Pán doktor, sľúbte mi, že ma nepustíte domov

Možno si niekto povie, prečo čítam posolstvo, ktoré je už toľko rokov staré a navyše s júnom nemá nič spoločné. Na prvý pohľad je táto úvaha určite správna, ale pre mňa je medzi nimi spojenie – veď majú spoločného menovateľa a tým sú deti. A motto („Kto prijme jedno z takýchto detí…“) určite nie je obmedzené len na nejaký časový úsek dejín.

Pri čítaní posolstva Svätého Otca sa mi pred očami vynorilo množstvo detí, ktoré vo svete akýmkoľvek spôsobom trpia – hladom, podvýživou, aidsom, rôznymi inými smrteľnými infekčnými chorobami, ale aj prostitúciou, násilím, v neposlednom rade aj vojnou na Ukrajine, v Sýrii, ako aj v ďalších krajinách sveta.

Tento obraz sa však náhle zmenil. Pred očami som zrazu nemal tieto „anonymné“ skupiny, o ktorých informujú svetové a národné správy a štatistiky a hľadajú finančné zdroje na zmiernenie ich bolestí. Pred očami sa mi objavili konkrétne tváre detí, ktoré ma prosili o pomoc, ktoré mali skrivenú tvár bolesťou, utrpením alebo smútkom, že sú v tej chvíli so svojím utrpením samy.

Zvlášť pri niektorých tváričkách mi zovrelo srdce. Spomínam si, že pred časom som prijal na oddelenie dievča, ktoré sa otrávilo liekmi. Jeho stav bol vážny, snažili sme sa mu zachrániť život aj zdravie. V ten deň som po odchode kolegov pokračoval v službe v nemocnici až do druhého dňa. Okolo polnoci sa pacientka prebrala z poruchy vedomia. Pozrela sa na mňa a jej prvá veta bola: „Pán doktor, sľúbte mi, že ma nepustíte domov, že ma nepošlete domov!“ V tej chvíli sa mi zdalo, akoby mi niekto vrazil nôž do srdca, cítil som, ako mi nabieha „husia koža“. Toto som nečakal! Vždy sa stretávam s opačnou prosbou. Zdalo sa mi, že to azda ani nie je možné.

Uvedomil som si, že tu ide o niečo veľmi vážne. Sadol som si k dievčine na posteľ, vzal som ju za ruku a pohladil. Neodpovedalo sa mi ľahko. Pozrel som sa jej do očí a vedel som, že ma o to prosí s úplnou vážnosťou, bez náznaku niečo mi nahovárať. A prvý raz vo svojej práci som pacientovi, dieťaťu, na jeho vlastné prianie sľúbil, že ho domov nepustím. Ťažko opisovať, čo som prežíval. Chcelo sa mi plakať spolu s ním. Bola to však chvíľa s Ježišom, ktorý ma prosil o túto neobvyklú pomoc, chvíľa, ktorá sa mi zapísala do srdca asi do konca života.

Ten, kto potrebuje pomoc, je niekto, koho si možno nikto nevšíma a stojí vedľa mňa.

V mysli sa mi vynorila druhá tvár. Bola to tvár malého dieťaťa, ktoré pred niekoľkými rokmi ležalo na našom oddelení so závažným ochorením. Zvláštne na ňom bolo to, že mamu aj otca sme mu robili my, personál. Hneď ako zostalo v izbe samo, plakalo a nedalo sa ničím upokojiť. Jediné riešenie bolo, že sestričky a sanitárky sa u neho striedali, aby mu nahradili neprítomných rodičov. Smutné na celej situácii bolo, že rodičia nemohli alebo nechceli s dieťaťom zostať. Bolo to pre nás všetkých nepochopiteľné. A pri pohľade na toto uplakané dieťa, prosiace nás, aby sme ho pustili domov, nás všetkých bolelo srdce a v hlave nám vírilo množstvo otázok: „Ako je to možné?“… „Prečo?“…

Tieto dve tváre detí na pozadí listu Svätého Otca sa stali pre mňa výzvou, že ten, kto potrebuje pomoc, je niekto, koho si možno nikto nevšíma a stojí vedľa mňa alebo potrebuje bez slov moju prítomnosť „adoptívnej“ matky, otca, brata. Možno len na tých niekoľko minút… Je to šanca, ktorá sa predo mnou väčšinou nečakane otvorí a ponúka sa mi. No je to aj šanca, ktorá sa už nemusí zopakovať!

Pápežov list je preto pre mňa stále aktuálny, celých 52 týždňov v roku (a nielen v čase, keď vznikol).