Podnikateľ Abdulláh vedie v Spojených arabských emirátoch firmu, ktorá zamestnáva migrantov

Podnikateľ Ekonomiky spoločenstva (ES) Abdulláh Al Atrash prináša inšpiratívny príbeh, v ktorom rozpráva o tom, ako zamestnáva ľudí – najmä migrantov – a zároveň približuje, ako to funguje u nich vo firme. Pre neho sú dôležité priority, ktoré spočívajú v spoločnom dobre, ekologických výrobkoch či kultúre vzájomnosti. Po príchode do Spojených arabských emirátov videl ťažký život imigrantov a bola to pre neho trauma. Rozhodol sa prijať pre svojich zamestnancov konkrétne opatrenia a päťnásobne im zvýšil základnú mzdu, aby mohli viesť normálny dôstojný život. 

V mimoriadnom roku, ktorý bol zameraný na prehlbovanie hlavných línií z encykliky Laudato si’, sme sa stretli s Abdulláhom Al Atrashom, mladým taliansko-sýrskym podnikateľom v Spojených arabských emirátoch. Ako neveriaci sa zapojil do Ekonomiky spoločenstva Hnutia fokoláre. Vedie firmu, ktorá zamestnáva prevažne ázijských a afrických imigrantov, zaručuje im mzdu a sociálne zabezpečenie. Všetkým zamestnancom poskytuje maximálnu bezpečnosť aj vzhľadom na životné prostredie, a to počas pandémie.

Sú tu Pakistanci, Indovia, Nepálčania, Filipínci, no tiež Nigérijčania, Kamerunčania aj Senegalčania. Majú spoločnú jednak minulosť poznačenú nesmiernou chudobou, ktorá ich prinútila opustiť vlasť aj rodinu a emigrovať, ale aj prítomnosť, v ktorej sa snažia vymaniť z vykorisťovania a ďalších nepríjemností. Platí to o mnohých z 212 zamestnancov spoločnosti Mas Paints, továrne na farby určené na drevo a steny.

Firma vznikla v roku 1989 v Taliansku a od roku 2000 pôsobí v Dubaji v Spojených arabských emirátoch, krajine s približne 10 miliónmi obyvateľov, pričom deviati z desiatich sú cudzieho pôvodu. Vatican News sa o týchto „kolegoch a priateľoch vo firme“ pozhovárali s Abdulláhom Al Atrashom, generálnym riaditeľom firmy, ktorú založili jeho otec a strýko. Pri rozhovore s týmto 42-ročným podnikateľom taliansko-sýrskeho pôvodu, absolventom ekonómie a obchodu na Univerzite v Ancone a Inštitúte Adriana Olivettiho (tiež v Ancone), sa nám v myšlienkach opäť vybavila úvaha pápeža Františka o práci v encyklike Laudato si‘, kde zdôrazňuje: „Práca je nevyhnutnosť, je súčasťou zmyslu života na tejto zemi, cestou dozrievania, ľudského rozvoja a osobnej realizácie.“

Ten druhý vedľa mňa

V ďalšom Svätý Otec tiež pripomína: „Akákoľvek forma práce predpokladá predstavu o vzťahu, ktorý človek môže alebo musí nadviazať s druhým.“ Po príchode do Dubaja v roku 2005 Abdulláh zblízka spoznával a osobne preciťoval život pracujúcich imigrantov.

„Keď som videl, ako títo ľudia žijú, pre mňa to bola doslova trauma. Všetci, čo z chudobných krajín odchádzajú pracovať do iných štátov, kdekoľvek vo svete, musia posielať domov čo najviac peňazí na podporu celého skutočne početného príbuzenstva. Oni všetci majú totiž širší systém chápania rodiny, v zmysle, že pomáhajú všetkým – rodičom, súrodencom, bratrancom. Keď som si spravil prepočet, každý z nich sa vo vlasti stará v priemere o 10 ľudí, pritom nejde len o prostriedky na nákupy, sú to naozaj peniaze, čo doslova rozhodujú o bytí a nebytí.“

A ďalej pokračuje: „V nejednej z týchto krajín totiž neexistuje žiadny štátny sociálny systém, dôvody sú rôzne: veľká chudoba, vojny, politická nestabilita alebo náboženské a etnické nezhody. Títo imigranti zväčša vykonávajú ťažké práce a odpracujú veľký počet hodín za skutočne nízku mzdu. Videl som prípady ľudí v stavebníctve, ktorých mesačná mzda bola 130 – 150 eur a žili skutočne v najväčšej skromnosti, len aby mohli poslať nejaké peniaze domov.“

Kultúra vzájomnosti

Svätý Otec v encyklike z roku 2015 upozorňuje, že „peňažná pomoc chudobným“ je „len provizórnym prostriedkom na riešenie naliehavých situácií“, a vysvetľuje: „Skutočný cieľ by mal spočívať v tom, že sa im pomocou práce umožní dôstojný život.“ Abdulláh je neveriaci, jeho manželka Manuela je katolíčka, majú dve deti. Spoločne s manželkou sa podieľajú na živote Hnutia fokoláre a na projekte Ekonomiky spoločenstva, ktorý v roku 1991 predstavila Chiara Lubichová so zámerom podporiť budovanie ekonomiky s pečaťou vzájomnosti a ponúknuť alternatívu k životnému štýlu, ktorý v kapitalistickom systéme prevláda.

Päťnásobne som zvýšil základnú mzdu, aby mohli viesť normálny dôstojný život. Rozhodol som sa platiť im, no nielen zamestnancovi, ale celej jeho širšej rodine.

Táto životná cesta viedla taliansko-sýrskeho podnikateľa k tomu, aby „mal na pamäti životné náklady a svet, v ktorom títo imigranti žijú“, práve preto prijal pre zamestnancov vo svojej spoločnosti konkrétne opatrenia. Priznáva, nebolo to ľahké, ale „päťnásobne som zvýšil základnú mzdu, aby mohli viesť normálny dôstojný život. Rozhodol som sa platiť im, nielen zamestnancovi, ale celej jeho ‚širšej‘ rodine, výdavky na kompletnú zdravotnú starostlivosť a na vzdelanie ich detí, pomáham im až po univerzitné štúdium – bez vzdelania by totiž len ťažko vôbec našli nejakú prácu.“

Spoločné dobro

Najvýznamnejšou hodnotou sa preto zdá tento sociálny kapitál, ktorý je tvorený súborom vzťahov dôvery, spoľahlivosti a rešpektovania pravidiel nevyhnutných pri akomkoľvek občianskom spolužití, tak ako zdôrazňuje pápež František v encyklike, keď cituje Caritas in veritate Benedikta XVI.

Abdulláh hovorí, že pre prípadnú ďalšiu pomoc zamestnancom „založil fond, na ktorý používa časť zo zisku“. Veľmi tiež zdôrazňuje: „Podľa môjho názoru musí byť zisk spoločnosti použitý jednak na investovanie do spoločnosti tak, aby mohla rásť, potom, samozrejme, pre potreby majiteľov, ale v rovnakej miere musí byť aj pre zamestnancov firmy. Ide naozaj o spoločné dobro, spoločný majetok: firma je všetkých, pretože všetci v nej pracujú, a tak má slúžiť všetkým.“

„V určitom okamihu som zaregistroval, že u zamestnancov je okrem už spomínaného aj problém s bývaním v ich vlasti. Uvedomil som si to, keď som sa s ľuďmi rozprával. Snažím sa vytvoriť medzi nami ľudský a nielen pracovný vzťah, a tak sa rozprávame o mne, o nich a o ich životoch. Takto má vyzerať komunita.

Vďaka tomu som pochopil, že majú dve možnosti, ako si postaviť dom vo vlastnej krajine. Buď sa pokúsia o úver v banke, lenže banky nechcú úverovať chudobných, alebo – a to bolo pre mňa bolestné zistenie – kontaktujú úžerníkov. Úžera je v týchto krajinách veľmi rozšírená, zadlžený človek potom za cenu nesmiernych obetí spláca úvery dlhé roky. Preto som sa začal zaujímať aj o to, koľkočlenná je ich rodina a kde konkrétne by chceli stavať svoj dom, a potom po prepočte celkovej potrebnej sumy sme sa postarali o pôžičku, ktorej splácanie nemá presne stanovený čas, všetko závisí od ich možností.“ Pôžička je s nulovým úrokom, aj keď nulový úrok prakticky neexistuje, pretože je tu stále inflácia, najmä v určitých krajinách.

Ekologické výrobky

V priebehu osobitného roka, ktorý pápež František vyhlásil a bude trvať do 24. mája 2021, sa hlbšie zamýšľame nad encyklikou Laudato si’. My sme sa opýtali Abdulláha, ako dokáže jeho spoločnosť reagovať na naliehavú výzvu chrániť „spoločný dom“. „My vyrábame niekoľko druhov farieb, ktoré vôbec nie sú toxické, čiže nie sú škodlivé a neznečisťujú prostredie. Potom máme ďalšie produktové rady, ktoré však nutne produkujú aj znečistenie, patria sem napríklad rozpúšťadlá, ktoré hojne používa aj farmaceutický priemysel. Dôležité pritom je, aby škodlivé látky nepoškodzovali životné prostredie, veď to prostredie sme my, sústavne pripomína pápež. Ja aj ako neveriaci chápem, že tým prostredím je všetko, čo žije.“

Investujeme do bezpečnosti, do ochranných masiek, vzduchotechniky a strojového vybavenia, ktoré zabraňuje úniku škodlivých látok, ako sú napríklad rozpúšťadlá a riedidlá.

A ďalej pokračuje: „Vo firme sa preto staráme o ochranu zamestnancov tak, aby ich zdravie bolo chránené na 100 percent, investujeme veľmi veľa do bezpečnosti, do ochranných masiek, vzduchotechniky a strojového vybavenia, ktoré zabraňuje úniku škodlivých látok, ako sú napríklad rozpúšťadlá a riedidlá. Čo sa týka odpadu, zamerali sme sa na strojné vybavenie, ktoré oddeľuje pevný, kvapalný a plynný odpad. Potom prichádzajú štátne verejné spoločnosti, zbierajú odpad a dopravujú ho na určené miesta, ktoré sú vybavené na jeho likvidáciu, a tak sa zabráni, aby znečisťoval životné prostredie. Pod nami je totiž more, keď pri našom závode niekde trochu hlbšie bagrujeme, narazíme na more!“

Pandémia

So stúpajúcim celosvetovým ohrozením koronavírusom rástli aj obavy o zamestnancov. Abdulláh spomína: „U nás sa prejavila veľmi silná vlna, ktorá zasiahla Irán, Kuvajt, Saudskú Arábiu, všetky krajiny okolo nás. Najhoršie obdobie s úplným lockdownom nastalo počas marca a apríla. Keď k nám prišli prvé správy o víruse, začali sme priebežne na dennej báze prijímať potrebné opatrenia stanovené miestnym Ministerstvom zdravotníctva, napríklad sklenené zásteny pre zamestnancov, vznikol tak priestor podobný ako pri okienku v banke, používanie zdravotníckych rúšok, merali sme telesnú teplotu, dodržiavali bezpečné odstupy 2 metre, všetci zamestnanci sa podrobili testom na Covid. Okrem iného som si prenajal okolo 30 jednoizbových štúdií, aby som mohol sledovať pobyty v preventívnej karanténe.“

Stretnutie o spolužití

Oslovujúce je slovo „spolužitie“, ktoré viackrát zaznelo pri rozhovore s Abdulláhom. Spomínal tiež, ako sa začiatkom roka 2019 zúčastnil na pápežskej svätej omši v Abu Dhabi, ktorá sa konala počas návštevy pápeža Františka v Spojených arabských emirátoch, už pod hlavičkou toho bratstva a sociálneho priateľstva, o ktorých dnes Svätý Otec hovorí v encyklike Fratelli tutti.

„Bol to prekrásny zážitok, išiel som tam s niekoľkými kolegami a s priateľmi z Hnutia fokoláre. Účasť bola obrovská, popravde, ani ja som nebol na štadióne, ale vonku na lúke, odtiaľ sme mohli všetko sledovať na veľkých obrazovkách. Všimol som si, že veľká väčšina z prítomných boli katolíci, ale bolo tam aj 5000 moslimov, a niekoľko skupín budhistov, hinduistov a sikhov. Prenášali zábery z úprimného objatia s veľkým imámom univerzity Al-Azhar šejkom Ahmadom al-Tayyibom. Bol to oslobodzujúci okamih stretnutia medzi islamským a západným svetom, s pápežom, ktorý sem prišiel s veľkou pokorou: poďakoval krajine, úradom a ľudu v duchu spolužitia, mieru a tolerancie. Chcel nám ukázať, že byť všetci spolu je možné.“

Autor: Giada Aquilino
Uverejnené vo Vatican News, 20. 10. 2020.

Titulné foto: Abdulláh Al Atrash, zdroj: YouTube