Prevencia drogovej závislosti by sa mala začínať už v škôlkach, hovorí psychiater Ľubomír Gábriš

Z vydavateľstva Nové mesto sme vám minulý týždeň predstavili knižnú novinku od Chiary Amiranteovej Zostane len láska. Chiara v nej opísala neuveriteľnú cestu k založeniu prvej komunity Nové horizonty, ktorá má dnes viac ako tisíc tímov služieb pomoci drogovo závislým po celom Taliansku. Na Slovensku funguje viacero resocializačných centier, ktoré podávajú ľuďom bojujúcim so závislosťou pomocnú ruku. Patria k nim aj Komunity Ľudovítov a Poloma, ktoré v roku 1995 založil psychiater a terapeut Ľubomír Gábriš.

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

• v čom je súčasná generácia drogovo závislých iná ako tie predošlé
• čo je najťažšie pri práci s rodičmi drogovo závislých
• čo sú hlavné príčiny, pre ktoré mladí ľudia opakovane prepadajú závislosti
• aké dosahy môže mať závislosť od mobilu či sociálnych sietí na bežný život
  

Práci so závislými sa venujete už vyše tridsať rokov. Čo bolo prvým impulzom, ktorý vás doviedol k tejto práci?

Počas prvých rokov práce na psychiatrii sme si rozdeľovali oblasti špecializácií, ktorým sme sa mali ako lekári venovať. Primár mi navrhol, či by som sa nechcel špecializovať na pomoc ľuďom v závislostiach – v tom čase najmä alkoholikom. Okrem práce na klinike som mal viesť kluby abstinentov a venovať sa im aj po pobyte na psychiatrii. Táto práca si ma natoľko získala, že som pri nej ostal až dodnes.

Za tie roky ste sa museli stretnúť s rôznymi typmi ľudí a závislostí. V čom je súčasná generácia drogovo závislých iná ako tie predošlé?

To je veľmi ťažko povedať. Ľudská podstata a to vnútro ostáva rovnaké. Myslím, že pribúda ľudí, ktorí riešia svoje problémy pitím. Často je za tým pocit osamelosti či depresie. Niektorí využívajú alkohol ako samoliečbu, čím zakrývajú problém, s ktorým bojujú. To je veľmi nebezpečné. Ak by som však mal zhodnotiť súčasnú generáciu závislých, stretávam sa u nich s menšou chuťou niečo so sebou robiť. Zdá sa mi, že na nich musíme vyvíjať väčší tlak. Našu prácu tiež sťažuje to, že do nej zasahujú ľudia, ktorí sa cítia ako odborníci na riešenie závislostí. Ide často o rodičov adolescentov, ktorí majú dnes úplne iné nastavenie ako pred 30 rokmi. Dnes sme vystavení väčšiemu tlaku, aby sme splnili ich želania.

Súvisí to možno i s tým, že súčasná generácia je krehkejšia?

Vnútornú krehkosť máme úplne všetci. Zdá sa však, že vtedy ju dokázali ľudia lepšie skrývať. Dnes ju neriešia a žijú zo dňa na deň. Niečo tým však stále zakrývajú. Krehkosť vnímam ako nepripravenosť čeliť životu a prijímať výzvy. Keď si zoberieme napríklad covid, to bola obrovská príležitosť na sebapoznanie, zastavenie sa a konfrontáciu so svojimi slabosťami. Mnoho mladých sa vrhlo na internet. Tu sa ukázala nepripravenosť a nezrelosť v tom, že verili všetkému, čo si na internete prečítali. Celkovo vnímam, že mentálny sklz súčasnej generácie je zhruba päť rokov. Generácia, ktorá mala voľakedy 20 rokov, je dnes vo veku 25 a viac.

Čím si to vysvetľujete?

Jedným z dôvodov je podľa mňa to, že sa pri výchove súčasných mladých kládol prílišný dôraz na ich výnimočnosť a neopakovateľnosť. To sa stalo živnou pôdou pre egoizmus a sebectvo. Zároveň to viedlo k tomu, že sa presadzujú v prvom rade tí draví jedinci. Tí menej draví sa stiahnu a hľadajú si svoje miesto iným spôsobom, obklopení ľuďmi, pri ktorých sa necítia menejcenní.

Keď k nám ľudia prichádzajú, majú tendenciu vždy hľadať vinu v niekom alebo niečom. Najdôležitejšie však je priznať si svoje vlastné zlyhanie, prijať ho a snažiť sa o zmenu.

Ako sa na vás závislí ľudia nakontaktujú?

Niektorí sa k nám dostanú pod tlakom rodiny. Niektorí na odporúčanie známych, ktorí buď spozorujú, že sa niečo deje, alebo majú so závislosťou skúsenosť, a hľadajú možnosti pomoci. Mnohí k nám prichádzajú cez odporúčanie.

V čom spočíva pobyt v Komunitách Ľudovítov a Poloma?

To závisí od úrovne závislosti. Sú takí, ktorým stačí ambulantná forma liečby na psychiatrii a dokážu sa zaradiť späť do života. V našich komunitách v Ľudovítove a Polome poskytujeme stredno- a dlhodobé pobyty. U adolescentov je proces dlhodobejší. Zaostali v určitom vývojovom štádiu, čo sa odrazilo aj na ich emočnom vývine. U dospelých je v prvom rade dôležité, aby si priznali, že majú problém a potrebujú pomoc, ďalším krokom je, že sa musia rozhodnúť, že chcú so svojou závislosťou niečo robiť a zmeniť doterajší spôsob života. Tieto prvé kroky sú najdôležitejšie. Je to o poznávaní skutočného obrazu o sebe. Keď k nám ľudia prichádzajú, majú tendenciu vždy hľadať vinu v niekom alebo niečom. Najdôležitejšie však je priznať si svoje vlastné zlyhanie, prijať ho a snažiť sa o zmenu.

Sebapoznávanie je spojené s kontaktom so samým sebou a tichom. Ako ho nadväzujú ľudia, ktorí žili radikálne odlišným spôsobom života, v ktorom sa odpájali sami od seba, od svojho prežívania?

Fungujeme na báze skupinovej terapie, ktorá sa realizuje v zmiešanej mužsko-ženskej terapeutickej komunite. Každý člen komunity má svoje práva a povinnosti, na základe ktorých sa učí žiť a fungovať v komunite. S tým je spojený proces sebapoznávania a veľkej práce na sebe. Kto vstupuje do komunity, mal by mať úprimný záujem o to, aby sa v nej udržal. Samozrejme, nie všetci vstupujú s dobrým úmyslom. Niektorí sú vypočítaví a snažia sa presadiť svoje záujmy.

Stretávate sa s tým, že počas komunitnej terapie sú klienti schopní zatiahnuť na hlbinu a odhaliť svoju zraniteľnosť?

Určite. Práve vtedy potrebujú našu pomoc a vedenie. Často bývajú zhrození z toho, čo vo svojom vnútri objavili a aké spomienky sa im vynárajú z minulosti. Vtedy sa im snažíme byť oporou.

Z čoho vychádzate pri koncepte budovania komunity?

Vychádzame z filozofie prvej komunity pracujúcej s drogovo závislými pod vedením profesionálneho psychoterapeuta Davida Deitcha s názov „daytop“. Podarilo sa mu zaviesť do dovtedy svojpomocne fungujúcich komunít profesionálny prístup. Zasadzoval sa o to, aby sa v terapeutických komunitách robila psychoterapia, aby boli stanovené jasné pravidlá, pričom na ich dodržiavanie mal dohliadať profesionálny dozor.

Aké sú tie pravidlá vo vašej komunite?

Základné pravidlo pri vstupe do komunity je, že klient musí dodržiavať prísne stanovený režim dňa a plniť si svoje povinnosti. Tie sa prerozdeľujú každé dva-tri mesiace, keď sa určí, kto bude mať čo na starosti. Každý člen komunity by sa mal snažiť o to, aby pri plnení svojich povinností nebral ohľad len na seba. Ak je napríklad zodpovedný za varenie, mal by sa snažiť variť tak, aby všetkým chutilo. Snažíme sa ich viesť k tomu, aby v prvom rade nepozerali na to, či sa im chce, alebo nie, ale na to, že chcú potešiť ostatých ľudí v komunite. Takto sa postupne učia zbavovať egoizmu a myslieť viac na iných, ako na seba. Učíme ich, aby si navzájom strážili hranice v tom, čo sa môže a čo nie, a aby zároveň nezneužívali systém. Naším cieľom je, aby si osvojili pravidlá komunitného života a snažili sa podľa nich správať aj po svojom odchode.

Drogy a pornografia sa vštepujú už 12-ročným deťom, a keď dovŕšia 14 rokov, závislosť sa veľakrát naplno rozvinie. Vtedy sa ich vývin akoby pozastaví a celá ich koncentrácia je zameraná na zháňanie drogy.

Ako postupujete v prípade, ak nejaký člen komunity poruší jedno z pravidiel?

Riešime to sankciami. Napríklad za nedochvíľnosť je práca navyše na gazdovstve alebo v prospech komunity na úkor osobného voľna. Rovnako sa sankcia udeľuje i v prípade zle umytého riadu či neudržiavania poriadku. Najtvrdšia sankcia je, keď neodoberú vzorky z jedla. Pre hygienu musíme denne odoberať vzorky, keby sa náhodou niečo stalo. Keď ju neodloží, má desať dní sankciu a musí robiť niečo pre komunitu a zapisovať vzorky. Za každú povinnosť, ktorú nedodržia, majú konkrétnu sankciu.

V akom vekovom rozhraní beriete klientov?

Berieme klientov od 15 rokov.

To je dosť veľké vekové rozpätie. V čom sa líši závislosť tínedžerov od závislosti dospelých?

Samozrejme, ak niekto začne ako 12-ročný, jeho mozog je v úplne inom vývinovom štádiu ako mozog dospelého človeka. Branie drog u mladých je často sprevádzané sledovaním pornografie a promiskuitným životom. To je niečo, s čím máme teraz veľký problém. Drogy a pornografia sa vštepujú už 12-ročným deťom, a keď dovŕšia 14 rokov, závislosť sa veľakrát naplno rozvinie. Vtedy sa ich vývin akoby pozastaví a celá ich koncentrácia je zameraná na zháňanie drogy, ktorá im poskytne zdanlivé a dočasné uspokojenie ich potrieb.

Pracujete i so závislými dievčatami. V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že jedno dievča je za desať chlapcov. V čom je práca s dievčatami náročnejšia?

Teraz by som svoje vyjadrenie poopravil a povedal by som, že za 20 chlapcov. Nemyslím to však tak, ako to možno na prvý pohľad vyzerá. Skôr tým poukazujem na to, že väčšina z nich má za sebou veľmi ťažkú minulosť. Na jednej konferencii som nedávno prezentoval štúdiu, z ktorej vychádza, že z ôsmich závislých dievčat bolo sedem znásilnených vo veku 12 až 14 rokov. Tieto zranenia sú často sprevádzané sebapoškodzovaním, úzkosťami či poruchami príjmu potravy (anorexiou, bulímiou). Takže v tomto zmysle tá paralela k 20 chlapcom.

Závislosti idú často ruka v ruke s psychickými ochoreniami. Pomáha vám v tomto zmysle vaša rola psychiatra?

Rozhodne. Povedal by som, že v súčasnosti ešte oveľa viac ako kedykoľvek predtým. Keď sme začínali, mali sme dvoch-troch ľudí z dvadsiatich piatich s duálnou diagnózou ako depresia, bipolárna porucha či schizofrénia. V súčasnosti je ich 15 až 18. Preto je veľmi dôležité, aby som s nimi pracoval ako psychiater a psychoterapeut. Myslím, že je veľmi zlé, že v inom ako zdravotníckom zariadení nie je možné vykonávať psychoterapiu.

Som presvedčený a stojím si za tým na základe mojich mnohoročných skúseností, že bez psychoterapie sa závislosť riešiť nedá.

Potom sa často stáva, že ich rolu zaberajú mentori a kouči, ktorí v tejto oblasti vôbec nie sú špecializovaní. Psychoterapeutom by mala byť ponechaná voľná ruka, aby mohli slobodne vykonávať svoju terapeutickú prax, teda i mimo nemocnice. Som presvedčený a stojím si za tým na základe mojich mnohoročných skúseností, že bez psychoterapie sa závislosť riešiť nedá.

Čím si vysvetľujete taký prudký nárast duálnych diagnóz? Vedela by som si predstaviť, že pri depresii to môže súvisieť so súčasným životným štýlom a vysokou mierou osamelosti. No aká môže byť príčina pri iných pridružených diagnózach?

Je tam viac faktorov. Droga môže byť spúšťačom diagnóz, ktoré by človek inak nemusel vôbec vo svojom živote odhaliť. Mohol by mať nejaké náznaky, no droga mu diagnózu spustí naplno. Súvisí to však i s veľkým posunom v oblasti detskej psychiatrie. Dnes už vieme, že ak sa v detstve niečo zanedbá, je iba veľmi ťažko možné to v dospelosti napraviť. Hoci je iba málo detských psychiatrov, vynakladajú veľkú snahu v oblasti detskej diagnostiky. Vďaka včasnej intervencii im potom dokážeme skôr pomôcť.

To znamená, že mnoho psychických diagnóz mohlo ostať v minulosti neodhalených?

Keď to zoberiem s odstupom niekoľkých rokov dozadu, tak jedinou povinnosťou detí bolo poslúchať a učiť sa. Taká častá veta: „No mať tvoje problémy“, hovorí za všetko. Deti nemali nárok na depresiu, na svoje vlastné problémy. Mohli by sme hovoriť o nepochopení ľudskej duše, nepochopení adolescenta. Všetko sa zvaľovalo na pubertu, z ktorej každý človek predsa vyrastie. Dnes však už vieme, že to je veľmi zjednodušený pohľad na adolescenta.

V rámci práce so závislými ste v kontakte aj s ich rodinami. V čom podľa vás v súčasnosti rodičia najviac zlyhávajú?

Práca s rodičmi je často najťažšia a najsmutnejšia. Keď potrebujú dostať dieťa na liečenie, dokážu byť veľmi spolupracujúci, no len čo je ich dieťa v komunite, začnú tlačiť na napĺňanie ich predstáv o tom, aké by dieťa malo byť, aká pomoc by mu mala byť poskytovaná, ako by malo napredovať. V podstate absolútne nepochopili problém, prečo ich dieťa utieklo z domu a dostalo sa na ulicu. Stavajú sa do role tých, ktorí vedia, čo je pre ich dieťa to najlepšie.

V súčasnosti sú rodičia tými, ktorí všetko vedia, no akoby sa znižovala miera sebareflexie. Napríklad odmietajú pochopiť, ak s nimi dieťa odmieta komunikovať a potrebuje, aby mu dopriali čas.

Chýba tam však základný prvok vzťahu rodič-dieťa a to je bezpodmienečná láska a prijatie. V minulej generácii bolo viac rodičov, ktorí sa dokázali zamyslieť nad tým, čo robia zle. V súčasnosti sú rodičia tými, ktorí všetko vedia, no akoby sa znižovala miera sebareflexie. Napríklad odmietajú pochopiť, ak s nimi dieťa odmieta komunikovať a potrebuje, aby mu dopriali čas. Vtedy sa rodičia dokážu oháňať právami a vôbec sa nedokážu naladiť na prežívanie svojho dieťaťa. Ten čas bez prítomnosti rodičov je však mimoriadne dôležitý.

Ako by ste si predstavovali spoluprácu zo strany rodičov? Čo by mali robiť, aby dali deťom slobodu a zároveň im dali pocítiť, že stoja pri nich, nech sa deje čokoľvek?

Po uvoľnení pandemických opatrení sme znova obnovili stretávanie sa so skupinou rodičov závislých detí. Cieľom týchto stretnutí pritom nie je informovať rodičov o aktuálnom stave ich dieťaťa, ale snažíme sa ich viesť, aby si oni ako rodičia vymieňali skúsenosti. Niektorí rodičia sú do skupinovej terapie zapojení už roky a vedia usmerniť tých, ktorí na cestu pomoci práve nastúpili. Ja vždy hovorím, že závislosť sa nikdy netýka iba dieťaťa, ale celej jeho rodiny. Našou snahou nie je sanovať, ale liečiť. Darmo totiž budete niečo sanovať, ak sú rozpadnuté už samotné základy. Tam treba začať.

Čo sú hlavné dôvody, pre ktoré mladí ľudia opäť upadajú do závislostí a vracajú sa späť k vám?

Je tam viacero príčin. Niektorí odídu príliš skoro, nepripravení čeliť výzvam, ktoré pred nimi stoja. Majú zidealizované predstavy o svojom ďalšom živote alebo boli príliš vzorní pacienti, ktorí na všetko prikývli a podvolili sa, ale vnútorne nič neprežívali. Vždy hovorím, že je dôležité naučiť ich myslieť srdcom, a nie hlavou. Ten mozog, ktorý je závislý, vytvára príležitosti, ako sa opäť dostať k drogám. Tiež sa stáva, že po odchode z nášho centra sa abstinujúci narkomani stretávajú s neprijatím rodiny a okolia. Vracajú sa s vysokými očakávaniami, ktoré často narážajú na očakávania rodiny. Preto je také dôležité, aby sa príprava na stretnutie s vonkajším svetom udiala postupne.

Ako je možné, že tí vzorní pacienti dokážu pred celou komunitou zakrývať svoje skutočné pocity? V intenzívnom komunitnom živote je takmer nereálne, aby si to nikto nevšimol.

Nie je to o tom, že by sa im podarilo zavádzať celú komunitu. Od ostatných členov komunity dostávajú skutočný obraz o sebe, no problém je v tom, že ho nevedia prijať. Niekedy je to spojené i s poruchou osobnosti, keď človek prechádza do sebaľútosti alebo obviňovania okolia. Takíto ľudia nie sú nastavení prijať to, kým skutočne sú, a pracovať na zmene. A to je už základ recidívy a opakovaných liečení.

Koľko trvá proces, kým sa človek zbaví nejakej závislosti, s ktorou bojuje?

O tom sa vedú veľké debaty. Niektorí tvrdia, že stačí rok abstinencie, aby bol človek opäť čistý, no ja som toho názoru, aby klienti aj po vyliečení zo závislosti ešte aspoň tri roky navštevovali kluby abstinentov, chodili medzi anonymných alkoholikov, aby udržiavali kontakt so svojím psychiatrom. Práve okolo tretieho roku býva veľmi veľa recidív, keď si už ľudia myslia, že majú vyhraté, no veľmi veľa ich zlyháva a to sú potom ťažké prípady. Odporúčame preto dodržiavať pravidelný kontakt – mítingy, kluby a podobne. Mnohí majú sklon k depresii a rezignácii, keď si uvedomujú, že všetko, čo budovali, sa zrútilo ako domček z karát.

Mnohí ľudia našli cez vzťah ku zvieratám cestu sami k sebe a svojim najbližším. Zistili, že vedia mať radi, našli v sebe nehu a citlivosť.

Aké možnosti majú mladí, keď od vás odchádzajú? Dokážu využiť rôzne praktické zručnosti, ktoré sa pri vás naučili?

Adolescentov pripravujeme na návrat do školy, aby si dokončili strednú či vysokú školu. Dospelí si v poslednej, piatej fáze liečby hľadajú zamestnanie a snažia sa vrátiť späť do života.

Po akom čase majú možnosť vyjsť z komunity?

Na začiatku vychádzajú von iba v nevyhnutných prípadoch, akým je napríklad návšteva lekára. Čím dlhšie sú u nás a v čím vyššej fáze sa nachádzajú, tým viac možností majú na kontakt s vonkajším svetom. Jeden raz za mesiac majú stretnutie s rodičmi a postupne sú už viac vonku ako u nás.

Vedeli by ste povedať, aké je percento úspešnosti vášho centra?

To je veľmi ťažko povedať. Niektorí, čo sa vrátia späť do spoločnosti, sa k nám nepriznávajú, nevieme sa na nich nakontaktovať. Svoju závislosť vnímajú ako stigmu, ktorej sa chcú čo najrýchlejšie zbaviť.

Na vašej stránke som videla, že v rámci terapií aplikujete aj zooterapiu a farmaterapiu, ktorá je založená na prítomnosti zvierat. Akú pridanú hodnotu majú zvieratá pri liečbe závislých?

Na jednej strane je ich prítomnosť spojená s učením sa praktickým zručnostiam. Učia sa, že na to, aby bolo mlieko, sa treba vedieť postarať o kravu. Druhá vec je potom, že sa učia zodpovednosti a budovaniu citov. Mnohí ľudia našli cez vzťah ku zvieratám cestu sami k sebe a svojim najbližším. Zistili, že vedia mať radi, našli v sebe nehu a citlivosť. Cez kanisterapiu sa učia, ako naučiť zviera disciplíne, no tým sa zároveň učia, ako kontrolovať samých seba. Často sa im smejem, keď sú bezradní, že ich pes neposlúcha. Hovorím im: „Teraz aspoň vidíš, ako sa tvoji rodičia cítili, keď si si robil, čo si chcel.“ To je moment, keď zvyknú precitnúť. Najmä však nachádzajú kontakt sami so sebou a prebúdzajú sa v nich vyššie city, ktoré alkohol a drogy potlačili. Dokážu odložiť svoje ego a neochotu pre druhých niečo urobiť.

V priestoroch Polomy máte aj kaplnku. Akú rolu v resocializačnej liečbe zohráva viera?

Spiritualitu vnímam ako veľmi dôležitú súčasť liečby. Zároveň si myslím, že samotná viera nedokáže človeka uchrániť pred závislosťami. Bohužiaľ, vidím mnoho závislých, ktorí chodia pravidelne do kostola, no sú viac opití ako triezvi. My ich učíme, že treba v niečo veriť. Už len pri samotnom začiatku abstinenčného procesu musím veriť, že sa zo svojej závislosti dostanem, bez toho to nejde. Ja im vždy hovorím, že keď sú doma a je im ťažko, aby si našli chvíľku, išli do kostola a nadviazali kontakt sami so sebou. Mnohí, aj ktorí nie sú veriaci, chodia do našej kaplnky len tak si sadnúť a zotrvať v tichu so svojimi myšlienkami. Do našej komunity chodieva aj kňaz, ktorý im ponúka možnosť prísť len tak sa porozprávať.

Vzhľadom na dôležitosť meditácie a viery v procese liečby, nepremýšľali ste zaradiť modlitbu do denného programu?

Ona je súčasťou programu, no je dobrovoľná. Mávame i pravidelné omše, ktoré sú tiež na dobrovoľnej báze. Klienti však postupne sami zisťujú, že meditácia a viera sú jednými z kľúčových prvkov v ich liečebnom procese, ktoré im dávajú silu ísť ďalej a nádej, že to zvládnu.

Niekedy mám pocit, že mi narkomani dávajú viac, ako dokážem dať ja im, hoci si to sami neuvedomujú.

Snažíme sa ich viesť k tomu, aby Boha neprosili spôsobom „Pane Bože, daj mi to, čo chcem“, ale učili sa ďakovať za každé ráno, každý nový deň. Vychádzame zo systému 24 hodín anonymných alkoholikov, keď je závislý vďačný za každých 24 hodín, čo nepije. Učíme ich modliť sa poďakovaním alebo prosbou o silu, aby vládali na svojej ceste vytrvať.

Ako práca so závislými ovplyvnila vašu vieru, váš vzťah s Bohom?

Dosť výrazným spôsobom. Cez nich sa prehĺbil môj vzťah s Bohom a moja viera sa dostala na úplne inú úroveň. Niekedy mám pocit, že mi narkomani dávajú viac, ako dokážem dať ja im, hoci si to sami neuvedomujú.

Čo by sa podľa vás malo zmeniť zo strany spoločnosti vo vzťahu k závislým?

Základný problém je, že veľa ráz neakceptujeme, ak človek odmieta napríklad alkohol. Ak niekto povie, že nepije, automaticky sa stáva centrom pozornosti a čelí tlaku skupiny, ktorá mu vyčíta, že kazí partiu. Mali by sme sa učiť rešpektovať, ak niekto povie, že nepije, a nezisťovať prečo. Okrem toho by sme si mali viac všímať adolescentov a deti do 18 rokov. Nebyť príliš ochranársky a nevytvárať si obraz o sebe, že mne sa to nikdy nemôže stať. Ak upadnem do problému nejakej závislosti, dôležité je nehanbiť sa navštíviť psychológa, psychiatra a požiadať o pomoc.

Myslíte, že v rámci prevencie napríklad na školách sa v tomto smere robí dosť? Ešte zo svojich školských čias si pamätám, že na školách boli diskusie s abstinujúcimi alkoholikmi a narkomanmi.

Voči takémuto spôsobu prevencie som veľmi skeptický. Ak by som mal tú právomoc, do škôl by som vyliečených ľudí už nepustil. Prevencia by mal byť dlhodobá a systematická a hlavne by mala byť doménou školstva. Dôležité je, aby začínala už v škôlkach. Viesť deti ku zdravému životnému štýlu, učiť deti sebakontrole a ovládaniu svojich emócií. Aby sa už vtedy dokázali zriecť nejakého pôžitku a odložiť si ho na neskôr. Na školách by sa mali venovať najmä tomu, aby sa mladí ľudia naučili zvládať svoj život a problémy, ktoré sa vynoria, a keď sa vynoria, aby sa naučili požiadať o pomoc a mali podporu pedagógov a najmä rodičov.

V súčasnosti sa popri závislosti od alkoholu či drog stále viac skloňuje i závislosť od mobilu či sociálnych sietí. Zdá sa však, že následky takéhoto typu závislosti sú ťažšie rozpoznateľné. Ako sa takáto závislosť prejavuje?

Je to relatívne nová oblasť, ktorá sa ešte stále skúma, preto sa nechcem stavať do roly prognostika. Myslím, že najskôr príde k narušeniu sociálnych vzťahov a vzájomnému odcudzeniu sa. Ľudia postupne pochopia, že ich jediným spoločníkom je internet, ktorému veria, na ktorý sa spoliehajú a bez ktorého už nedokážu fungovať.

Mám si to predstaviť tak, že napriek tomu, že tento typ závislosti nemá látkovú podstatu, napáda tie isté centrá v mozgu?

Áno, pohľad do mobilu poskytuje ten istý pocit naplnenia ako pri užití drogy. Zapĺňa nejaké prázdne miesto vo mne, ktoré potrebujem niečím vyplniť. Môže sa to prejavovať napríklad tým, že som nervózny, ak sa nejaký čas nemôžem pozrieť, či mi prišla na mobil nejaká notifikácia. Najhoršie štádium je, keď začnem svoj virtuálny život uprednostňovať pred tým reálnym. Keď už všetko ostatné budem dávať bokom a budem existovať iba „pro forma“. Tie biochemické procesy v mozgu stále bežia – pocit baživosti, pocit odmeny. Práve preto je také dôležité, aby už deti v škôlke učili neodmeňovať svoje telo spôsobom, že zjem všetko sladké, čo mám pred sebou. Tá baživosť sa potom prejavuje rôznym spôsobom počas celého života.

V preklade to znamená, že ak sa nenaučím regulovať svoje inštinkty, keď som ešte dieťa, nebudem ich vedieť kontrolovať, ani keď budem mať tridsať?

Áno, je tam veľká šanca, že sa to so mnou bude niesť celý život. Nemôžem so stopercentnou istotou tvrdiť, že to tak bude, ale ak si vytvorím návyk už v detstve, mám vyššiu pravdepodobnosť baživo sa správať vo všetkých oblastiach života v dospelosti. Môže to ďalej prejsť do pocitu nenaplnenosti, prázdnoty, ktorú človek potom zapĺňa rôznym spôsobom.

Foto: Komunitné centrum Poloma