Aj pozdravy majú svoju históriu

Význam majú podobný, no ich rozmanitosť je fascinujúca. V každej kultúre majú viacero podôb. Ľudia žijúci na Slovensku pri stretnutí s rodinou, priateľmi či blízkymi volia najmä pozdravy čau a ahoj. Bez toho, že by sa nad tým zamysleli, používajú na znak zvítania slová, ktorých pôvod nesie v sebe kus zaujímavej histórie. A tá nemusí byť len lichotivá.

Ahoj – takto sa zdravia námorníci, Slováci a Česi

Pozdravy sú staré ako ľudstvo samo. A pri rozuzľovaní ich pôvodu existuje viac vysvetlení, odbočiek i slepých uličiek. Ostáva nám teda oprieť sa o fakty. Podľa jednej línie spočíva úspech pozdravu ahoj v jeho zvukomalebnosti a jej zástancovia sa domnievajú, že pozdrav pochádza z citosloviec, ako sú „hoj“ či „hej“, ktoré používali i mnohé národy. Stručný etymologický slovník slovenčiny uvádza, že slovo k nám doputovalo či, lepšie povedané, doplávalo z angličtiny. Ide o výkrik „ahoy“ na upútanie pozornosti, ktorý je zložený z častíc „a“ a „hoy“. Stojí za zmienku, že sa zaužíval ako pozdrav v námorníckom prostredí, a to najmä pri zvítaní lodí. 

Ale prečo sa ujal ako pozdrav vo vnútrozemských krajinách, akými sú Slovensko a Česko, sa môže javiť ako záhada. Hoci ide evidentne o námornícky výraz, pochádza z holandského „hoy“, a to môže byť zase odvodené od starého vikingského pozdravu „hail“. K nám sa už dostala anglická verzia slova „ahoy“, ktoré sa prvýkrát vyskytlo v oficiálnom Oxfordskom slovníku v polovici 18. storočia. V tom čase bolo pomerne obľúbené, vynálezca telefónu Alexander Graham Bell ho dokonca navrhol ako oficiálny pozdrav pri telefonickej komunikácii. Sám ho tvrdošijne používal po zvyšok svojho života, i keď sa napokon neujalo a vytlačilo ho „hello“, ktoré spopularizoval Thomas Edison. Existujú však dôkazy o tom, že za rozšírenie „ahoj“ do hovorovej formy vďačíme práve námorníkom, ktorí ho na územie Československa priniesli z Nemecka, a neskôr mladým trampom a vodákom, ktorí ho začali používať bežne. Postupom času pozdrav zľudovel.

Čau – svedectvo o otroctve Slovanov

Iná káva je pozdrav čau. Dnes je pre náš každodenný život zrozumiteľný a prirodzený ako dýchanie. Jeho pôvod je však poznačený dobou, v ktorej sa zrodil. Prišiel k nám v 20. storočí z taliančiny ako moderné „ciao“, no jeho východisko je v benátskom dialekte, kde sa slovo „schiavo“ rovnalo pojmu sluha a bolo odvodené z latinského slova „sclavus“ – otrok, obyčajne vysvetľovaného ako Slovan. Podľa Stručného etymologického slovníka slovenčiny to tak bolo pre veľký počet slovanských otrokov, ktorí boli od 10. storočia dovážaní do nemeckých oblastí a Byzancie. Pôvodne tento výraz predstavoval bežný spôsob, akým sa sluha zdravil a prejavoval úctu svojmu pánovi, a v menej ponižujúcom význame by sa dal preložiť ako „som tvoj služobník“. Mimochodom, aj pozdrav servus je odvodený od „sclavus“. Znie podobne, však?

Pokiaľ však ide o talianske „ciao“, to sa začalo šíriť až v 19. storočí v severnom Taliansku. Prvá zmienka o tom, že by mohlo ísť o pozdrav medzi rovnocennými partnermi, pochádza z pera sicílskeho spisovateľa Giovanniho Verga a objavíme ju v jeho uznávanom románe Eros z roku 1874. Ale to bol len začiatok. Za naše obľúbené „čau“ vďačíme najmä druhej svetovej vojne a popularite antifašistickej hymny „Bella, ciao“. Skladba sa dodnes používa na znak protestu proti neprávosti, či už na Ukrajine, v Katalánsku, alebo vo Veľkej Británii, kde si ju svojho času osvojili odporcovia brexitu. Ide len o dôkaz toho, že aj slová sa môžu vymaniť z otroctva a byť nositeľmi revolúcie. Keď niekoho dnes pozdravíte „čau“, „čauko“, „čaves“, „čavik“, vedzte, že ste použili výraz slobody a rovnosti.