Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Na Slovensku predstavujú utečenci dve percentá z celkovej populácie. Iba pre porovnanie, v štáte Libanon s rovnakým počtom obyvateľov ich je 1,5 milióna. Napriek mizivým percentám utečencov je táto téma vďačným predmetom politického boja nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe. Zatiaľ čo my vedieme žabomyšie vojny o kvótach, zomierajú tisícky ľudí ročne na ceste k nám. Humanitárne koridory predstavujú legálny a bezpečný spôsob, ako sa utečenci môžu dostať do Európy a začať odznova.
S Danielou Pompeiovou sme sa rozprávali o tom:
A aké sú podmienky utečencov v táboroch, ktoré ste navštívili?
Navštívili sme najmä tábory v Európe, no najdramatickejšia situácia je v tranzitných krajinách, ako je Líbya. Tam nám však nikdy nedovolili ísť. Komunikujeme len prostredníctvom osôb, ktoré tam sú, biskupa alebo asociácií, ktoré poznáme. Vieme však veľa od tých, ktorí odtiaľ prichádzajú. Hovoria o nehumánnych podmienkach, o mučení… Sú to fyzicky zničené osoby – nielenže majú rany na tele, ale niektorí sú na tom zdravotne zle, lebo nikdy neboli liečení.
Naposledy k nám prišlo šesť tehotných žien z Líbye v ôsmom, niektoré v deviatom mesiaci tehotenstva, pre ktoré cesta predstavuje enormnú záťaž. Prišli tiež dve hluchonemé osoby, osoby s ťažkým diabetom na invalidnom vozíku, osoby vo vážnom stave, ktoré sme deň po príchode na letisko museli odviezť do nemocnice. Všetci títo ľudia majú poznamenané životy. Ani podmienky v európskych táboroch nie sú dobré. V Taliansku ani v Grécku.
Ako sa skúsenosť z utečeneckého tábora dotýka detí, ktoré sú v tom najzraniteľnejšom veku?
Hoci si deti často úplne neuvedomujú, čo sa deje, aj ony si nesú traumy. Spomeniem len prípad spred niekoľkých rokov, keď trojročné batoľa znásilnili v utečeneckom tábore v Grécku. Je tragédiou, že títo ľudia nie sú v bezpečí ani po príchode do Európy.
Palestínske deti sa napríklad pri každom prelete vrtuľníka strhnú, lebo sa boja, že je vojna. Ukrajinské deti sú na tom podobne. To isté nám hovoria aj jednotlivci, ktorí celé mesiace nemôžu spať, lebo majú nočné mory. Trvá nejaký čas, kým sa prispôsobia.
Pápež František navštívil v roku 2016 utečenecký tábor Moria na gréckom Lesbose. Počas spiatočnej cesty vzal so sebou do Talianska tri moslimské rodiny. Bolo toto jeho gesto impulzom pre zrod humanitárnych koridorov?
Akcia pápeža Františka v Grécku vznikla po zriadení humanitárnych koridorov. Predtým ako pápež odišiel do Grécka, zavolal zakladateľovi Komunity Sant‘Egidio Andreovi Riccardimu s tým, že počas spiatočnej cesty z Lesbosu túži priviezť aj rodiny utečencov. Pár dní pred príchodom pápeža sme preto išli na Lesbos s cieľom nájsť vhodné rodiny. Akcia však bola tajná, nemohla byť ohlásená, takže sami Gréci boli prekvapení, čo tam vlastne chceme.
Ako to napokon dopadlo?
Pomohla nám Švajčiarska garda, ochranka pápeža. Následne prebehli rokovania, pretože Vatikán požiadal Grécko o povolenie na prevoz rodín. Identifikovali sme rodiny, ktoré mali prísť do Talianska s pápežom, a našli sme pre ne miesto.
Uvedomili sme si, že pre žiadateľov o azyl neexistuje legálny spôsob, ako sa dostať do Európy.
Na čom je založený program Humanitárnych koridorov?
Idea na vznik Humanitárnych koridorov sa zrodila v období veľkého prílivu Sýrčanov v roku 2014, keď prechádzali z Grécka do Nemecka. Viac ako milión ľudí za rok. V určitom momente sme si uvedomili, že pre žiadateľov o azyl neexistuje legálny spôsob, ako sa dostať do Európy, a že je potrebné urobiť konkrétny návrh, ako zabezpečiť ich legálny vstup.
Preštudovali sme si preto celú európsku a taliansku legislatívu a legislatívu krajín s dlhou históriou imigrácie, ako sú Kanada, Spojené štáty či Austrália. Všimli sme si, že v jednom článku Schengenskej dohody sa píše, že každá krajina EÚ sa môže samostatne rozhodnúť o vydaní víz aj z humanitárnych dôvodov. Krajiny EÚ to vždy interpretovali veľmi reštriktívne, pričom to obmedzili iba na zdravotné prípady. Mysleli sme si, že by sme tento článok mohli rozšíriť.
Ako?
Komunita Sant‘Egidio v spolupráci s Federáciou evanjelických cirkví prišla s návrhom, že tieto organizácie prevezmú na určitý čas zodpovednosť za žiadateľov o azyl, ktorí sa identifikujú v tranzitných krajinách. Začali sme s Libanonom, pretože odtiaľ prichádzalo mnoho Sýrčanov.
Navrhli sme teda použiť interpretáciu tohto článku a požiadali sme o možnosť vytvoriť zmluvu medzi ministerstvom vnútra, ministerstvom zahraničných vecí a Komunitou Sant‘Egidio. Prijali sme prvých tisíc ľudí. To bol začiatok. Postupne sme podpísali ďalšie protokoly pre Sýrčanov, Afričanov, Afgancov, Iračanov… Neskôr sa zapojili aj komunity z ďalších krajín.
Koľko ľudí sa vám už podarilo dostať do Európy cez humanitárne koridory?
V Európe sme od roku 2016 prijali viac ako 7 300 ľudí a tento počet stále narastá. Komunita Sant‘Egidio v Taliansku pri tom spolupracovala s talianskou charitou Caritas Italiana, Federáciou evanjelických cirkví a laickym združením ARCI.
Kritériom pre zaradenie do programu je zraniteľnosť a vážna humanitárna situácia.
Podľa akého kľúča si utečencov vyberáte?
Výber osôb organizuje Komunita Sant‘Egidio v spolupráci s agentúrou UNHCR a migračným úradom prijímajúcej krajiny. Kritériom pre zaradenie do programu je zraniteľnosť a vážna humanitárna situácia (zdravotné postihnutie, choroba, staroba, neúplná rodina s malými, často s chorými deťmi).
Mnoho ľudí si s príchodom utečencov spája zvýšené bezpečnostné riziko. Viete sa za vybraných utečencov zaručiť?
V utečeneckom tábore prebehne podrobný bezpečnostný skríning a overenie platnosti všetkých potrebných dokumentov. Osobám, ktoré spĺňajú podmienky humanitárnej núdze a nepredstavujú bezpečnostné riziko pre prijímajúci štát, sa udelí humanitárne vízum, ktoré je obmedzené len na prijímajúcu krajinu.
Čo znamená príchod migrantov pre prijímajúcu krajinu?
Komunita Sant´Egidio v spolupráci s mimovládnymi organizáciami pracuje na procese integrácie. Tá spočíva vo výučbe jazyka, v pomoci pri sprostredkovaní práce, v zaradení do spoločnosti. Podpora trvá jeden rok, s čím sú oboznámení aj utečenci pred odchodom. Postupne sa musia osamostatniť. V prípade rodiny alebo vážnej choroby však môže podpora trvať aj dlhšie.
Spomínate si na konkrétne príbehy ľudí, ktoré vás zasiahli?
Každý človek má svoj príbeh. Napríklad vďaka humanitárnym koridorom sa mohli zjednotiť mnohé rodiny. Pamätám si muža, ktorý prišiel z Líbye na člne a povedal nám, že má manželku v Etiópii. Podarilo sa nám ju vypátrať a priviezť do Talianska. Významnou udalosťou bolo, keď sme s pápežom navštívili Cyprus. Stretli sme sa s mužom, ktorý bol dlho hospitalizovaný. Rozprával nám príbeh, že bol na lodi z Libanonu s manželkou a deťmi. Keď prišli na Cyprus, cyperské úrady sa ich snažili vystrašiť a vrátiť späť do Libanonu.
Mužovi prišlo zle, omdlel a prebudil sa v nemocnici. Keď sa prebral, zistil, že jeho manželku a tri deti poslali späť do Libanonu. Bol zúfalý. Mal strašné úzkostné záchvaty a vážny zápal pľúc. Ubezpečili sme ho, že spravíme všetko pre to, aby sme jeho manželku a deti priviezli k nemu. To sa nám napokon vďaka humanitárnym koridorom podarilo. Ak by čakali na uznanie azylu, mohlo by to trvať roky…
Prijímanie a integrácia tisícov ľudí musí byť finančne veľmi nákladná. Z akých zdrojov je program financovaný?
Verejné peniaze žiadať nemôžeme. Jedným z kritérií vlády bolo, že prijatie utečencov pôjde na naše náklady. Veľkú časť nákladov však financujeme vďaka veľkorysosti mnohých Talianov, združení, bankových nadácií a podobne. Stále hľadáme financie, pretože všetko niečo stojí. Je to záväzok, ale veríme, že je to dôležité. Vláda zatiaľ neprispela nič a tento rok sme ešte nedostali ani príspevky zo žiadnych európskych fondov.
Niektorí utečenci sú však veľmi šikovní. Vytvoria si sieť priateľov, ktorí ich podporujú, alebo vo farnosti nájdu niekoho, kto im poskytne byt bezplatne. V Taliansku sa nájdu ľudia, ktorí nám ponúkajú byty zadarmo. Nedávajú nám financie, ale povedia nám: „Necháme vám byt na dva roky.“
Jedným z cieľov humanitárnych koridorov, ktoré zabezpečujete, by podľa vašich slov malo byť to, že utečenci sa sami stávajú aktérmi integrácie.
Presne tak. Chceme, aby to bolo hnutie. Mnohí hovoria, že chcú priviesť svoju mamu, otca alebo brata. My hovoríme: urobte to sami. Samozrejme s tým, že sa na nás môžu kedykoľvek obrátiť.
Keď sa hovorí o utečencoch, mnoho ľudí si – najmä v našich krajoch – predstaví teroristov. Aj niektoré politické diskusie sa vedú týmto smerom. Je snahou humanitárnych koridorov zároveň zvyšovať citlivosť spoločnosti na osudy konkrétnych ľudí?
V skutočnosti je to problém kultúrny. Treba začať seriózne diskutovať o téme migrácie a európskej zodpovednosti. Niektorí politici túto tému využívajú na získavanie voličov, čo veľmi ubližuje celej situácii. Utečencom, ktorí prichádzajú, hovoríme, že sa musia rýchlo naučiť po taliansky, pretože celú situáciu musia vysvetľovať svetu oni.
Problémom kvót je, že nevnímame migračný fenomén ako príležitosť, ale snažíme sa iba obmedziť imigráciu.
Je potrebné poznať pravdu a otvárať ľuďom oči. Spoločnosť musí pochopiť, že sú to normálni ľudia, ktorí sú pre nás veľkým prínosom. Volajú nám napríklad podnikatelia z malých obcí, ktoré sú vyľudnené a kde ostali bývať už len starší ľudia. Spravidla majú záujem o celé rodiny, nie jednotlivcov.
Prečo?
Chcú tieto oblasti zaľudniť. Do jednej takejto obce sme už poslali šesť rodín. Znovu otvorili triedy v škole a oživili ekonomiku. Podnikatelia sú spokojní, pretože zrazu majú pracovníkov a môžu vyrábať.
Dnes sa v Európe veľa hovorí o kvótach na prijímanie utečencov. Je to dobrý spôsob, ako motivovať štáty Európskej únie, aby utečencov ochotnejšie prijímali?
Problémom je, že sa nesnažíme vnímať migračný fenomén ako príležitosť, ale snažíme sa iba obmedziť imigráciu. To je celá myšlienka, ktorá je za tým. To je prístup, ktorý nie je proaktívny, ale skôr obranný. A dalo by sa to pochopiť, keby bolo v Európe veľa ľudí. Ale ak sa pozrieme na skutočné čísla, tento diskurz nemá zmysel. Drvivá väčšina utečencov nejde priamo do Európy, ale do susedných krajín. Napríklad Etiópia prijíma utečencov z Eritrey, Sudánu, Jemenu, Somálska – a podobne tranzitnou krajinou je aj Libanon.
Myslím si, že v Európe robíme stále príliš málo a celý problém sa veľmi zjednodušuje. Vďaka tomu sa stáva ľahkým terčom pre populistov, ktorí ponúkajú jednoduché riešenia na komplexné problémy.
Európa by mala viac pracovať na mieri, zaoberať sa urovnávaním konfliktov, viac spolupracovať a viac otvárať dvere.
Ako na to?
Humanitárnymi koridormi. Keď sa pozrieme na demografickú krivku, je jasné, že Európa to zúfalo potrebuje. Seriózne diskutujme o jednoduchších postupoch, ktoré zabránia korupcii a o vytváraní legálnych ciest.
Navštívila som utečenecký tábor na gréckom Lesbose. Stretla som mnoho ľudí, ktorí tam žili už roky, lebo ich azylový proces sa stále predlžoval. Mohli by byť humanitárne koridory príkladom, ako tento zdĺhavý proces zefektívniť?
Áno, to je možné. Azylové procesy, ktoré riešime, sú kratšie práve preto, že osoby sme si predtým overili. Je to veľmi zložité. Európa rozhodla o zavedení rýchlych postupov zamietnutia žiadostí o azyl. Ak niekto pochádza z určitých krajín, postup trvá len 10 dní, pričom sa rozhodne zamietnuť žiadosť.
Kto zrekonštruuje Ukrajinu? Nielen vlády, ale aj ženy, ktoré pracujú v zahraničí a posielajú domov peniaze.
Z tohto dôvodu vždy hovorím, že záleží na tom, ako boli v jednotlivých krajinách európske legislatívne opatrenia napokon uplatnené. Napríklad v Taliansku je možné po podaní žiadosti o azyl legálne pracovať už po dvoch mesiacoch od podania žiadosti, aj keď proces trvá dva roky.
Nemecko rozhodlo, že je možné pracovať až po 18 mesiacoch. Rovnako aj Francúzsko. Takže každý štát si stanovil svoj čas. Preto niekedy aj žiadateľom o azyl hovorím, že je lepšie podať žiadosť a pracovať, než čakať na zamietnutie. Prejavuje sa tu aj citlivosť každej legislatívy.
Mnoho ľudí hovorí, že by sme nemali prijímať utečencov, ale pracovať na manažovaní migrácie v krajinách, odkiaľ prichádzajú…
V ktorých krajinách? V krajinách ohrozených vojnou? Do úvahy prichádzajú jedine krajiny tranzitu, pretože je jasné, že keď je vojna, pôsobiť v týchto krajinách nie je možné.
Často sa hovorí, že mnohí utečenci neodchádzajú zo svojich pôvodných krajín pre nebezpečenstvo vojny, ale kvôli lepším životným podmienkam. Dokážeme ich odlíšiť?
Je to náročné, pretože tento fenomén je zmiešaný. Dnes už začíname mať aj environmentálnych utečencov. Tých, ktorí utekajú, pretože sa rozširuje púšť alebo ich krajiny postihli povodne, zemetrasenia a iné prírodné katastrofy. Spôsobujú vlny utečencov, ktorí však nemajú tento status. Národnostne však medzi žiadateľmi o azyl v Európe ešte stále dominujú Sýrčania, v ktorých krajine už 13 rokov zúri vojna.
Vojna je zároveň matkou chudoby, takže títo utečenci pracujú a polovicu platu posielajú svojim rodinám. A teda čo sú? Utečenci a zároveň ekonomickí migranti. Chudoba je ako motor, ktorý človeka poháňa.
Koľko Talianov sa dalo do pohybu len preto, že boli chudobní? Zbohatli sme vďaka peniazom talianskych emigrantov. Treba to povedať nahlas.
Migrantov by sme nemali vnímať ako číslo, ale ako ľudí, ako životy.
Kto zrekonštruuje Ukrajinu? Nielen vlády, ale aj ženy, ktoré pracujú v zahraničí a posielajú domov peniaze. Migranti sú veľkou podporou pre rozvoj krajín, z ktorých pochádzajú, ale aj krajín, kde žijú. Ukrajinské ženy robia veľa prác, ktoré Taliani robiť nechcú. Toto isté platí aj pre Slovensko. A potom podporujú svojich… Platia lieky, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie, stavajú domy, dávajú prácu tým, ktorí zostali doma.
Súčasná talianska vláda sa netají pravicovým nacionalizmom v duchu hesla: Taliansko pre Talianov. Ako sa stavia k programu Humanitárnych koridorov?
Súčasnej vláde v Taliansku sme predstavili návrh pracovných koridorov na princípe humanitárnych. Vláda náš návrh prijala. A to aj napriek jasnej antiimigračnej línii súčasnej premiérky Giorgie Meloniovej. Dokonca sme nemali problémy ani s obnovením protokolu z Líbye, ktorý sa týkal oveľa väčšieho počtu ľudí.
Ako sa vám to podarilo?
Kľúčovým dôvodom je to, že naša vláda je pod tlakom podnikateľov, ktorí chcú pracovníkov. V tomto prípade je potrebné zabezpečiť nielen prijatie, ale aj pracovnú zmluvu. Aj pre nás je to nová skúsenosť, pretože sme katolícka komunita, ktorá sa viac zaoberá humanizmom. Teraz však iniciujeme veľa stretnutí s podnikateľmi.
Pápež František nás často vyzýva, aby sme otvorili svoje dvere utečencom a neostali voči nim ľahostajní. Je paradoxné, že zo strany mnohých kresťanských krajín zostáva tento apel nevypočutý. Aký je podľa vás dôvod, prečo sa nedokážeme otvoriť ľuďom, ktorí u nás hľadajú útočisko?
Je za tým strach, veľa strachu. Bežná mentalita človeka nie je investovať do niečoho, čo mu nedáva okamžitú istotu. Je tu prítomný strach z druhého, z iného, z cudzinca. Keď však máme odvahu vyjsť zo seba, získame veľa. Pápež o tom hovorí neustále. Trvá na tom. A myslím, že pre kresťanov je to aj otázka vypočutia evanjelia.
Je to jeden z mála hlasov, ktorý hovorí o tom, aby sme nezostávali uzavretí v sebe samých, so zatvorenými očami a srdcom. Myslím, že aj my chceme žiť to, čo je napísané v evanjeliu. To, o čo nás požiadal aj pápež František. Keď mesiac po svojom zvolení išiel na Lampedusu a predniesol reč o globalizácii ľahostajnosti. A tej čelíme stále. Migrantov by sme nemali vnímať ako číslo, ale ako ľudí, ako životy. Keď ich spoznáš, potom už nemôžeš jednoducho povedať, že všetci z nich sú teroristi.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
