Peter Podlesný vedie od roku 2014 hnutie Mužom.sk, v ktorom mužom nanovo pomáhal objavovať vlastné poslanie vo svete, ktorý sa významne zmenil. Poslanie, ktoré má človeka pevne ukotviť a vštepiť jeho životu zmysel. A tým ho chrániť pred vykývaním, ktoré v živote nevyhnutne prichádza.
„Posledných desať rokov som žil život pre mnoho ľudí, najmä mužov, aby oni mohli žiť lepší život,“ rozpráva Peter, ktorý sa dnes sám ocitol v tvrdej životnej kríze. „Jedna z najťažších vecí pre mužov je priznať si, že prežívajú ťažké obdobie a vôbec naň nemajú riešenie,“ hovorí vo veľkom rozhovore a miesto krízy používa pojem inventúra. A ako vraví, napriek všetkému sa z nej neponáhľa.
„Toto obdobie sme dehonestovali na vtip o kríze stredného veku, ktorou si treba prejsť a vybujačiť sa.“ Pre muža to však podľa neho môže byť priestor, ktorý má svoj zmysel. „Vďaka vlastnej životnej inventúre vstúpiš do priestoru, ktorý ti je naozaj nepohodlný: neznámy, desivý priestor, ktorý celý život odmietaš,“ opisuje. „No v ktorom aj mnohé objavíš.“
Ako človek s poslaním prežíva chvíle nezmyselnosti života? Ako si Peter uvedomil, že nejde o bežnú krízu, a ako sa v tomto období mení jeho vzťah k sebe i tým najbližším?
Vyzeráš inak, ako keď sme sa pred vyše rokom stretli naposledy. Vážnejšie.
Asi áno. Nedávno sa ma pýtala istá žena, ktorú mentorujem, či sa občas neobávam, že ľudí sklamem. Úprimne, je to jeden z mojich zápasov, ktoré aktuálne žijem. Dovolil som, aby si ma niektorí ľudia postavili na oltár a urobili zo mňa takmer poloboha. Posledné obdobie žijem s tým, že ľudí sklamávam. Je to pre mňa niečo nové, nepríjemné. No uvedomujem si, že je úplne v poriadku, keď nespĺňam ich predstavu o mne. O tom, kto som.
Si v tom slobodný?
Veľmi dlho som nebol. No postupne sa stávam stále slobodnejším. Je to paradox, keďže na začiatku celého procesu to bol môj najväčší des. Mal som strach, že niekoho sklamem tým, kto som alebo čo cítim. Tak ako mnohí v našej krajine, aj ja som vyrastal pod naším tradičným slovným spojením: „Nieže ma sklameš!“ Nikdy som nechcel nikoho sklamať svojím životom.
Kedy prišlo k počiatku akéhosi „oslobodzovania“ sa z takého odhodlania?
Posledných desať rokov som žil život pre množstvo iných ľudí, predovšetkým mužov, aby oni mohli žiť lepší život. Nikdy som to nebral ako obeť. Skôr ako záväzok, že ich nesmiem sklamať. Mnohým dávalo zmysel to, že hovorím o konkrétnych životných princípoch a tieto princípy aj sám žijem. Zákonite mi pritom občas napadlo, že ak sa niektorý z týchto hlásaných princípov zmení, čo bude s týmito mužmi? Sú schopní udržať ich ďalej sami? Alebo zahodia všetko spolu so mnou?
Na čo si prišiel?
Najťažšie pre mňa bolo začať sa od toho oslobodzovať. Ako keď nechceš sklamať svojich blízkych. Vo mne to bolo skôr o nedôvere v ich silu. Nechceš sklamať ľudí, aby si im neublížil. Čo keď to nezvládnu? Súčasťou toho procesu, v ktorom si dovolím niekoho sklamať tým, že začnem žiť inak – autentickejšie –, bolo, že sa naučím viac dôverovať ľuďom okolo seba. Dôverovať im, že sú dosť silní na to, aby zvládli čokoľvek.
Slovo „kríza“ pre mňa znamenalo bytostné ohrozenie, nebezpečenstvo. Kým som sa na ňu díval takto, radil som chlapom, ako z nej čo najrýchlejšie vyviaznuť a odísť bez ohrozenia seba či svojho okolia.
Krízy sú súčasťou života, prežívame ich všetci. Kedy si si uvedomil, že nejde o bežnú krízu, ktorá čoskoro pominie?
Súčasťou mojich prednášok pre mužov boli aj vtipy o kríze stredného veku. Keď som sa blížil k štyridsiatke, počúval som od mužov, že to už príde. „Čo by malo prísť?“ pýtal som sa, veď som na to predsa pripravený. Posledných desať rokov pracujem na kvalite svojho charakteru a na osobnom povolaní, aby mal môj život pridanú hodnotu. Toto všetko som mal a aj mám.
A potom to prišlo.
Áno. Keď prišlo to, čo sa nazýva „kríza stredného veku“, rozhodol som sa na to nepozerať ako na krízu. Slovo „kríza“ pre mňa znamenalo bytostné ohrozenie, nebezpečenstvo. Kým som sa na ňu díval takto, radil som chlapom, ako z nej čo najrýchlejšie vyviaznuť a odísť bez ohrozenia seba či svojho okolia. Teraz sa krízu učím vnímať už celkom inak. Beriem ju ako akúsi životnú inventúru.
Takto to znie omnoho lepšie.
Áno. Krízu stredného veku totiž často vnímame ako bonmot alebo ohrozenie, z ktorého sa musíš dostať čím skôr. Keď som to však začal vnímať ako inventúru svojho života, dostal som sa do akéhosi nesúladu so svojimi najbližšími. Nemám problém pri tejto pre mňa veľmi dôležitej inventúre zotrvať, ale povedzme si na rovinu – človek sa pri nej necíti dobre. No napriek všetkému to potrebujem skúmať.
Postupne sa pritom mením, už sa toľko nesmejem. Je na mne vidieť, že sa nemám dobre, a ľudia – moja rodina, blízki aj muži, ktorí sú okolo mňa a ktorým na mne záleží – prirodzene chcú, aby som z tohto bolestivého priestoru vyviazol čím skôr. Odpovedám im preto, že v tomto stave možno budem celé dni, mesiace, možno aj rok či dva. Ktovie. No neponáhľam sa odtiaľ preč. A moje okolie nerozumie. Vníma to ako problém. Lebo pre nich je ohrozenie nebezpečné.
Čím sa vlastne začala tvoja hĺbková inventúra vlastného života?
Mojou vlastnou otázkou, či mi dáva zmysel to, čo som doteraz vo svojom živote vybudoval. Mám svoju víziu a poslanie: chcem, aby muži na Slovensku objavovali, čo je maskulinita, aké schopnosti a talenty v sebe majú, čo im je prirodzené a ako to všetko môže byť užitočné pre iných. A toto poslanie trvá naďalej. No moja otázka smerovala predovšetkým k tomu, či to robím správne. Pretože tá potreba tu bude bez ohľadu na to, či to budem robiť ja, alebo niekto iný.
Bol tam nejaký konkrétny dôvod, ktorý všetko spustil?
Bolo to veľmi pragmatické. Šlo o naše centrum voľného času Mužom.sk, kam po práci chodievam venovať čas iným ľuďom. Začal som uvažovať, kedy to začne prinášať nejaký benefit mne. Venoval som tomu desať rokov, čo z toho teda budem mať? Uvedomil som si však, čo ma táto moja životná misia stála, čo som jej obetoval: vzťahy, čiastočne aj tie rodinné. Celé tie roky som nefungoval štandardne. Žil som s presvedčením, že to svojej manželke a rodine neskôr nejakým spôsobom vynahradím.
Na materiálnej úrovni?
Áno, aj tej. Hovoril som si, že mnohým mužom som niečo dal, no svojim najbližším som niečo vzal. Budem to teda ďalej robiť, hoci sa žiaden benefit pre mojich najbližších nedostaví? A to vo mne podnietilo otázku, či to robím dobre. V centre voľného času robí ďalších dvadsať chlapov – od technikov cez web po merch a grafiku. Uvedomil som si, že to nemôžu robiť zadarmo, lebo aj im hrozí to, čo mne: že obetujú všetko. Osvojili si moju víziu, ktorá sa stala ich víziou, stali sa súčasťou môjho sna.
No ja som zrazu videl, o čo všetko môžu prísť. Tak som sa začal pýtať, či to robím dobre, a to bola tá prvá otázka, ktorá spustila všetky ďalšie. Otázka, ktorá ma donútila rozmýšľať, kto som ja, či som úplne úprimný, až po otázky, či to všetko, čo som dosiaľ vybudoval, chcem.
A začala sa inventúra. Keď sa hovorí kríza stredného veku, predstavím si pod kultúrnym nánosom novú partnerku, motorku a cestu do Thajska. Všetky tie obrazy z béčkového magazínu.
Áno, a to je škoda. Takúto dôležitú vec v živote muža sme dehonestovali na spoločenský vtip o kríze, ktorou si treba prejsť. A vybujačiť sa. A pritom pre veľkú časť mužov je to veľmi dôležitý priestor. Nechcem byť priveľmi spirituálny, no pre mňa to môže byť aj posvätný priestor. Moment, keď prichádza čas, v ktorom sa môžeš stiahnuť z vecí, ktoré ti dávali doteraz zmysel. Pre muža to môže byť oddelený priestor, kde si prejde inventúrou hodnôt, významu, zmyslu. Tento priestor míňame, a to je škoda.
V hlbokých rozhovoroch s osobnosťami Slovenska sa rozprávame o udalostiach, ktoré ich vytvarovali nanovo. Ako sa stali tým, kým sú dnes? Akým spôsobom sa vysporiadali s utrpením, ktoré stretáva každého z nás?
Viac o novej knihe Hĺbkovory nájdete v našej knižnej ponuke.