny prezidenta Južného Vietnamu. Zavretý v cele bez toho, aby mohol čokoľvek robiť, cítil silné volanie: „Boh, a nie diela pre Boha.“ Myslím, že to bol dôležitý bod zlomu.

Ďalším kľúčovým momentom bolo, keď sa ocitol v podpalubí lode pri presúvaní do iného väzenia v Severnom Vietname. Bol s 1 500 ľuďmi vo veľmi tesnom priestore a reťazou bol spútaný s mužom iného náboženstva. V tej situácii sa mu zdalo, že každý pastoračný sen sa rozplýva, potom si však jasne uvedomil: „Toto je moja katedrála.“

Došlo k veľkej premene, vďaka čomu objavil rozmer, ktorý presahuje rámec pastoračnej starostlivosti vykonávanej konvenčným spôsobom a bohatej na mnohé prostriedky.

Kardinál Van Thuan. Zdroj: card-fxthuan.org

Išlo teda o dva veľké objavy – jedine Boh a zmena v pohľade na pastoráciu?

V podstate áno. Práve v tejto situácii sa v ňom uvoľnila veľká kreativita, vďaka ktorej objavil nové spôsoby života a vydávania svedectva o kresťanstve.

Je známe, ako slávil Eucharistiu – s tromi kvapkami vína a kvapkou vody na dlani. Podarilo sa mu odovzdať odkaz veriacim: „Pošlite mi fľašku lieku na žalúdok.“ Pochopili, že mal na mysli víno. Vo väzení nemal Písmo, a tak si napísal na útržky papiera niektoré vety z evanjelia, ktoré si pamätal. Tak sa živil Božím slovom.

Z väzenia sa mu podarilo dostať aj veľa lístočkov, na ktorých zachytil svoje myšlienky. Potom boli zozbierané do knihy s názvom Cesta nádeje.

Môžeme ho vnímať ako niekoho, kto žil v hraničnej situácii, no nepoddal sa. Aby mohol prežiť, musel zapustiť veľmi hlboké korene. Myslím si, že toto všetko môže byť posolstvom, ktoré nás nabáda zamyslieť sa nad pastoráciou v súčasnosti.

Nezameriaval sa na štruktúry, na množstvo prostriedkov, ale na vzťahy, na život podľa evanjelia.

Bol to človek otvorený dialógu s každým…

Presne tak. A povedal by som, že sa ani príliš nezameriaval na štruktúry, na množstvo prostriedkov, ale na vzťahy, na život podľa evanjelia. Okolnosti ho prinútili prinavrátiť sa k podstate. A to je veľké posolstvo aj pre naše cirkvi na Západe, ktoré iným spôsobom zažívajú toľko výziev, rúca sa mnoho vecí. Aj pre nás sa tieto okolnosti môžu stať výzvou, ktorá nás privedie späť k tomu podstatnému.

Je zrejmé, že Van Thuan bol človekom, ktorý žil s Cirkvou, no zároveň v sebe nosil novú a v istom zmysle revolučnú víziu.

Zdá sa mi, že veľa vecí, ktoré mal na mysli a ktoré vyjadril aj vo svojich duchovných cvičeniach, sa realizujú teraz za pápeža Františka. Van Thuan sníval o Rímskej kúrii hlboko preniknutej evanjeliovým duchom. Bergoglio pozná spisy Van Thuana a oceňuje jeho svedectvo.

Van Thuan často pripomínal, aké je dôležité žiť v prítomnosti. Nečakal na ukončenie väzby, ale rozhodol sa dobre využiť prítomný okamih. Je to typická ázijská vlastnosť?

Van Thuan bol určite hlboko zakorenený v kultúre a tradíciách svojho ľudu a rodiny. Napríklad to vidieť na tom, ako si ctil pamiatku svojich predkov. Pri riešení situácií bol tiež veľmi praktický a konkrétny, bez veľkých špekulácií. V tomto zmysle sa líšil od mnohých Európanov.

Jeho sústredenosť na prítomný okamih by som však videl skôr ako čosi typické pre veľkých duchovných učiteľov – kresťanov, ale aj z iných náboženstiev. Títo ľudia tým, že našli pevný bod v Bohu, zistili, že všetko ostatné je relatívne. Dáva im to veľkú vnútornú slobodu a zakoreňujú sa „tu a teraz“.

Van Thuan ako mladý muž nasledoval rôzne spirituality, napríklad sa hlboko konfrontoval s benediktínskou, ale aj ignaciánskou spiritualitou. Tieto skúsenosti si vždy niesol so sebou. Ako biskup spoznal spiritualitu jednoty.

Kedy sa s ňou zoznámil?

Pokiaľ si pamätám, bolo to v roku 1973. Počas cesty lietadlom sa Van Thuan spoznal s jedným fokolarínom, ktorý mu rozprával o ideáli jednoty. Veľmi ho to zaujalo a chcel zostať v kontakte. Bol presvedčený, že ide o duchovnú cestu, ktorá môže byť pre Cirkev vo Vietname skutočne dôležitá, navyše v čase, keď riziko, že juh krajiny pripadne pod komunistický sever, bolo čoraz väčšie.

Aby sa spiritualita jednoty šírila, usporiadal Van Thuan v lete 1974 tri letné stretnutia hnutia. On sám tlmočil.

V júli 2002, niekoľko týždňov pred jeho smrťou, som kardinálovi ukázal článok o tomto stretnutí, ktorý sa vtedy objavil v časopise spolu s fotografiou všetkých účastníkov, a on v reverende bol medzi nimi. V ten deň mi povedal: „Nech je vidieť, že všetko, čo som urobil, vychádza zo spirituality jednoty.“ Už som odchádzal z nemocničnej izby, no zavolal ma späť a dodal: „To všetko pochádza zo spirituality jednoty a od mojej matky.“

Počas trinástich rokov väznenia čerpal z evanjelia a zo základných bodov spirituality jednoty.

Jeho matka Elisabeth Ngo Dinh Thi Hiepová je známa tým, že žila v povesti svätosti.

Áno, mnohí, ktorí ju poznali, ju tak vnímajú. Van Thuan často spomínal, že jeho matka ho naučila odpúšťať a neodpadnúť od viery. Pochádzal z kresťanskej rodiny, ktorá bola prenasledovaná. Jeden z Van Thuanových strýkov bol prezidentom Južného Vietnamu a zabili ho v roku 1963. Druhý bol guvernérom mesta Hanoj a tiež ho zabili. Tretí strýko sa stal biskupom, založil prvú univerzitu vo Vietname a poslali ho do vyhnanstva.

V roku 1975, v deň Nanebovzatia Panny Márie, bol uväznený aj Van Thuan. A potom nasledovalo trinásť rokov väzenia, z toho deväť na samotke. V tých rokoch čerpal z evanjelia a zo základných bodov spirituality jednoty. K jeho hlbokej kresťanskej formácii pribudlo ďalšie svetlo.

Aký bol jeho vzťah so zakladateľkou Hnutia fokoláre Chiarou Lubichovou?

Raz hovoril o tom, ako dostal do väzenia list od Chiary. Nevedel ako, ale list prišiel a polícia mu ho odovzdala. Každý rok mohol dostať len dva listy od matky. Pravdepodobne si mysleli, že je to jeden z nich. Bola to pre neho veľká radosť a podpora.

Po prepustení ho štát vypovedal z Vietnamu. Býval v Ríme a mohol sa začať zúčastňovať na stretnutiach biskupov, priateľov Hnutia fokoláre. V tom čase sa rozvinul aj bezprostrednejší vzťah s Chiarou Lubichovou.

Začiatkom roka 2001 sa u kardinála objavila ťažká choroba, našli mu veľmi vážny nádor. Ostával mu ešte rok a pol života. Chiara Lubichová mu počas tejto poslednej skúšky bola nablízku. Počas leta 2002 Van Thuan vyjadril túžbu vidieť ju, ale Chiara bola v tých týždňoch vo Švajčiarsku. Sľúbila, že ho po návrate navštívi. Do Ríma sa mala vrátiť 16. septembra 2002, v deň, keď sa kardinálov zdravotný stav zhoršil. Preto sa rozhodla ísť priamo z letiska do nemocnice. Rozprávala sa s ním, aj keď už nedokázal odpovedať. Bol som pri tom. Spoločne sme sa modlili. Počas toho, ako som Chiaru odprevádzal k východu nemocnice, mi povedala: „Umiera svätec.“ Keď som sa vrátil do izby, Van Thuan bol mŕtvy.

Chiara Lubichová počas návštevy kardinála Van Thuana v nemocnici. Zdroj: card-fxthuan.org

Pre Van Thuana bolo väzenie školou stále väčšej slobody.

Počas posledných dvoch rokov pre pandémiu zažívame určitú formu izolácie. Mnohí z nás sa ťažko prispôsobujú novým podmienkam, nie sme zvyknutí žiť s obmedzeniami. Okrem toho sa pridal aj strach z ohrozenia vojnou. Aký odkaz môže mať dnes pre nás Van Thuanovo svedectvo?

Pre Van Thuana bolo väzenie školou stále väčšej slobody. Zistil, že náš život – ak sme zakorenení v Bohu – nie je vydaný napospas okolnostiam, nie sme obeťami toho, čo sa deje.

Aj pre nás môže byť pandémia, ako aj život v neistote školou slobody. Môžeme znovu objaviť to, na čom skutočne záleží. Opäť sa môžeme vrátiť k presvedčeniu, že máme len jedného Otca, Boha, ktorý nás všetkých stvoril a povolal, aby sme žili ako bratia a sestry.

Van Thuan by nikdy nebol tým, čím sa stal, keby neprešiel touto skúškou, ktorá ho zbavila všetkého a priviedla až na hranicu možností. Asi málokto vie, čím všetkým si prešiel, pretože o tom podrobne nehovoril. Nikdy sa však neprezentoval ako obeť režimu, ale ako ten, kto v extrémnych situáciách objavil silu nádeje, ktorá pochádza zo žitého evanjelia.

Knihu o kardinálovi Van Thuanovi si môžete zakúpiť v našom obchode. Prečítajte si ukážku z publikácie.

Kardinála Van Thuana uväznil vietnamský komunistický režim v roku 1975 niekoľko mesiacov po jeho vymenovaní za arcibiskupa Saigonu, dnes známeho ako Hočiminovo Mesto. Narodil sa 17. apríla 1928 v Hue. Za kardinála ho v roku 2001 vymenoval svätý Ján Pavol II. Zomrel v Ríme 16. septembra 2002. Pápež František vyhlásil tohto Božieho služobníka v roku 2017 za ctihodného. K jeho blahorečeniu je potrebné už len uznanie zázraku.

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články