Pozdrav ako prejav úcty

Známi ľudia sa pri stretnutí pozdravia. Nielen tí, ktorí sa poznajú, ale je pekným zvykom pozdraviť aj okoloidúcich na lesných chodníkoch či pri vysokohorských výstupoch. Všeobecne platí, že muži prví pozdravia ženu, mladší staršieho. Rodičia od malička učia svoje deti pozdraviť sa.

Dnes sú bežnými a najpoužívanejšími pozdravmi dobrý deň a dovidenia. Mnohí z nás ich vyslovia zreteľne, ale niektorí si pozdravy zľahčujú, a tak im postačí len slovo dobrý, v horšom prípade skratky brý či dovi. No a v tom najhoršom prípade z ich úst vyjde iba akési zamrmlanie nezrozumiteľných hlások. V každom prípade je pozdrav prejavom zdvorilosti a všeobecne platným pravidlom slušného správania.

Dotyky či priateľské objatia neboli veľmi zaužívané.

Naši predkovia si v minulosti nezakladali na zdvorilostných pozdravoch a pekný či dobrý deň si nepriali. To však neznamená, že prešli okolo seba nevšímavo. Práve naopak. Oni sa nielen jeden pri druhom pristavili, postáli, ale slová, ktoré vyriekli, mali hlbší, skrytý význam. Súvisel s činnosťou konkrétneho človeka, s cestou, po ktorej sa uberal, s prácou, ktorú vykonal alebo ktorá ho očakávala: Ta co, ujku, košice, košice? Ta uš še zberaš, Heľenko? Nože, dzedu, pocahňice lepši totu karu! Uš ši, Mančuš, dokončela robotu? Po takomto oslovení či príhovore sa mohol rozvinúť aj dlhší rozhovor, ale nie zase taký dlhý, aby človeka zdržiaval pri práci.

S pozdravmi súviseli aj gestá, dotyky a úklony. Muži si podali ruky, čo najpevnejšie si ich stisli, obvykle starší potľapkal mladšieho po chrbte. Na dedine si muži sňali klobúk z hlavy, keď okolo nich prechádzali panove, čiže ľudia ako duchovný, richtár, notár či učiteľ. Dotyky či priateľské objatia neboli veľmi zaužívané. Rovnako bolo nemysliteľné a podľa tradičnej etikety nedovolené mladým párom bozkávať sa na verejnosti.

V minulosti ľudia pozdravili či uctili si obradným správaním aj neživý objekt, napríklad malú sakrálnu stavbu venovanú Bohu. Keď kríž alebo kaplnku míňali, prežehnali sa na tele pravou rukou. Po prežehnaní zvykli predniesť pozdrav: Buď pozdravená každá kaplička, na ktorej prebýva naša Matička, buď pozdravený každý kríž, na ktorom prebýva Pán Ježiš. Následne sa hlboko sklonili, kľakli si na obidve kolená a chvíľu zotrvali v tichej adorácii. Potichu sa modlili, rozjímali alebo sa zamýšľali nad sebou či nad obsahom prosby, ktorú chceli vysloviť. Naši dedovia si nezabudli pred kaplnkou sňať klobúk, ukloniť sa. Babičky sa  veľakrát aj silne k drevu kríža pritisli a dotkli sa ho perami.

Dnešný svet nám už neposkytuje takýto pohľad. Ostal nám však krásny pozdrav Pán Boh daj šťastia, čo porúfusovsky zľudovelo ako Pamodaj šťastia.

Končím s prianím v modernom jazyku: Pekný deň, milí čitatelia.