Päť dovolenkových návykov, ktoré pomôžu aj v duchovnom živote

Foto: Pexels
Leto je čas, keď si dovolíme častejšie a na dlhšie vypnúť, ako sú bežné víkendy alebo pár dní sviatkov. Meníme prostredie aj zvyčajný chod dní, aby sme sa zregenerovali. Možno netušíme, ako nám môže byť práve tento čas oddychu nápomocný pri vytvorení si podstatných zvykov pre náš vzťah s Bohom. Ktoré sú to?

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Zastaviť sa

Prvý dôvod, pre ktorý ideme na dovolenku, je potreba „vypadnúť“ z kolotoča bežných povinností. Veľmi často máme pocit, že nás už robota a zodpovednosť za chod domácnosti či rodiny prevalcuje. Chceme vystúpiť z tohto rýchleho vlaku povinností života a nadýchnuť sa. Zastaviť tento kolobeh je teda aj o psychohygiene a o možnosti v pokoji uvažovať nad tým, čo je dôležité, ako, kedy a prečo to urobím alebo neurobím. Presne tieto momenty nám totiž často v dennom zhone chýbajú.

V duchovnom živote to nie je inak: ak chcem vedieť, kam smerujem, čo je pre mňa teraz dôležité a čo pre to urobím, potrebujem toto zastavenie každý deň. Odsunúť nabok všetky starosti, povinnosti a upriamiť pozornosť na to, čo je nad tým: na Boha, na svoj vzťah s ním. Rovnako, ako v prípade rozhodnutia sa pre dovolenku, chce to pevné rozhodnutie. Ak to ide urobiť pre dovolenku a zmenu, a to aj na dva týždne v kuse, musí to ísť aj pre zastavenie sa pre dušu aspoň na hodinu denne. Rovnako, ako plánujeme čas a miesto dovolenky, potrebujeme si naplánovať a pevne ustáť aj to, kedy, ako a kde strávim denne čas s Bohom. A nebojme sa tento čas si obhájiť (často aj pred sebou samým) a verne ho ustáť. Len takto získame nadhľad a vnútorný pokoj, ktorý nakoniec potrebujeme aj v našom pracovnom, rodinnom a osobnom živote.

Tréningová jednotka: Naučte sa „zastaviť“ v obvyklých pevných bodoch dňa: počas desiaty, obeda, olovrantu. Nejedzte pri práci, s mobilom v ruke či pri počítači. Odstrihnite sa od povinností a vnímajte len prítomný okamih. A práve do tejto chvíle vedome pozvite Boha. Ako výsledok zastavenia sa skúste objať človeka, ktorého práve máte nablízku alebo mu urobte drobnú radosť.

Rovnako, ako plánujeme čas a miesto dovolenky, potrebujeme si naplánovať a pevne ustáť aj to, kedy, ako a kde strávim denne čas s Bohom.

Stíšiť sa

Túžbou mnohých pracujúcich ľudí je ostať v tichu, bez telefonátov, hluku, hučania dopravných prostriedkov, práčky, umývačky či mixéra, ba dokonca (aj keď sa nám ťažko od toho odstriháva) aj bez sociálnych sietí a internetu. Ticho ako potreba objaviť samého seba, to, kým vlastne som, je skrytým pozvaním zostať normálnym a zároveň je to silný tlak pudu sebazáchovy svojho vnútra. Aj preto na čas dovolenky často unikáme do prírody, čím ďalej od civilizácie a jej výdobytkov, a najšťastnejší sme, ak tam nie je ani signál žiadneho operátora.

Ak vďaka tichu počujeme lepšie sami seba a rozumieme samému sebe, rovnaký meter platí aj pre duchovný život. Písmo nám jasne hovorí, že Boh prichádza v tichu – tak, ako to zažil Mojžiš. Pán nebol vo víchrici, ale v tichom, lahodnom vánku. Pre nás je často nepredstaviteľné ostať bez zvukov v tichu, počuť vlastné dýchanie a možno bzučanie muchy, nemať žiadnu „clonu“ zvukov. No ak chceme počuť Boha, potrebujeme sa naučiť vedome mlčať a vyhľadávať miesto a čas, kde nebude nik a nič rušiť. Môže to byť súčasť času môjho zastavenia sa, ale postupom času sa potrebujeme naučiť ostať v stíšení aj uprostred otvoreného kupé vo vlaku či pri nákupe potravín pre našu rodinu.

Svätá Katarína Sienská často hovorí o „vnútornom hrade“ – presne to je to miesto a čas, kde napriek virvaru môžeme ostať v tichom počúvaní. Začať treba jednoducho len tým, že poprosím svoje okolie doma, aby mi darovali nerušených desať minút. Mám teda čas sadnúť si pokojne s nohami opretými o zem, (čo sa dá neskôr aj vo vlaku či trolejbuse), privrieť oči a uvedomiť si prítomnosť Boha. Netreba nič, žiadne slová, zvuky, melódie. Mystici často hovoria práve o tejto modlitbe stíšenia sa a vnímania Božej prítomnosti ako o najsilnejšej a najviac povzbudzujúcej. Naučme sa to…

Ak vďaka tichu počujeme lepšie sami seba a rozumieme samému sebe, rovnaký meter platí aj pre duchovný život.

Tréningová jednotka: Nebudeme sa zdráhať. Večer po ôsmej odložte nadobro mobil a vyjdite von – na balkón, do záhrady, na prechádzku bez ničoho, len sami. Mlčte a dovoľte tichu, aby sa vás dotklo aspoň na desať minút.

Foto: Pexels
Žasnúť

Leto je zázračný čas. Vďaka dovolenkám na iných miestach, v iných krajinách, objavujeme nádherné stavby, zákutia, prírodné krásy, živočíchy a tiež odlišné kultúry a ľudí. Zažijeme množstvo nových zážitkov a niektoré sa nám doslova vryjú do pamäti aj bez fotoaparátov. Fascinuje nás, čo všetko nové objavíme práve vtedy, ak sme vnímaví, ak venujeme čas pozorovaniu v štýle malých detí – bez naháňania a predsudkov či domýšľania si, len sa pozerať očami túžiacimi spoznať. Presne v tých okamihoch sa nám vizuálne odkrývajú nielen nové veci a miesta, ale vnímame aj ich presah: koľko úsilia to stálo, ako by sme to len tak nedokázali ani teraz, ako berieme niečo ako samozrejmosť a nič pre to nerobíme, no ono to „funguje“…

Presne tento pohľad sa musíme naučiť vniesť aj do duchovného prežívania. Žasnúť totiž znamená uznať, aký je náš Boh nádherne mocný, starostlivý, kreatívny, nežný, vynachádzavý v spôsobe, čase a množstve toho, čo nám dáva. Nie je samozrejmosťou, že nám tečie voda z kohútika, a pritom tečie prúdom v potokoch, riekach, je jej toľko v mori… Ani to, ak sa bez dohody stretnem s dobrým priateľom, na ktorého nemám telefónne číslo a túžil som s ním byť… Byť v úžase znamená nepovažovať nič za samozrejmosť – pretože neexistuje žiadny dôvod na to, aby to práve takto bolo. Teda okrem jedného dôvodu – a tým je Božia láska k nám. Úžas nad všetkým okolo nám pomôže dôslednejšie ju objavovať. Učme sa byť pozornými na početné prejavy tejto lásky. Možno časom budeme žasnúť nad tým, ako sme mohli doteraz nežasnúť… Toto cvičenie nám totiž pomôže byť hrdí na to, akého máme Otca, čo všetko dokáže, čo pre nás robí, a prirodzene k nemu priľnúť bez väčšej námahy.

Tréningová jednotka: Keď už teda žijeme v čase sociálnych sietí, trošku ich pozitívne využime. Zaveste na svoj profil každý deň niečo, nad čím ste žasli. Fotku, slovný opis. Ak nemáte konto na sociálnych sieťach, pošlite takú správu pár priateľom.

Byť v úžase znamená nepovažovať nič za samozrejmosť – pretože neexistuje žiadny dôvod na to, aby to práve takto bolo.

Ďakovať

Dovolenka je presne ten čas, keď po vedomom zastavení sa a úžase nastupuje niečo, čo nám v bežnom živote často vypadáva z repertoára: vďačnosť. Naučme svoje srdce nechať „vybuchnúť“ vďačnosťou za všetko, čo sa nás teraz v lete dotýka a nezabudnime na ňu ani po návrate domov, do všedných pracovných dní. Vďačnosť má totiž neskutočný vplyv na náš život a na naše okolie: prináša so sebou aj radosť, vnútornú vyrovnanosť, pokoj a spokojnosť. Vďačnosť a z nej prameniaca radosť je navyše tým najlepším „liftingom“ tváre aj duše – a je neprehliadnuteľný a nákazlivý!

Ak sa vám často zdá, že nie je za čo ďakovať, že máte viac ťažkých skúseností ako dobrých zážitkov, skúste si každú ťažkosť premeniť na drobné. Lebo nie všetko, čo je náročné, je aj zlé a nehodné vďaky. Navyše mnohé, čo sa nám zdalo ťažké, sa časom ukáže ako požehnanie a Boží prozreteľný zámer či ochrana. Vďačnosť nás tiež učí zdravej pokore a prijatiu svojich hraníc, čo otvára dvere vzťahu s Bohom a jeho požehnaniu… Naučiť sa teda ďakovať za všetko je výzva, ktorá prináša oveľa viac benefitov, ako ostať pri letargii, nevšímavosti alebo hundraní. Je čas na nácvik. A nezabudnite: vďačnosť dokáže premieňať aj tých okolo vás. Stačí, ak slová ocenenia svojmu Bohu či ľuďom vyslovíte nahlas, s radosťou, úprimne a často… Pripravte sa na zázraky!

Tréningová jednotka: Prijmite výzvu každú hodinu za niečo nahlas poďakovať.

Mnohé, čo sa nám zdalo ťažké, sa časom ukáže ako požehnanie a Boží prozreteľný zámer či ochrana.

Vypnúť výkon

Diagnózou ľudí tohto storočia je únava: všade je toho veľa, práca nás presahuje, často jej treba dať viac, nevyhnutné je vzdelávať sa, učiť. Koľkokrát nám to už všetko lezie krkom! A koľkokrát robíme veci v práci aj doma „tlačením na pílu“ – bez radosti, vnútorného presvedčenia. Robíme, lebo to treba, lebo sa to patrí, už má byť hotové, a čo by si kto pomyslel, lebo som to sľúbila, „inak to nejde“, nemá to kto urobiť… A hlavne preto, lebo sa často necítime sami pred sebou a druhými dosť dobrí, ak by sme to (ne)urobili. Robiť veci na výkon nás vyčerpáva, berie nám silu a energiu na dôležité veci v našom živote. Preto nám mnohým dovolenka a zmena prostredia príde úžasná: konečne môžem robiť, čo chcem! Kdesi preč sa cítime oveľa slobodnejší ako tam, kde sme doma. Smejeme sa, nebojíme sa byť sami sebou, nemáme podvedomú kontrolu, čo by na to povedal ten či onen, keby ma videl.

Často tento spôsob života na výkon – urobím a budem dobrý – prenášame aj do vzťahu s Bohom. Odmodlím sa dnes toto všetko, a Boh bude so mnou spokojný. Dám na charitu tento mesiac o desať eur viac a budem dobrý kresťan. Dnes nezjem polievku, aby som nemal hriech obžerstva pri týchto porciách. Robiť veci, o ktorých nie sme vnútorne slobodne presvedčení, že sú správne a že ich skutočne tak Boh chce, nás zotročuje, ubíja, robí vnútorne nešťastnými a často sa za nimi skrýva pýcha, falošná sebaľútosť, neschopnosť spolupracovať či priznať svoje limity. Boh nás však chce slobodných. Chce, aby sme sa rozhodli pre neho, pretože po ňom túžime, po jeho nehe, blízkosti, čase s ním. Chce, aby sme rovnako slobodne povedali: Bože, toto dnes nezvládam. Aby sme sa nehrali na niekoho, kým v skutočnosti nie sme – ani pred ním, ani pred sebou, ani pred inými. Musieť niečo totiž vyrába otroka bez iskry, kým chcieť urobiť tvorí z každého z nás milovaného syna, ktorý má chuť žiť. Hoci je táto výzva náročná na pravdu voči sebe, poďme do nej – naučiť sa nie musieť, ale chcieť!

Robiť veci, o ktorých nie sme vnútorne slobodne presvedčení, že sú správne a že ich skutočne tak Boh chce, nás zotročuje.

Tréningová jednotka: Začnem byť voči Bohu, sebe aj iným úprimný v pomenovaní pocitov, síl, schopností, vnímania situácie. Naberiem odvahu povedať aj takéto vety: „Už nevládzem.“ „Toto neviem.“ „Nemôžeš mi pomôcť?“

Možno všetky tieto zručnosti nepotrebujete, možno vyskúšate len jednu. V každom prípade, nepremrhajte príležitosť rásť!

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články