Predsavzatia, ktoré si odnášam z tohtoročných Bratislavských Hanusových dní

Už v rýchliku Tatran smerom do Bratislavy som si povzdychol, že trpím problémami spôsobenými tým, že sa mám príliš dobre. Keď som si totiž prezeral program tohtoročných Bratislavských Hanusových dní, bolo mi jasné, že budem musieť mnohé zaujímavé diskusie oželieť. Prekrývali sa totiž s inými zaujímavými diskusiami.

Aj tohtoročný akademický festival, ktorý je nepochybne prinajmenšom stredoeurópskeho formátu, naplnil moje očakávania stimulujúceho intelektuálneho zážitku, prerývaného príjemnými stretnutiami a odohrávajúceho sa v príjemnom prostredí záhrady Pálffyho paláca.

Tento môj text si pre to, že som z dôvodu svojej ľudskej podstaty nemohol byť na viacerých podujatiach naraz, nemôže nárokovať status plnohodnotnej reportáže. Spomeniem len niektoré kľúčové myšlienky z diskusií, na ktorých som sa ako divák zúčastnil a ktoré mi dali veľa podnetov na premýšľanie. Povedzme, že z nich vzniklo čosi ako predsavzatia.

1. Znovu si prečítam Jozefa Maka. 

Môže to znieť ako prekvapivý začiatok, ale je to naozaj myšlienka, ktorá mi v hlave zostala po skončení úvodnej diskusie poprednej literárnej vedkyne Márie Bátorovej a kňaza Jána Dolného práve o tomto románe a o tom, ako presne zachytáva slovenskú dušu.

Ako  študent na gymnáziu som toto dielo nedokázal oceniť. Makove reakcie na dianie okolo neho mi prišli neskutočne pasívne, bol skôr objektom ako subjektom deja. V diskusii však padali superlatívy o najlepšom slovenskom románe, otec Dolný dokonca povedal, že anglické výtlačky rozdával ako obľúbený darček svojim priateľom v USA.

Diskutujúci oceňovali hrdinskosť Makovho postoja, obzvlášť v porovnaní s inými postavami. Možno je pre mňa Mak čímsi ako Ježiš pre Židov svojej éry – pod hrdinom (resp. mesiášom) si predstavujeme niečo úplne iné, a tak keď odrazu príde niekto, kto nenapĺňa naše očakávania a správa sa príliš pokorne, nie sme uspokojení. Makovi teda skúsim dať druhú šancu.

2. Budem sa viac rozprávať s ľuďmi mimo svojej bubliny. 

Dobre, možno to znie paradoxne. Bratislavské Hanusove dni sú predsa niekedy vnímané ako ideologicky homogénne podujatie. Diskusie počas tohto ročníka však ukázali, že plodné spory môžu vznikať aj v našom kresťanskom prostredí (napríklad diskusia Lukáša Krivošíka a Michala Čopa na tému Kresťania a Trump), prípadne že spoločnú reč a spojencov vieme nájsť aj mimo svojho prostredia (diskusie s Danielom Blackom, ktorý podstúpil tranzíciu, ale neskôr sa vrátil k svojmu skutočnému pohlaviu).

Druhý menovaný prípad vo mne zároveň opäť vzbudil myšlienku, že nie je nič zvláštne na tom, budovať vzťahy s ľuďmi, ktorí sa od nás (hoci aj v zásadných veciach) odlišujú, bez toho, aby sme prebrali ich presvedčenia. Black napríklad otvorene rozprával o svojom ateizme a nikto ho tam za to nezačal karhať. Ľudia si uvedomovali, že je kvôli časti populácie, ktorú dokáže osloviť, veľmi cenným spojencom.

3. Budem otvorenejší pri diskusiách o liturgických otázkach. 

Pre mňa osobne bola jedným z vrcholov celého festivalu diskusia Liturgické zmierenie, v ktorej sa rozoberali liturgické zmeny po Druhom vatikánskom koncile.

Je dobré poznať algoritmy a spôsob, akým dosiahnuť čo najvyššiu sledovanosť, ale nie je to konečný cieľ a nesmieme kvôli nemu narušiť svoje hlavné posolstvo.

Pre nekresťanov môžu takého diskusie pôsobiť ako malicherné rozhovory o drobných technických detailoch, ale my kresťania chápeme, prečo sú debaty o liturgii také citlivé – ide o vrchol a prameň kresťanského života, miesto, kde sa sprítomňuje Kristova obeta na kríži, a preto nám záleží na tom, aby bola slávená dôstojne a správne.

Často sa však stáva, že k diskusii pristupujeme dogmaticky či tribalisticky – my sme tí osvietení, skutočne pokonciloví katolíci, ktorí idú poúčať tých zaostalých katolíkov, ktorí obľubujú pohľad na kňazov chrbát, respektíve my sme tí pravoverní veriaci, ktorí musia zachrániť zvyšných 90 percent Cirkvi, ktoré upadli do modernistických bludov.

Diskusia na Hanusových dňoch bola skvelá v tom, aká nuansovitá bola. Divák sa dopočul aj o dôvodoch, prečo k liturgickej reforme muselo dôjsť (napríklad o tom, že stará omša niekedy skĺzavala v podstate k adorácii, čo nie je v súlade s jej podstatou), ale aj o tom, ktoré mýty o predkoncilovej liturgii sú nepravdivé (napríklad ten, že jej cieľom je zastaviť liturgický vývoj).

4. Nepôjde mi o lajky.

Obaja headlineri tohtoročných Hanusových dní – Zac Crippen, ktorý je jedným z vedúcich modlitebnej aplikácie Hallow, a Fabrice Hadjadj, filozof – boli už nútení reflektovať o úlohe katolíkov v súčasnom digitálnom svete – Crippen ako podnikateľ v tomto prostredí a Hadjadj ako mysliteľ.

Úplným vrcholom tohto ročníka Hanusových dní pre mňa osobne bola asi Crippenova prednáška, v ktorej hovoril, že by sme ako katolíci mali znovu ovládnuť pojem „tvorcovia obsahu“. Podľa neho sa z tohto pojmu stalo niečo hanlivé, ale my, čo veríme, že Boh je Tvorcom, by sme ho v tomto mali imitovať a snažiť sa tvoriť dobré veci.

Crippen spomenul, ako sa na internete v súčasnosti veľmi darí siedmim smrteľným hriechom, ale na druhej strane aj to, že ako katolíci by sme mali na internete propagovať transcendentálie – pravdu, dobro, krásu a jednotu.

Hoci je dobré poznať algoritmy a spôsob, akým dosiahnuť čo najvyššiu sledovanosť, nie je to konečný cieľ a nesmieme kvôli nemu narušiť svoje hlavné posolstvo.

Zhrnuté a podčiarknuté – aj tohtoročné Hanusove dni boli skvelým zážitkom a už teraz sa teším na to, ako budem o rok na tzv. Hanusovej terase s kofolou a sendvičom v ruke popri dobrých rozhovoroch kontemplovať o tom, ako sa mi podarilo tieto predsavzatia dodržať.