Prorok nádeje

Prechádzala som sa po kláštornom nádvorí v Ríme. Rozprávala som sa s jednou zo sestier zosnulého kardinála Van Thuana. Zrela vo mne myšlienka napísať historický román o epickom živote tohto muža.

Je pravda, že mal povesť svätca, o čom som nepochybovala. Pýtala som sa však samej seba, či je možné rozprávať príbeh človeka, ktorý chcel byť svätý, a nie príbeh svätca, ktorý by nevyzeral dosť ľudsky. Existujú totiž veľkolepé príbehy mužov a žien Božích, ktorí sa javia ako skutoční duchovní hrdinovia, a preto sú pre nás bežných kresťanov nedostupní.

„Ak by si mala spomenúť najautentickejšiu črtu svojho brata, ktorú by si vybrala?“ spýtala som sa jej. Bez váhania odpovedala: „Zmysel pre humor. Raz som ho počula povedať, že keby nebol kňazom, chcel by byť klaunom.“

Každý z nás, nad kým by vyniesli nespravodlivý rozsudok, kto by prežil trinásť rokov väzenia a deväť rokov v izolácii, by stratil nádej.

Neskôr v inom rozhovore s jedným z jeho podriadených v Pápežskej rade pre spravodlivosť a mier mi tento človek potvrdil, ako im Van Thuanov zmysel pre humor spríjemňoval každodenný život. Dodal tiež, že mal veľkú schopnosť imitácie. Rozprával: „Jedného dňa zazvonil telefón v mojej kancelárii vo Vatikáne. Keď som zdvihol slúchadlo, počul som: ‚Dobré ráno, tu je pápež, chcel by som sa vás opýtať na jednu vec.‘ Zostal som ako obarený a nedokázal som zo seba vydať ani slovo. O chvíľu som počul: ‚Pokoj, tu  je kardinál Van Thuan!‘ Dokonale napodobnil hlas Jána Pavla II. a po prvom prekvapení som sa musel zasmiať.“

Po tom všetkom, čo mi rozprávali, som si pomyslela: No dobre, zdá sa, že je to človek z mäsa a kostí. Pokračovala som v pátraní. Mesiace som strávila ponorená do všetkých jeho spisov. Vedela som, že bol prorokom nádeje. V čom však tkvelo tajomstvo, ktoré mohlo pomôcť ostatným žiť tak ako on? Lebo, buďme úprimní, každý z nás, nad kým by vyniesli nespravodlivý rozsudok, kto by prežil trinásť rokov väzenia a deväť rokov v izolácii, by stratil nádej.

Keď sa na príklad Van Thuanovho života pozrieme podrobnejšie, zistíme, že je obdivuhodný, ale nenapodobiteľný. Aké veľké však bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že ctihodný Van Thuan, ktorého by sme chceli vidieť na oltároch Cirkvi, nebol vždy titanom nádeje. V najťažších chvíľach svojho zajatia zlyhali jeho fyzické a psychické sily, ale predovšetkým stratil vieru v Božie plány pre každú prítomnú chvíľu, hoci vedel, že Boh ako Otec môže chcieť pre nás len to najlepšie. Vtedy vyvrel prameň pokoja, ktorý urobil jeho zajatie plodným – v prvom rade pre jeho dušu a potom pre tých, ktorí sa s ním stretávali a nemali inú možnosť, ako sa pýtať: Ako je možné, že tento človek žije v láske a radosti uprostred takých nepriaznivých a nespravodlivých okolností?

A práve v takých chvíľach sa život Van Thuana môže stať súčasťou nášho života. Lebo všetci máme svoje malé alebo veľké zajatia, situácie, v ktorých sme viazaní svojimi obmedzeniami, svojou biedou, svojimi hriechmi, nepriaznivými okolnosťami, ktoré nedokážeme prekonať, chvíľami choroby alebo extrémnej bolesti. A práve vtedy láska meria plodnosť nášho života.

Možno sme urobili veľa vecí, dokonca aj skutočne chvályhodné činy. Možno sme dosiahli ľudské a duchovné úspechy. Avšak utrpenie skúša náš pokoj a stavia nás pred voľbu: beznádej, alebo oddaná dôvera Bohu.

Keď sa srdce napriek bolesti rozhodne objaviť Boha, získava vnútornú slobodu, ktorú mu nikto a nič nemôže vziať. Šťastný je ten, kto prežije túto skúsenosť. Prosme kardinála Van Thuana, aby sa prihováral pred Bohom, aby každý z nás mohol získať tento dar.

Prevzaté z Ciudad nueva.