Pôstna úvaha Antona Fabiana: Kristus sa nedá zaškatuľkovať

Vrch Tábor v Izraeli. Zdroj: Unsplash/Joshua Lanzarini
Zamyslenie na Druhú pôstnu nedeľu.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

„Ty si ale vyrástol, vôbec ťa nespoznávam!“ povieme synovcovi, ktorého sme veľa rokov nevideli. Máme totiž vo zvyku zaškatuľkovať si ľudí, urobiť si určitý rámec. Keď si synovca pamätáme ako desaťročného, v našej pamäti zostane dlho takto zaškatuľkovaný. Podobne si zaškatuľkujeme politikov, hercov, spevákov na sympatických a nesympatických. Platí to aj o zamestnaní: ak nám niekto pomôže, zaškatuľkujeme ho do dobrej škatuľky, a tak ho vidíme stále. Ak nám niekto ublíži, položíme ho do škatule: nepriateľ, a ťažko z nej vyjde.

Pred dvetisíc rokmi pozerali ľudia na rabína z Nazareta, Galilejčana, a tiež sa ho snažili zaškatuľkovať. No nepodarilo sa im to. Niektorí z neho chceli urobiť vidieckeho tesára, ale zrazu videli, že má akademickú rétoriku. To im do ich škatuľky nepasovalo. Pre niektorých bol Židom, ale priťahoval pohanov. Niektorí ho nazvali revolucionárom, ale on vzápätí zaplatil dane. Hovorili o ňom, že je to svätý muž, ale sedel aj s prostitútkami a vyberačmi daní, čo prevracali kabáty. V spoločnosti, v ktorej dominovali muži, mal priateľky medzi ženami, ktoré ho nasledovali. V antirímskej kultúre on Rím nekritizoval. Rozprával ako kráľ, ale žil ako pútnik. Preto bolo ťažké ho zaškatuľkovať.

Proti zaškatuľkovaniu Ježiša je aj evanjeliový príbeh o premenení na vrchu Tábor (Mt 17, 1-9). Tam, pred Petrom, Jakubom a Jánom, ukázal, že je úplne iný, ako ich dovtedajšie predstavy o ňom. Lebo láskavý tesár, ktorý s nimi jedol predvčerom maces a kebab a hovoril galilejským prízvukom, sa zrazu premenil na osobu, ktorá žiari. Mal postavu, ktorej tvár žiarila neobyčajným svetlom, ako nejaká kozmická bytosť, odev mu zbelel ako svetlo. To bolo pre nich šokujúce, lebo z každého póru jeho pokožky a z každého stehu jeho odevu čosi žiarilo. Bol ako v plameňoch. Hľadieť do jeho tváre by znamenalo to isté, ako pozerať do nejakého veľkého ohňa. Celý žiaril a bola to žiara, ktorá pochádzala z Božej prítomnosti.

Láskavý tesár, ktorý s nimi jedol predvčerom maces a kebab a hovoril galilejským prízvukom, sa zrazu premenil na osobu, ktorá žiari.

Písmo na mnohých miestach stotožňuje Boha so svetlom. Napríklad v Jánovom liste čítame, že „Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (1 Jn 1, 5). Alebo že „prebýva v neprístupnom svetle“ (1 Tim 6, 16). Kristus bol iný, ako ho doteraz poznali. Lebo bol oblečený do toho, čím bol pred Betlehemom a po zmŕtvychvstaní. Nie poblednutý, unavený a zaprášený Galilejčan, ale impozantná a nespútaná osobnosť, ktorú nemožno len tak riadiť a manipulovať ňou. Niekto, kto je svätý, nevinný, nepoškvrnený, v Liste Hebrejom sa píše „oddelený od hriešnikov“ (porov. Hebr 7, 26). Peter, Jakub a Ján si zrazu uvedomili, kto je Ježiš: úplne iný, ako sme si mysleli.

V tej chvíli chcel Peter zachrániť pamiatku na to, čo videl. Preto prehovoril: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi“ (Mt 17, 4). Lebo my to robíme tak, že na kamennú tabuľu napíšeme: tu sa to a to vtedy stalo. Alebo urobíme katedrálu alebo postavíme pomník, že tu sa udialo čosi veľkolepé.

Zaujímavé je, že Petrovi nebolo dovolené dokončiť vetu, lebo sa tam píše: „Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas“ (Mt 17, 5). Ešte ani nedokončil vetu, že je mu tu dobre, a zaznel iný hlas: ,Toto je môj milovaný syn‘“ (Mt 17, 5), čiže je tu niekto iný, ako ste si mysleli. Tu je niekto neoceniteľný, jedinečný a neexistuje nikto iný rovný Kristovi. Ani Eliáš, ani Mojžiš, ani Budha, ani Mohamed, ani nikto na zemi nebude taký, ako je Kristus. On nie je obyčajný syn, alebo najlepší zo synov, on je „môj milovaný syn“!

Peter chcel postaviť tri stany: Ježišovi, Mojžišovi a Eliášovi, čo znamená: máme tu troch na jednej úrovni. Z toho však bol rýchlo oslobodený: to nie je len jeden plus druhý plus tretí, ale je tu Kristus, ktorý je „môj milovaný syn“, a všetko ostatné mu je podriadené na celú večnosť.

V tej chvíli pre Petra nastala zmena, slová boli nanič, odkrvila sa mu tvár, zbledol, kolená sa mu roztriasli, čo dokazuje veta: „Padli na tvár a veľmi sa báli“ (Mt 17, 6). Stretli sa s osobou, ktorá je iná, než si dovtedy mysleli. Zrazu ich pohľad na žiariaceho Galilejčana zbavil všetkej povýšenosti, odzbrojil ich a nechal ich premožených ležať na zemi.

Keď rozmýšľame nad touto udalosťou, ktorá sa stala na vrchu Tábor, uvedomujeme si, že obsahuje posolstvo aj pre nás po dvetisíc rokoch. Učeníci prežili určitý strach z Pána. Náš strach je z nezamestnanosti, z choroby, z toho, čo bude s rodinou, atď. To nám kradne spánok a oberá nás o pokoj. Iný strach nazývame bázeň pred Pánom – strach z toho, ako obstojíme, Bože, pred tebou, keď ty si úplne iný a my sme hriešni?

Ak psychológovia hovoria, že strach nás odzbrojuje, neurotizuje, tak to platí o prvom strachu – pochádzajúcom z tohto sveta. Nie je neurotické mať bázeň pred Bohom. Naopak, nemať strach z Boha je neurotické. Pretože Boh sa nám dáva poznať a s ním sa prestaneme báť zlých vecí. Boh náš strach premení.

Viera, úcta k Bohu a bázeň, úžas nad Bohom pomáha človeku premeniť jeho strachy. Je to nepriama úmera: ak je Kristus v našich očiach veľký, naše strachy budú malé. Ak bázeň pred Pánom rastie, životné strachy sa zmenšujú, pretože veľký Boh premieňa strach človeka na veľkú odvahu. Opačne: zúžený pohľad na Boha spôsobuje, že človek nemá nijakú odvahu.

Ak psychológovia hovoria, že strach nás odzbrojuje, neurotizuje, tak to platí o prvom strachu – pochádzajúcom z tohto sveta. Nie je neurotické mať bázeň pred Bohom.

Čiže veľa záleží na tom, ako si predstavujeme Krista a či ho prijímame ako toho, z koho vychádza sila a múdrosť. Táto viera premení naše strachy z nedostatkov aj strach z vlastnej hriešnosti, aj strach z budúcnosti na poznanie Božej lásky.

Bolo potrebné, aby Peter, Jakub a Ján zažili veľkého Krista pre to, čo ich čakalo. Ťažko by neskôr zvládli prenasledovanie kresťanov a mnohé súženia, keby nemali poznanie, kto je Kristus. Z vrchu schádzali opálení, vysmiati, svižne, možno aj trochu pyšne, lebo kto by im mohol ublížiť s takým Mesiášom po boku? Toto je posolstvo viery: kto nám môže ublížiť s takým Kristom, ktorý presahuje všetky predstavy ľudí?

Tajomník Oliver Cromwell (1599 – 1658) bol na služobnej ceste v Európe. Poslednú noc pred spiatočnou plavbou strávil v prístave. Dlho sa prehadzoval na posteli – nemohol zaspať. Podľa starých zvykov spal sluha, ktorý ho sprevádzal, spolu s ním v jednej izbe. Zdalo sa, že sluha tvrdo spí. Keď sa tajomníkovi napriek jeho márnej snahe nepodarilo zaspať, zobudil aj svojho sluhu.

Ten sa prekvapene spýtal svojho pána: „Ako to, že nemôžete spať?“ „Bojím sa, že sa niečo stane na našej ambasáde,“ znela odpoveď. „Pane,“ povedal sluha, „môžem vám dať dve otázky?“ „Pravdaže!“ „Riadil Boh dejiny tohto sveta predtým, ako sme sa narodili?“ „Určite!“ „A bude vládnuť aj vtedy, keď my zomrieme?“ „Bezpochyby!“ „Potom, pane, prečo ho nenechať vládnuť aj teraz?“ Tajomník sa upokojil. Jeho viera opäť našla stratenú istotu a pokoj naplnil jeho vnútro. O niekoľko minút už obaja sladko spali.

Veľa vecí sa premení, ak sa zmení naša predstava o Bohu a nastúpi viera a dôvera v Krista, ako ideál života.

Z knihy Studňa a pavučina I.: Úvahy inšpirované evanjeliom, SSV 2016. Publikované so súhlasom autora. Redakčne upravené.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Jedna odpoveď

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články