Pred novembrom 89 tu bola reálna sovietska okupácia. Dnes to Rusko skúša inak

17. November 1989 ostal dodnes v pamäti mnohých ako deň, keď sa prepisovali dejiny. Deň, keď sa obyčajní ľudia postavili proti totalitnému režimu a pokojnou cestou dosiahli jeho pád.

Slovensko sa stalo dejiskom štrajkov, masových demonštrácií a diskusií o budúcnosti, ktoré spojili generácie – od študentov po robotníkov až po intelektuálov. Nežná revolúcia však nebola len politickou udalosťou; bola to aj hlboká spoločenská premena, ktorá sa dotkla všetkých oblastí života.

Jedným z jej kľúčových aktérov bol aj spoluzakladateľ Verejnosti proti násiliu (VPN), s ktorým sme sa okrem iného rozprávali aj o tom:

• Ako prežíval prechod z totalitného do demokratického režimu
• V čom dnes vidí najväčšie chyby VPN
• Aké sú následky toho, že sa ešte stále nedokážeme vysporiadať so svojou minulosťou
• Ako sa dnes Rusi snažia udržať si Slovensko vo svojej sfére vplyvu

V období vrcholiacej Pražskej jari ste žili v zahraničí, kde ste plánovali aj ostať. Prečo ste sa napokon rozhodli pre návrat do komunistického Československa?

V roku 1968 som bol na študijnom pobyte v nemeckom Tübingene. Bolo to jediné obdobie počas bývalého režimu, keď sa ešte dalo dostať na Západ. Pamätám si, ako som sa 21. augusta ráno zobudil a z rádia sa dopočul, že sme obsadení.

Keď som v ten deň išiel do práce, moji kolegovia si boli úplne istí, že do večera majú Rusov na svojich hraniciach. Boli to potomkovia povojnovej generácie, z ktorých mnohí boli ešte v sovietskom zajatí a mali v sebe strach z druhej svetovej vojny. To bolo pre mňa úplne šokujúce.

Keď som videl, čo sa na Slovensku deje, skutočne som premýšľal, či v Nemecku neostať. Navyše mi chýbali už len dva semestre do ukončenia štúdia germanistiky. Pôvodne som plánoval kariéru lektora nemčiny v ázijskej krajine, čo bolo v tom čase populárne.

Nakoniec som sa rozhodol vrátiť najmä preto, že som chcel pracovať so svojím rodným jazykom a kultúrou. Hoci som vedel, že návrat bude náročný…

Do akého Československa ste sa vrátili?

Prišiel som v decembri 1968, čo bolo také medziobdobie. Prvá vec, čo som po návrate urobil bolo, že som pomáhal študentom na filozofickej fakulte štrajkovať. Dokonca som ešte zažil veľké protesty v Bratislave v roku 1969 po zápase Československa so Sovietskym zväzom, keď som aj dostal obuškom po hlave.

Nevedel som prečo, ale vedel som za čo. Bolo to už po prijatí obuškového zákona, keď bolo jasné, že sa režim láme. Nikdy som neveril nejakému socializmu s ľudskou tvárou.

Samozrejme, pre mladého človeka pracujúceho v kultúre bolo spoločenské uvoľnenie veľmi príjemné. Kultúra fungovala v zásade až do 70-tych rokov vo veľmi slobodnom režime, až kým cenzúra postupne nezastavila všetky progresívne projekty, na ktorých som sa podieľal.

Napriek tomu, že mi niektorí vyčítali, že som v slobodnej tvorbe nepokračoval, som nikdy neľutoval, že som sa neuchýlil ku kompromisom s režimom. Dnes som vďačný, že som nespravil rozhodnutia, ktoré by ma morálne zaťažili.

Vyjadrili ste sa, že sa považujete skôr za človeka novembra 89. Prečo?

V roku 1988 vznikol časopis Slovenské pohľady, v ktorom som pôsobil v redakčnej rade. Našli sme si program, ktorý bol na tú dobu veľmi pokrokový – prekračovali sme z oblasti literatúry do oblasti umenia, spoločenských vied a politiky.

Postupne sme však videli, ako dochádza to, čomu sme hovorili reintegrácia slovenskej literatúry a kultúry.

V novembri 1989 som sa potom ocitol pri zakladaní spontánneho občianskeho hnutia VPN(Verejnosť proti násiliu), ktoré spájalo ľudí z rôznych sfér – umelcov, študentov, intelektuálov, aktivistov – aby vytvorili platformu, ktorá by koordinovala zmenu režimu.

Cítil som sa tam ako ryba vo vode. Mal som vždy takú víziu, že niekedy príde k stretu disentu a šedej zóny, ku ktorej som patril.

Ako ste vnímali spoluprácu medzi VPN a Občanským fórom, ktoré pôsobilo v Čechách?

Táto spolupráca bola kľúčová. Spoločne sme koordinovali protesty a zdieľali skúsenosti. Československo bolo v tom čase stále jednou krajinou, a hoci sa v jednotlivých regiónoch líšila dynamika, naše ciele boli rovnaké – ukončiť totalitu a vybudovať demokraciu.

Samozrejme, objavili sa aj rozdiely, najmä v národnostných otázkach, ale v Novembri 1989 sme všetci ťahali za jeden povraz.

VPN sa aktívne podieľala na budovaní novej spoločnosti. Ako ste vnímali prechod z totalitného režimu do demokracie?

Prechod bol veľmi rýchly a hektický. VPN zohrala kľúčovú rolu pri vytváraní priestoru pre slobodnú diskusiu a pri zabezpečovaní pokojného prechodu moci. Organizovala prvé slobodné voľby v roku 1990, ktoré boli obrovským krokom smerom k demokracii.

VPN tiež stála pri zrode dôležitých reforiem, ako bolo zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany a otvorenie hraníc. Hoci sme sa snažili o nastolenie spravodlivosti a demokratických princípov, mnohé veci sa nestihli vyriešiť…

Napríklad?

Reforma generálnej prokuratúry na systém štátneho zastupiteľstva. Tá bola kľúčová, no neuskutočnila sa. To dnes vidíme ako veľký problém, keď generálny prokurátor má prakticky neobmedzené právomoci. Hoci mnoho ľudí si túto hrozbu neuvedomuje.

V tom čase sme vnímali ako dôležité budovať nové základy a otvárať Slovensku cestu do Európskej únie a NATO. Pritom nám však niektoré zásadné veci unikali.

Nedokázali sme sa dostatočne vysporiadať s pozostatkami minulého režimu, čo nás napokon dobehlo v tom, že niektorí jeho bývalí predstavitelia sa vrátili späť k moci hneď, ako to bolo možné.

Na druhej strane aj VPN sa vyčíta, že na svoju kandidátku si pustila komunistov…

Vziať komunistov na kandidátku VPN bola chyba. V tomto mali kritici pravdu. Ja som si však po roku 1989 úprimne nemyslel, že treba zakázať komunistickú stranu a ani pestovať nejaký revanš.

Myslel som si, že treba nájsť nejakú formu historického zmierenia, aby sa neopakovali tie cyklické procesy neustálych revanšov a zmien.

Vtedy som to pokladal za správne rozhodnutie, ale dnes vidím, že v slovenskej mentalite je niečo, čo k týmto cyklickým procesom vždy smeruje. Aj dnes, 35 rokov po revolúcii sa stále dookola opakuje ten istý princíp.

Tŕňom v oku mnohých ľudí ostávajú nedoriešené procesy s bývalými členmi tajnej polície, ktorí neboli nikdy potrestaní. Nemyslíte si, že by pred zmierením malo dôjsť k právoplatným súdnym procesom?

To je iná vec. V tomto sme naozaj v porovnaní s Českom ostali pozadu. Tých prípadov u nás bolo naozaj veľa. Jedným z nich je prípad generála Alojza Lorenca, ktorý v Čechách prehral súd a po príchode na Slovensko sa stal ctihodným človekom v Pente.

To, že sme sa súdnou cestou neboli schopní vysporiadať so všetkými trestnými činmi bývalého režimu som naozaj nikdy nepokladal za dobré.

Je výsledkom tejto neschopnosti vysporiadať sa s vlastnou minulosťou aj to, že mnoho ľudí na Slovensku má dodnes proruské nastavenie?

Áno, žiaľ. Dnes už nejde o návrat k normalizácii ako takej, ale o smerovanie k niečomu, čo nazývam „putinizácia“ spoločnosti.

Vidím tu pokusy niektorých politických síl posúvať Slovensko do sféry vplyvu Ruska, čo považujem za hlboko protinárodné. Je paradoxné, že tí, ktorí sa najviac oháňajú národnými záujmami, často konajú priamo proti nim.

Typickým príkladom je Ficova snaha odstrihnúť Slovensko od EÚ a NATO a dostať ho do područia Putina. Zatiaľ to nerobí očividne, ale nepochybujem, že ak by mal príležitosť, tak to spraví. Poviem to na jednom príklade.

Aktuálne sa zaoberám problémom pamätníkov. Tam som narazil okrem iného aj na problém Slavína, ktorý je veľmi zvláštnym pomníkom. Skôr by som ho nazval majákom na konci ruského a sovietskeho panstva. Podobný problém sú cintoríny.

V akom zmysle?

Téma ruských cintorínov je oveľa komplexnejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Ide o vojnové hroby z čias prvej svetovej vojny, ktoré sa nachádzajú na území východného Slovenska, napríklad v Ladomírovej alebo v ďalších lokalitách.

Hoci tieto cintoríny vznikli ako pietne miesta pre vojakov rôznych národností, ruské veľvyslanectvo ich systematicky označuje za čisto „ruské cintoríny“.

Prečo je označovanie cintorínov za ruské problematické?

Je to nielen historicky nepresné, ale zo strany Ruska aj strategické. Tieto cintoríny sú často spoločné vojnové hroby, kde boli pochovaní vojaci rôznych národností, predovšetkým z rakúsko-uhorskej armády, ale aj ruskí zajatci.

Tým, že ruské veľvyslanectvo označuje tieto miesta výlučne za „ruské vojnové cintoríny“, si symbolicky nárokuje na priestor a históriu, ktorá patrí viacerým národom.

Symbolika je tu veľmi dôležitá. Ak si Rusko nárokuje tieto cintoríny ako „svoje“, vysiela tým správu, že si na toto územie robí určitý nárok – minimálne symbolický. Historické precedensy nám však ukazujú, že takéto symbolické nároky sú predohrou k faktickým územným požiadavkám a reálnej okupácii.

Tento fenomén je súčasťou ruskej politiky, tzv. „ruského sveta“ , ktorý sa snaží rozširovať vplyv Ruska v zahraničí prostredníctvom kultúrnych a historických prostriedkov.

Podobné praktiky vidíme aj v iných krajinách strednej a východnej Európy, kde Rusko využíva vojnové pamätníky, cintoríny a iné pamiatky na posilnenie svojej prítomnosti.

Takže v hre je otázka slovenskej suverenity a rozširovanie ruskej sféry vplyvu?

Áno. Ak Slovensko dovolí, aby sa takéto miesta označovali výlučne ako „ruské“, riskujeme nielen manipuláciu historickej pravdy, ale aj posilnenie ruského vplyvu.

V kontexte súčasnej ruskej agresie voči Ukrajine je mimoriadne dôležité, aby sme jasne deklarovali svoju zvrchovanosť a chránili historickú objektivitu.

Ruské cintoríny sú teda viac než len pamätné miesta – sú bojiskom o interpretáciu histórie a symbolický priestor, kde sa stretávajú otázky identity, národnej suverenity a geopolitiky.

Čo by sme mohli ako spoločnosť urobiť pre lepšie pochopenie histórie a hodnoty slobody?

Úplne kľúčové je kvalitné vzdelanie. Musíme sa naučiť rozlišovať pravdu od lží, čo je dnes v dobe sociálnych médií a konšpirácií obrovská výzva.

Potrebujeme systém vzdelávania, ktorý učí nielen fakty, ale aj historické a kultúrne súvislosti. Ľudia musia pochopiť, že sme súčasťou západného kultúrneho sveta, ktorého hodnoty stoja na princípoch demokracie, právneho štátu a ľudských práv.

Rovnako je dôležité, aby sme si vážili vlastnú kultúru a históriu. Vidím, že mnohé pamiatky, kaštiele a zámky sa dnes rekonštruujú vďaka súkromným iniciatívam a občianskym združeniam.

Hoci na ne štát nadáva, sám sa nestará o hmotný statok Slovenskej republiky. To je vysvedčenie o ňom samom.

Aké ponaučenia by sme si mali z novembra 1989 odniesť?

Je dôležité, aby sme si uvedomili, aká krehká je sloboda a aké riziká nám hrozia, ak prestaneme demokraciu chrániť. Rok 1968 bol okupáciou, rok 1989 nám dal možnosť slobodu obnoviť. No dnes vidím, že ľahostajnosť a dezorientácia mladšej generácie nám môžu slobodu znova ohroziť.

Nedostatočné vzdelanie o našej histórii, šírenie konšpirácií a návraty k proruským naratívom sú pre Slovensko veľkým varovaním. Ak si nebudeme vážiť vlastnú kultúru a suverenitu, hrozí nám opakovanie chýb z minulosti.

Foto – SITA, O2.soda.sk, Peter Kremský