Predstavený trapistov o náročnom živote mníchov: Ak by bol jednoduchý, kláštory by boli plné (rozhovor)

Vyvolávajú zvedavosť a rozporuplné komentáre: muži, ktorí žijú zasvätení Bohu v tichu a modlitbe, v samote a pri tvrdej práci. Potrebujeme ich? Sediac tvárou v tvár opátovi trapistického kláštora v Novom Dvůre dom Samuelovi (70) som kládla nie príliš jednoduché otázky – a dostávala na ne viac než jednoduchú odpoveď.

Zaradiť mníchov a porozumieť ich úlohe majú problém nielen neveriaci. S čím sa stretávate?

Mníšsky život je tajomstvom niekedy aj pre samotného mnícha. Pokúsim sa hovoriť o našom živote. Kresťania majú totiž problém pochopiť zmysel mníšskeho života, ba aj niektorí kňazi. Máme tu dvoch bratov Slovákov, nemám problém so vzťahom so Slovákmi. No zistil som, že niekedy bol v seminári problém, keď chcú ísť chlapci odtiaľ do kláštora stráviť tu nejaký čas. Vo vedení seminára sa boja, že sa stanú mníchmi a nebudú k dispozícii pre diecézu. Ale kňaz, ktorý strávil nejaký čas tu, sa vráti do diecézy a znovu sem môže prísť.

Zmysel mníšskeho života je v tom, že sa snažíme žiť niečo, čo žil Kristus v plnosti. Kristus sa niekedy utiahol na horu na noc, až potom kázal zástupom ľudí. Kázať, to je to, čo robia kňazi. Kristus sa stará o chorých, to je to, čo robia rehoľníci. Kresťan, aj keď je ženatý, aj keď má rodinu, musí svedčiť o svojej viere, musí sa starať o svojich blízkych a chorých. Tak to má byť. Ale Cirkev je kompletná a úplná, keď má kňazov, mníchov a rodiny. My mnísi máme tiež rodiny – všetci máme bratov, sestry, netere, synovcov. Rozumieme rodine. Ale rodiny majú problém pochopiť nás mníchov.

Cítite sa ako mnísi prijatí v rámci Cirkvi či diecézy?

Ak chceme vytvárať jednotu Cirkvi, je potrebné, aby každý pochopil, aká je naša úloha. Ak sa tak nestane, nastane konflikt. Vidíme to aj tu: v Plzenskej diecéze otec biskup zvolal synodálne stretnutie. Je tu veľa farností, ktoré nemajú kňaza, v kláštore u nás je deväť mníchov kňazov. Kňazi v pastorácii našej diecézy majú problém – majú toho veľa a tým pádom ťažko prijímajú skutočnosť, že tí naši deviati kňazi pília drevo a vyrábajú neviem čo… My však veríme, že kontemplatívny život má zmysel. Ale niekedy táto viera chýba zvyšku Cirkvi, aby sme si navzájom porozumeli. Naša viera je tiež niekedy slabá, ale Pán nám prichádza na pomoc.

Čo teda môžu trapisti ponúknuť Cirkvi?

Svoju modlitbu. Ľudský život nemá zmysel, ak nie je prepojený na večný život. To neznamená, že tu žijeme päťdesiat rokov v utrpení, aby sme si zaslúžili večný život. Svätý Bernard dobre vysvetlil, že tu na zemi žijeme to, čo sa úplne naplní vo večnosti. Tento spôsob videnia života je aj v teológii svätého Pavla. Už teraz môžeme začať milovať Krista a milovať ho v blížnom už dnes. Aj keď to ešte stále nie je úplné.

Ako ste nápomocní diecéze, ktorá zápasí, v pastoračnej oblasti?

Benedikt XVI. napísal, že kláštory sú ako oázy, aj keď davy veriacich ignorujú existenciu týchto oáz. Voda, ktorá je v studniach týchto oáz, môže zaplaviť zem. Dostali sme od Boha náročnú úlohu. To neznamená, že sme lepší ako ostatní. Našou úlohou je čerpanie zo zdroja milosti, ktorú máme rozdávať ďalej. Je to niečo extrémne konkrétne. Máme dom pre hostí, do ktorého prichádzajú kresťania s potrebou prehlbovať si medzi nami svoj vnútorný život. Kňaz, biskup, otec, matka rodiny nemajú všetko vo svojich rukách. Musia niečo robiť, niekedy je to pre nich ťažké. Musia akceptovať, že to, čo urobia, je len sčasti ich zásluha, sčasti v tom je potrebná Božia pomoc.

V súčasnom svete, aj v krajinách, ako je Slovensko, ktoré zostáva ešte kresťanské, je veľkým pokušením myslieť si, že je to človek, ktorý má všetko vo svojich rukách.

V súčasnom svete, aj v krajinách, ako je Slovensko, ktoré zostáva ešte kresťanské, je veľkým pokušením myslieť si, že je to človek, ktorý má všetko vo svojich rukách. A čo robíme my mnísi? Vstávame o tretej ráno, aby sme spievali žalmy. O pol siedmej ráno slávime slávnostnú svätú omšu. Medzitým strávime hodinu v skriptóriu, aby sme čítali Bibliu a veľa ďalších kníh. Potom šesť hodín pracujeme, tie sú prerušované hodinkami. Robíme v lese, robíme horčicu. To je nič? Alebo na čo to slúži? Už od tretieho storočia po skončení prenasledovania kresťanov Boh povoláva mužov a ženy k modlitbe. Do života, na ktorý sa s pragmatickým pohľadom iní pozerajú tak, že je to nič. Rehoľníčka, ktorá pracuje v nemocnici, slúži. Rehoľníčka, ktorá vyučuje deti, tiež. Biskup v diecéze je v službe, farnosť potrebuje kňaza. A mnísi, to je nič? Otec, matka rodiny, rehoľník, biskup – títo všetci si potrebujú uvedomiť, že nemajú všetko vo svojich rukách. Skutoční kresťania sa modlia rovnako ako dobrí biskupi, kňazi, otcovia, matky aj rodiny.

K čomu teda prirovnať komunity mníchov?

Boli sme na pútnickom mieste v Turzovke, tam je kostol s majákom. Veľmi silné! Kláštory, to sú majáky, ukazujú smer! Maják ukazuje na skaliská, ktoré sú nebezpečné. Dnes poukazujú na to, aby si ľudia dali pozor. Ak si budete myslieť, že všetko závisí len od vás, riskujete potopenie. Pozor, my ešte nie sme svätí, sme úplne normálni, bežní. Mních a diecézny kňaz, to sú dve rôzne povolania. Máme veľmi osobitnú úlohu – učíme sa plniť úlohy a ich naplnením sa priblížiť ku Kristovi. Takisto ako chlapec a dievča, ktorí sa zoberú, sa približujú ku Kristovi zakladaním rodiny. Niektorí to robia lepšie, niektorí horšie. Pre muža a ženu, ktorí žijú svoju lásku bez Krista, je takmer nemožné, aby vydržali celý život.

Znamená to, že mnísi sú zásobárňou požehnania pre svet, pre ostatných v Cirkvi?

Áno aj nie. Pozor na to, aby sme si neidealizovali mníchov ako super kresťanov. Muž a žena, ktorí žijú svoju vernú lásku, sú rezervoárom milosti pre svoje okolie. Takisto kňaz vo farnosti, ktorý si verne plní svoju úlohu, je rezervoárom milosti. Tu v Novom Dvůre máme kalich svätého Jána Máriu Vianneyho. Aj on vedel, ako byť rezervoárom lásky.

Nevyplýva nepochopenie života mníchov v súčasnom svete z nastavenia doby na výkon?

Je to pravda, ale musíme ísť ešte hlbšie. Čo je to kresťanská viera? Treba byť dokonalí, aby sme boli dobrými kresťanmi? Je potrebné žiť autentickú svätosť aj napriek nedokonalostiam. No je tu fakt, že horliví kresťania majú tendenciu kritizovať ostatných kresťanov, že nie sú takí horliví, ako sú oni. To je farizejský postoj. Kristus povedal, že prostitútky nás predbehnú v nebeskom kráľovstve. Život v kláštore je veľmi hlboký vďaka tejto skúsenosti, ktorú teraz opisujem. Sme úplne obyčajní ľudia, obyčajní hriešnici ako ostatní. Stretávame sa a bojujeme s vlastnými limitmi a hriechmi, vlastnými nedokonalosťami. Ako každý iný človek sa učíme nadviazať kontakt s Kristom, takí, akí sme, bez toho, aby sme chceli stratiť snahu priblížiť sa ku Kristovi, rásť k nemu. Tvoríme tento vzťah aj cez svoju slabosť a chudobu.

Vám sa to dobre hovorí, keď prevažnú časť vášho dňa tvorí modlitba…

Nie. Modlíme sa približne tri a pol hodiny denne. Spolu sú to hodinky, bohoslužba, vešpery a kompletórium plus hodina a pol osobnej modlitby a trištvrte hodina až hodina lectio divina. To znamená päť a pol hodiny denne pre duchovný život. To nie je málo. Ale zostáva ešte sedem hodín na spánok a päť až osem hodín pracujeme, žijeme spolu. Život darovaný Bohu – to nie sú kúsky salámy. Je to celok.

Ako tomu môžeme lepšie rozumieť?

Nášmu životu pomôže porozumieť obraz rodiny. Muž a žena tiež netrávia čas len na riešenie intímnych vecí, tie nie sú na programe veľmi často. Sú chvíle, keď manžel alebo manželka pracuje, keď sa starajú o deti. Sú chvíle, keď čítajú alebo pozerajú televízor. Láska je o tomto všetkom. Všetko, čo robia, vrcholí v manželskej láske. Manželská láska a rodinná láska je všetko, k čomu smerujeme. Pozrite: napriek mojej opátskej službe sa usilujem každý deň pracovať jeden až jeden a pol hodiny manuálne. Rúbeme napríklad drevo na kúrenie. Pre rovnováhu v duchovnom živote je táto manuálna práca veľmi dôležitá. Je to čas, keď sa moja myseľ odbúrava od starostí, ktoré mám ako otec opát. V tom našom hangári je ikona Najsvätejšej Trojice z dreva. Ako pracujem, mám prázdnu hlavu a srdce otvorené pre Boha. To znamená, že odslúženie svätej omše a moja práca smerujú rovnakým smerom: ku Kristovi. Ak vidíš, ako manželka varí alebo upratuje, ak je táto práca oživovaná láskou, ktorú do toho vkladá, znamená to vážiť si jej prácu. Je to rovnaké ako milovať deti alebo muža.

To, čo žijeme vo svete my ako manželia pri výchove a starostlivosti o náš vzťah, o napredovanie k Bohu, sa nám zdá jednoduchšie pochopiteľné ako to, že mnísi sa modlia a pracujú. Prečo to vo vašom prípade nie je také viditeľné?

Boh nás všetkých vytrhol z normálneho života. Keď povolal brata Mariána do mníšskeho života, povedal, že nebude mať ženu, rodinu, kariéru. Cítime preto nepresnosť takejto porovnávacej úvahy. Boh vie, prečo to takto dal a prečo človek sleduje jeho hlas, pozvanie. Príde sem a usúdi, či mu život tu vyhovuje, aj keď je náročný. Až postupne začíname rozumieť zmyslu tohto života. Je to podobné, ako keď sa mladý muž stretne dievčaťom. Ešte nevie, že je to jeho manželka. Upresňuje si to postupne, po mesiaci, roku. Vo veku dvadsiatich-tridsiatich rokoch vo vnútri cíti volanie byť otcom. Keď má muž dieťa, myslí si, že našiel zmysel života. Odhaľuje sa mu to postupne. Rovnako to majú mnísi, prechádzame cez ťažkosti, výzvy a učíme sa rovnako ako vy rozumieť tomu, čo je to láska.

Prečo si teda mnoho ľudí aj v rámci Cirkvi myslí, že byť mníchom je úplne super?

Môžu sem prísť na tri týždne a žiť s nami. To stačí, aby videli, že je to inak, ako si myslia. Ak by to ozaj bolo takto, ako hovoríte, kláštory by boli plné. Stáva sa, že mladí strávia s nami týždeň, mesiac, tri mesiace. Aby tu človek ostal, treba povolanie od Boha a vedieť naň odpovedať. Život v kláštore nie je jednoduchý. No myslím si, že verné kresťanské manželstvo je rovnako náročné. Ale Cirkev nás všetkých potrebuje, aby skutočne vytvárala živý obraz Krista.

Život v kláštore nie je jednoduchý. No myslím si, že verné kresťanské manželstvo je rovnako náročné.

Žijete ako komunita zvláštnu kontroverziu: na jednej strane kontemplatívny život komunity, rast k svätosti. Na druhej strane sa usilujete byť ekonomicky samostatní, čo znamená aj interakciu so svetom, zviditeľňovanie sa. Ako sa vám darí udržať rovnováhu medzi tichom a marketingom?

Patríme k svetu. To znamená, že vyrábame horčicu, predávame ju a musíme sledovať, ako fungujú zákony sveta. Aby sme to dokázali robiť, potrebujeme nejakých pomocníkov, odborníkov. Dávajú nám rady v marketingu, máme advokáta. Sú to priatelia kláštora, pracujú niekde inde, pre nás robia dobrovoľne. To, čo vieme robiť, o čo sa snažíme, je žiť duchovný život. To sa učíme. No potrebujeme aj vedieť vyrábať a všetko, čo okolo toho je. Robíme kozmetiku, horčicu, pracujeme v lese. Usilujeme sa to robiť kvalitne, lebo ak by sme to tak nerobili, nezískame dôveru, že horčica z kláštora bude kvalitná. Práca nás učí žiť v realite. Keď sme pred dvadsiatimi piatimi rokmi zakladali kláštor v Novom Dvůre, v krajine, ktorá bola odkresťančená, ľudia povedali: Sú to mnísi, ale pracujú. Videli, že máme niečo spoločné. Boh nám pozýva žiť v tichu, dali sme mu svoj život, nemáme prázdniny. Pravdou je, že hlavný dôraz nášho života nás obracia k Bohu. Z tohto uhla pohľadu sme niekde inde ako ostatní, ale pracujeme ako všetci ľudia.

Ako funguje u vás rovnováha práce, ktorá vás potrebuje živiť, a modlitby?

Každý deň dáme do služby Bohu štyri-päť hodín. Nemáme teda toľko času pre prácu ako ostatní. Je nás tu dvadsaťpäť, potrebujeme dať formáciu mladším bratom, máme tiež jedného starého brata, ktorý už nemá silu pracovať. Máme tu veľké budovy: ubytovňu pre hostí, ošetrovňu, budovu výroby sv. Jozefa, miestnosti, kde sa bratia učia. Ak je tu teda toto všetko, potrebujeme sa o tieto budovy starať. To znamená, je tu dvadsaťpäť ľudí, ktorí jedia. Sú tu bratia, ktorí sa starajú o fungovanie kláštora – napríklad brat Ondrej o hostí, brat Theofan o novicov, tiež sú tu bratia, ktorí študujú. Máme oveľa menej času na to, aby sme si zarobili na živobytie, ako ktorýkoľvek iný pracovník na svete. To nás núti byť veľmi dobre organizovaní a dobre pracovať bez plytvania časom. Mnísi musia variť aj zarábať peniaze pre všetkých. Z pohľadu bežného človeka máme teda málo času na prácu, teda naše produkty sú drahšie. Preto musíme vyrobiť kvalitný produkt, aby ľudia akceptovali jeho cenu a boli ochotní zaplatiť trochu viac kvôli tomu, že je to produkt mníchov. Sú štyri eurá veľa? Kúpili by ste si horčicu za štyri eurá? Pre nás to znamená okrem kvality práce tiež nájsť trh, kde budú ľudia ochotní zaplatiť tie štyri eurá za naše výrobky.

Máme oveľa menej času na to, aby sme si zarobili na živobytie, ako ktorýkoľvek iný pracovník na svete. To nás núti byť veľmi dobre organizovaní a dobre pracovať bez plytvania časom.

Čiže kláštor je sebestačný ekonomicky a vládzete z toho vyžiť?

Život mníchov a časť údržby našich budov je zabezpečená našou prácou. Pri veľkých projektoch nám pomáhajú naši dobrodinci. Taktiež prispievame darmi. Keď sme stavali Nový Dvůr, videli sme, že v dedinách okolo, aj v Dobrej Vode, sú rómske rodiny a rozhodli sme sa o ne starať. Sú to ľudia, ktorí nedostanú prácu. Preto sme založili sociálne združene Český západ, má pätnásť zamestnancov. Každý rok vložíme doň fundáciu, funguje to. Teda časť peňazí, ktoré zarobíme, sa vo forme darov posúva ďalej. No dostávame aj dary, ktoré nám pomáhajú – napríklad teraz na to, aby sme mohli dokončiť kaplnku pre hostí alebo na obnovu niektorých častí kláštora, stále ho spolu s priateľmi kláštora prestavujeme. Naša práca vo výrobe je predovšetkým na to, aby živila mníchov a vytvárali sa dary pre chudobných ľudí, ktorí ich potrebujú.

Žijete ako uzavretá komunita. Do akej miery máte interakciu s ľuďmi po okolí?

Spolupracujeme s ľuďmi a firmami. Teda máme bratov, ktorí pracujú v lese, ale potrebujeme tiež pomoc firiem. Staviame, obnovujeme kuchyňu alebo napríklad ošetrovňu, teda firmy pre nás pracujú. To znamená mať kontakty s ľuďmi okolo nás. Tí prídu a pracujú pre nás, kupujeme jedlo či služby. Sú ľudia, ktorí pre nás prekladajú, máme s nimi pracovné kontakty, a sú tu tiež tí, ktorí chodia do domu pre hostí. To sú hlavne kňazi, rehoľníci a muži, ktorí chcú žiť v tichu a zúčastniť sa na našom živote a bohoslužbe. Môžu sa zapojiť aj do našej práce v tichu. No máme aj kontakty s našimi rodinami, bratia sú s nimi stále v spojení. Tiež veľa čítame, máme tu tlač, časopisy, internet, vieme, čo sa deje vo svete. Sme zakorenení v realite rovnako ako človek vo svete – tiež má priateľov a informácie. Preto nemám napríklad problém prejaviť solidaritu s tým, čo sa deje na Ukrajine alebo vo Svätej zemi, dotkne sa ma to, patrí to k životu. Je to prítomné vo mne, aj keď pracujem.

Ak sledujete internet, asi ste zachytili mienky ľudí o tom, že mnísi sú veľmi bohatí. Ako to teda je?

Niekedy v minulosti to ešte mohla byť pravda. No ak porovnávame rodinný rozpočet a rozpočet mníšskeho života alebo rozpočet firmy, nie je to rovnaká proporcia. Keď sa začalo stavať opátstvo, otec opát ma poveril, aby som zháňal peniaze. Pozrel som sa na rozpočet a bol som vystrašený. Keď sa stavajú napríklad cesty, všade je napísané, koľko to stojí. Raz som videl, že stavba veľkého kruhového objazdu stojí rovnako ako stavba kláštora. Ale zas: objekt Nového Dvůra je lacnejší ako veľké obchodné centrum. Žijeme veľmi jednoducho. Mních míňa veľmi málo peňazí. Je nás dvadsaťpäť a máme tri autá, na taký počet to nie je veľa. Je pravda, že musíme udržovať naše stavby a že máme 120 hektárov lesa, ale zároveň je tu dvadsaťpäť osôb, ktoré potrebujú pracovať. Keď zoberiem kláštor ako celok, tak je tu veľa peňazí, ale keď si zoberiem nás ako bratov, žijeme veľmi skromne.

Očami človeka zvonku tu však nevidno chudobu: možno má mních málo osobných vecí, ale majú dostupné tie isté vymoženosti ako ľudia vonku: je tu teplá voda, jednoduché, no nové zariadenie, určitý štandard života. Nie je to v rozpore s chudobou vašich stanov?

Rozumiem, že ľudia to tu môžu vidieť takto – ale znovu, nech prídu sem a uvidia. Napríklad v Pôstnom období je u nás stravovanie omnoho jednoduchšie ako inokedy. Pre mňa osobne to nie je práve najľahšie. Neumierame od hladu, to je pravda, a naši hostia jedia lepšie než my v priebehu Pôstu. Spíme v malých priestoroch, kde nie je ani umývadlo. Predsa len žijeme veľmi strohý život. Máme síce pekný kostol a aj budovy sú pekné a je pravda, že vo svete je veľa chudobných ľudí, ktorí nemajú toľko vecí, čo máme my. Práve preto stále pripomínam nášmu bratovi ekonómovi, že by som bol rád, aby sme dávali viac darov ako doteraz. No on mi hovorí, že keby všetci dávali ročne toľko, koľko my, už by nebolo na svete chudoby. Nechcem hovoriť, koľko dávame, lebo nech ľavá ruka nevie, čo robí pravá – ale je to pravda.

Keď k vám niekto príde sem so záujmom vstupu do komunity, prichádza z reálneho sveta, kde sú všetky vymoženosti vedy a techniky, pomaly všetko na gombík. Tu je jednoduchosť. Nezápasia s tým?

Moja skúsenosť hovorí, že chudoba a jednoduchší život nie je najväčší problém. Ten spôsobuje denný program. Človek musí vstúpiť do tohto programu. Znamená to, že prestáva robiť, čo chce. Musí vstávať každý deň o tretej ráno, musí ísť spať o ôsmej večer. Nemôže vstúpiť do takého rytmu života, aký chce on, aký si vyberie. To je náročné. Tiež sa tu ľudia musia naučiť počúvať, dať si čas na vnímanie Božieho slova aj toho, čo hovoria bratia, opát. Musia tu úplne prestať stavať život podľa svojej predstavy a predstavivosť má v dnešnom svete obrovskú moc. Je potrebné, aby sa táto predstava upokojila. Tu cítim, čo na mne je a nie je dobré.

Čo by sa dalo alebo malo preniesť z vášho spôsobu života von do sveta? A čo z vonkajška sa potrebujete učiť vy vo svojej komunite?

Náš konkrétny život je oproti tomu, čo žijú ľudia vo svete, veľmi odlišný. To, čo máme spoločné, je nájsť rozdiel medzi tým, čo je dobré a čo je zlé, medzi tým, čo je možné a mojimi túžbami. Je rozdiel medzi tým, čo si myslím ja a čo si myslia ľudia okolo mňa. Je tiež rozdiel v tom, čomu rozumiem od druhých a čomu nedokážem rozumieť. Život človeka je o postupnom prijatí všetkých ťažkostí, ktoré prichádzajú. Toto je základný aspekt pre každého muža a ženu, nielen pre mnícha. Je to, čo vidím, čo vnímam, Boh, ktorý je, ale ktorého nevidím? Je to ten, ktorému mám dať prvé miesto? V týchto pohľadoch je náš život úplne rovnaký. Nemôžeme si predstaviť svet alebo Cirkev, kde by neboli mnísi, pretože sú to ľudia, ktorí sa snažia dať všetko Bohu. Nedokážeme to dokonale, ale snažíme sa.