Prezidentka Zuzana Čaputová: Často si uvedomujem, aké veľmi dočasné to všetko je (rozhovor)

S hlavou štátu sme sa v predvečer nadchádzajúcich Vianoc rozprávali možno trochu neobyčajne. Hovorili sme o utrpení, ktoré dokáže človeka brúsiť, o smrti otca i momentoch hľadania vlastnej viery. O miestach, kde nachádza pokoj a seba samu, aby na ňu moc nemala príliš veľký dosah.

Je nejaký krok, ktorý v živote ľutuje a vrátila by ho naspäť? Ako mať rád človeka, ktorý funguje na úplne iných princípoch? A je empatia v politickom priestore Slovenska vlastne sila?

Nehľadali sme prezidentku, hľadali sme v prvom rade človeka. Aj keď tieto dve identity nemožno celkom oddeliť. „Som stále tá istá osoba, ktorá vykonáva mandát, rolu prezidentky. No stále som aj človek s tým istým príbehom, ťažobami, výšinami, talentami, ktorý dočasne vykonáva túto službu,“ hovorí prezidentka Zuzana Čaputová.

Cítime, že naša krajina žije v nepokoji a hneve. Ako toto obdobie prežíva pani prezidentka?

Cítim, že sa blíži záver roka. Teším sa, že sa tempo v krajine spomalí a budeme môcť na chvíľu vypnúť. Uvedomujem si náročnosť roka, ktorý je za nami, a priznávam, že sa cítim trochu unavene. Vnímam, čo ste povedali, že atmosféra v krajine je ťaživá, a potvrdzujú to aj rôzne prieskumy. O to viac sa vždy nanovo snažím pochopiť svoje zadanie v danom čase a na danom mieste.

Mení sa toto vaše zadanie?

Sú veci, ktoré boli za posledných štyri a pol roka konštantné. A potom sú momenty, keď musím reagovať na aktuálne udalosti, výzvy a rozhodnutia, ktoré treba urobiť. To dlhodobé zadanie je, ako byť nápomocná pri budovaní mostov a spojení, než prehlbovať priepasti. Teda byť faktorom, ktorý skôr ukazuje na potenciál prepájania než rozdeľovania. Toto sa nemení. Ostatné veci sú situačné, odohrávajú sa vždy na iných pozadiach a kulisách.

Človek v takejto situácii okolo seba potrebuje ľudí, ktorým nielen dôveruje, ale je pred nimi ľudsky odhalený a necháva ich plne nahliadať na svoje konanie. Ku komu chodíte čerpať a pri kom sa cítite byť naozaj sama sebou?

Mám okolo seba vzácnych ľudí. A pritom to neznamená, že sú rovnakí. V niečom sú podobní, no zároveň sú pestrí. Podobnosť spočíva v tom, že sú to ľudia, ktorí si ctia rešpekt k druhým, nepotrebujú prezentovať svoje ego na úkor ostatných, sú otvorení načúvať a uvažovať nad tým, čo ten druhý hovorí. Pestrí sú vzhľadom na svoje názory, životné skúsenosti a príbehy, ktoré majú za sebou. Je to pre mňa príležitosť nechať sa obmývať a inšpirovať rozličnosťou, inou životnou skúsenosťou.

Ste empatický človek. Nie som si istá, či si na Slovensku empatiu vážime ako silu, alebo ju stále berieme skôr ako akúsi slabosť.

Ako kedy. Osobne som presvedčená, že empatia je silou a kvalitou, ktorá má byť súčasťou tých, ktorí sú v pozícii moci. Ak má byť výkon verejnej moci službou pre ľudí, je dôležité neprestať sa vciťovať do toho, pre koho tú službu vykonávam. Za empatiu však platíme daň – a tou je naša zraniteľnosť. Na to, aby som sa vcítila, musím zostať citlivá. A to ide ruka v ruke so zraniteľnosťou. Radšej však podstúpim toto riziko, ako byť síce chránená, no emocionálne plochá či uzavretá.

Bol okamih, keď toho bolo na vás ľudsky príliš? Keď ste sa pred tým všetkým už potrebovali uzavrieť a chrániť?

Áno, boli momenty, ktoré boli veľmi ťažké a veľmi zraňujúce. No bolo mi jasné, že mám povinnosť ich ustáť a dokončiť mandát. Nikdy som nedospela do bodu, že by som uvažovala inak. No diskomfort, ktorý som pri určitom zranení pocítila, ma motivoval s tým rýchlo začať pracovať. To si vyžaduje hlboký ponor a prácu na sebe samej. Je to zároveň krásna a dobrodružná cesta, ktorú mám rada. Vyžaduje si objavovať aj po päťdesiatke svoje tiene, o ktorých som ani nevedela. (Úsmev.)

Vracať sa do detstva a snažiť sa pochopiť príčiny, prečo sú možno niektoré veci pre mňa zraňujúcejšie než pre ostatných. Je to cesta sebapoznania a verím, že aj dozrievania. Považujem za veľmi dôležité, že čím väčšou mocou človek disponuje, tým viac musí aj pracovať sám na sebe. Lebo to absolútne determinuje kvalitu jeho služby.

Základný rešpekt voči druhému človeku je nevyhnutná vec. Ako sa však vcítiť do niekoho, kto má natoľko odlišné hodnotové nastavenie, že je pre spoločnosť deštruktívny? Stalo sa vám, že ste v politike niekým pohŕdali?

Odlišnosti som si v politike zažila a zažívam veľmi veľa. No nepamätám si, že by som niekedy mala pocit pohŕdania. Brala by som to ako svoje zlyhanie. Pretože pohŕdať niekým znamená vyvyšovať sa nad neho. To, čo však niekedy vnímam, sú podlé motívy, a to je mi nesmierne cudzie.

Viem si zažiť emóciu hnevu, keď napríklad vidím, že nejaký človek ubližuje druhým. No stále je to reflexia jeho konania a nie toho, kým je. To sú pre mňa dve veľmi odlišné veci. Pohŕdať niekým znamená hodnotiť druhého človeka. No ja nepoznám jeho príbeh ani to, čo ho formovalo a definovalo. Čo ho doviedlo až do takého zúfalstva, že sa voči okoliu prejavuje ako zlý, deštruktívny? To mi pomáha aj v tom, čo ste nazvali nevyhnutný rešpekt. Snažím sa oddeliť človeka od toho, čo robí. K tomu sa vyjadrujem, s tým pracujem a niekedy jeho konanie v rámci výkonu svojej právomoci aj spochybňujem.

Vraveli ste, že sa snažíte reflektovať svoje zranenia z minulosti. Máte na to pri výkone mandátu priestor?

Páči sa mi myšlienka, že na začiatku každej duchovnej cesty je jedno slovo – a tým je pomoc. Keď je mi veľmi ťažko, tak zavolám o pomoc a tento priestor si nájdem. Je to však často boj s časom. No niekedy ma okolnosti priam dotlačia k tomu, aby som šla do ticha, aby som sa ukotvila a s niekým porozprávala. Vtedy viem, že potrebujem dať seba samu dohromady, aby som sa mohla nadýchnuť a svoju krehkosť znova nahradiť pevnosťou. Krehkosť k nášmu životu patrí a bývajú to tie najinšpiratívnejšie momenty v našom živote.

Krehkosť k nášmu životu patrí a bývajú to tie najinšpiratívnejšie momenty v našom živote.

Ako novinárka na politickej scéne bežne nestretávam ľudí, ktorí takto otvorene hovoria o svojej zraniteľnosti či krehkosti. Pokojne ma zastavte, ak idem príliš ďaleko: Každý z nás má svoje zranenia, otázne je, ako s nimi ďalej pracuje. Viete priblížiť tento proces u seba?

Je to proces sebapoznávania, ktorý je celoživotný. Keď nás životné okolnosti dovedú k väčším skúškam, keď cítime obavu, úzkosť a podobne, väčšinou sa za tým skrýva veľmi zaujímavé poznanie o nás samých. Samotné pochopenie seba v kontexte svojho príbehu, porozumenie tomu, prečo ma táto udalosť vyrušuje, dotýka sa ma, je prvou a dôležitou súčasťou ozdravného procesu. A potom s týmto pochopením ísť ďalej a snažiť sa byť lepšou verziou seba pre všetkých, najmä najbližších. Napríklad byť pre svoje dcéry bezpodmienečne prijímajúcou mamou.

Mali ste za posledných štyri a pol roka priestor byť takou mamou?

Popri zodpovednom výkone mandátu je byť dobrou mamou pre mňa tá najvyššia priorita. Dokonca som sa pristihla pri tom, že dôraz byť tam pre moje dcéry je pre mňa teraz dôležitejší ako kedykoľvek predtým. A nemám na mysli len nejaký formálny čas. Mám na mysli ozajstnú pozornosť.

Aj keď som bola v advokácii, tak som pracovala veľa. No teraz som vedela, že prezidentský mandát bude mať na môj čas veľký nárok a život si preto potrebujem zariadiť spôsobom, aby sa môj čas pre deti a aj môjho partnera neumenšil. Hovorím síce deti, no sú to dve dospelé slečny. O to som sa veľmi usilovala, aj keď to niekedy šlo na úkor iných mojich kamarátstiev, vzťahov či na úkor seba samej, čo vôbec nehovorím s hrdosťou. Mať čas na seba je zrejme najväčšia výzva. No deti boli ďaleko nad tým. Ak si na mňa nájdu čas ony popritom rozlete, ktorý vo svojom životnom období prežívajú, tak sa im snažím byť k dispozícii. Aj keď sa to nie vždy podarí.

Vypočuli ste si niekedy od dcér aj výčitku: Mama, teraz buď doma a už nebuď prezidentka? Darí sa vám prepínať z jednej roly do druhej?

Myslím, že ony ma ako prezidentku vôbec nevnímajú. Som pre nich stále tá istá mamina. Pamätám si, keď ma zvolili a pobehovala som doma v župane. Dcéra sa na mňa pozrela a hovorí: Mami, a ty si prezidentka? (Smiech.) Keď sme vonku medzi ľuďmi, ktorí na mňa tak reagujú, tak to, samozrejme, vnímajú. No čo sa týka našej konverzácie, tak sa moje dcéry mojím prezidentovaním naozaj nenechajú zaťažovať. (Úsmev.)

A čo vy? Ako vás za tie roky ovplyvnila táto rola a moc, ktorá je s ňou spojená?

Už na začiatku, keď som sa rozhodovala kandidovať, som túto rolu vnímala ako službu. Faktom však je, že moc zvádza a má potenciál deformovať. Na ceste autom do paláca sa mi dobre rozmýšľa. Raz mi napadol obraz, že moc je ako meč. Chytím ho, rozseknem uzol a urobím rozhodnutie, ktoré je potrebné. No potom ten meč spolu s pocitom moci čo najskôr odložím. Práve preto, aby ma jeho váha nedeformovala.

Tento obraz mi tiež pomáha vnímať, že moc je situačná záležitosť. Mám ju len vtedy, keď realizujem svoju právomoc. Je iba na mne, či sa v tom pocite idem kúpať ďalej. A to úmyselne nerobím. Rozseknem a meč odložím.

Niekedy však toto rozhodnutie nemáme úplne v rukách. Moc sa na nás vie lepiť pomaly, postupne, bez toho, aby sme si to uvedomovali. Nemusíte sa tak sama správať, no ľudia k vám často pristupujú ako k tej „pani z paláca“, a to vie človeka meniť.

Často si uvedomujem, aké veľmi dočasné to všetko je. Obrazne povedané, časť tohto potlesku či obdivu sa viaže iba k tejto role. Od júla 2024 však tento status už mať nebudem. Toto všetko odíde. A bude to fér. Uvidí sa, kto mal rešpekt len k role, ktorú som zastávala, alebo komu bolo sympatické, čo som reálne robila.

Zároveň posledné roky výkonu politiky boli veľmi kruté z hľadiska toho, čo sa šíri na sociálnych sieťach a akej miere „hejtu“ sme vystavení. Je to ďaleko intenzívnejšia studená sprcha než lesk zlatej ozdoby, ktorý nás tu obklopuje. Iste, môže sa stať, že človek uletí. No zdá sa mi, že v dnešnej dobe ide výkon politiky a verejnej moci ruka v ruke s takým neustálym verejným ponižovaním a dehumanizáciou, že človek by musel byť naozaj slepý na jedno oko, aby túto časť nevidel a „ušiel“ si na tej druhej, možno pozlátenej strane.

Keď je toho ponižovania príliš, neozýva sa vo vás hlas, ktorý ľudsky túži po revanši?

Svoje „stačí“ som vyjadrila v rozhodnutí nekandidovať. Neviem si predstaviť, že by som svoj druhý mandát uchopila ako prostriedok na revanš. To by bolo fatálne zlyhanie. Z popisu veci je to služba, a to aj tým ľuďom, ktorí ma odmietajú.

Vaši kolegovia sa mi zverili a napokon aj sama vidím, že Prezidentský palác ešte pokoj Vianoc neprežíva. Kam chodíte hľadať pokoj vy osobne?

Domov a k svojim blízkym. Za to som veľmi vďačná. Doma je to vyladené, je tam humor, cítim sa tam bezpečne a prijatá. Samozrejme, sú tam aj zakopnutia ako vo všetkých vzťahoch.

Pokoj tiež chodím hľadať do prírody. Veľmi ukotvujúce je pre mňa ticho. Myslím tým meditáciu, ktorej sa venujem roky: Spočinutie v tichu a bdelosti s otvorenými očami. Tam nevytváram, iba pozorujem obsahy vlastnej mysle a emócií. Tento odstup je blahodarný. A keď toto ticho prerastie do ticha mysle, je to niekedy dokonca aj brána k poznaniu. Spočinutie v tichu je pre mňa miestom pokoja.

Viera je pre mňa absolútne dôležitá. Spirituálny rozmer života je báza, z ktorej sa snažím čerpať svoje myšlienky, slová a skutky.

Je pre vás náboženská viera dôležitá? Ako s týmto pojmom vlastne narábate?

Viera je pre mňa absolútne dôležitá. Spirituálny rozmer života je báza, z ktorej sa snažím čerpať svoje myšlienky, slová a skutky. Bez tohto rozmeru by bol život plochý a nedával by mi zmysel. Neviem to úplne vystihnúť slovami, no bol by tiež útrpnejší. My ľudia máme presah, sme súčasťou niečoho širšieho. Bez vedomia tohto presahu by náš pohľad a prístup nebol komplexný.

Bolo vo vašom živote obdobie, keď ste tento presah nevnímali?

Aj na začiatku tejto duchovnej cesty bolo slovo pomoc. Chcela a musela som v tom čase hľadať v živote pevnejšie záchytné body, aby to všetko dávalo zmysel a aby sa mi žilo ľahšie – či už to pozadie nazvem diskomfortom, alebo rovno utrpením.

Bol to viacvrstvový proces hľadania a prežívania zážitkovej skúsenosti vo vnútri mňa samej. Paralelne s tým som v období pätnástich či šestnástich rokov začala čítať základné knihy viacerých učení a náboženstiev. Mali sme skupinu priateľov, kde sme sa o tomto všetkom spolu rozprávali. Bol to fascinujúci čas, keď sme objavovali spoločnú zlatú niť, ktorá sa vinie stáročiami. Nečítala som ju ako koncept niekoho iného zvonka. Vyjadrila to, čo som osobne hlboko cítila. Je to, ako keď vám niekto popisuje plávanie a potom si ho zažijete. Odvtedy sa dá hovoriť o období pred a po.

Dá sa to nazvať aj typom konverzie?

Áno.

V hlbokých rozhovoroch s osobnosťami Slovenska sa rozprávame o udalostiach, ktoré ich vytvarovali nanovo. Ako sa stali tým, kým sú dnes? Akým spôsobom sa vysporiadali s utrpením, ktoré stretáva každého z nás? 

Viac o novej knihe Hĺbkovory nájdete v našej knižnej ponuke.