Psychické problémy zo správ o vojne môžu súvisieť s transgeneračnou traumou, hovorí terapeutka Jana Račková Vyskočil

Pracujete ako psychoterapeutka. Akým typom terapie sa venujete?

Venujem sa Gestalt psychoterapii (metóda osobného rastu prostredníctvom sebapoznania, pozn. red.), ako i terapii EMDR (z anglického Eye Movement Desensitization and Reprocessing, voľne preložené ako desenzibilizácia a opätovné spracovanie pomocou očných pohybov, pozn. red.). Rovnako pracujem s rôznymi pomocnými terapiami pri spracovávaní traumy. Pred chvíľou som ukončila výcvik v metóde TRE (z anglického Tension Stress & Trauma Releasing Exercises, pozn. red.), ktorej cieľom je uvoľnenie stresu a napätia cez cvičenia. Tie pomáhajú telu navodiť stav neurogénneho chvenia, a tým uvoľniť napätie z tela von.

Môžeme to pozorovať aj v živočíšnej ríši. Predstavme si napríklad situáciu, keď sa gepard snaží chytiť antilopu. Telo antilopy začína vylučovať stresové hormóny, no keď sa jej podarí pred gepardom utiecť, otrasie sa a dokáže fungovať ďalej. Máme to takto prirodzene geneticky dané, len to nevieme vždy využiť. Túto metódu som priniesla k nám na Slovensko, už sme spustili prvý kurz a otvárame aj druhý.

Žijeme v mimoriadne turbulentnej dobe. Iba pár mesiacov po tom, keď začala ustupovať pandémia koronavírusu a mohli sme sa postupne vracať späť do „normálneho života“, čelíme humanitárnej katastrofe, a to iba pár kilometrov od našich hraníc. Ako táto situácia pôsobí na ľudí a ich psychické zdravie?

Táto situácia je ešte stále relatívne čerstvá, a preto z nej môžu byť mnohí stále v šoku. Určite je náročnejšia aj tým, že aktuálna situácia sa pridáva k ťažkému obdobiu, ktoré sme zažívali počas korony. Mnoho ľudí nachádza upokojenie v aktívnej pomoci, ktorá môže v tejto situácii pôsobiť vyslovene liečivo.

Dalo by sa povedať, že pomáhaním druhým pomáhame aj sami sebe?

Áno. Tým, že niečo robíme pre druhých a neostávame v role pasívneho pozorovateľa, sa vlastne staráme i sami o seba. Zároveň je však dôležité, aby si každý zhodnotil, koľko dokáže pomáhať, a nešiel za hranice svojich síl. Ak to totiž neodhadneme a vyhoríme, v konečnom dôsledku nebudeme schopní pomôcť ani tak, ako by sme vládali za normálnych okolností.

Vnímate narastajúci záujem o návštevu psychológa, odkedy na nás z každej strany doliehajú správy o vojne?

V posledných rokoch vnímam vzrastajúci záujem o psychologickú starostlivosť. Zdá sa mi však, že nástup tohto trendu môžeme pozorovať ešte pred vypuknutím koronakrízy. Či už zo strany detí, teenagerov, či dospelých.

Ak sa človeku nič nedialo a odrazu sa u neho prejaví nespavosť, nočné mory či prehnané reakcie, treba si položiť otázku, odkiaľ to pramení.

Počas vĺn pandémie koronavírusu ľudia vnímali najmä strach z nakazenia sa či dokonca zo smrti blízkych. Mnohí boli frustrovaní z opatrení. S akými obavami ľudia prichádzajú teraz?

Myslím si, že prešiel ešte veľmi krátky čas na to, aby sme vedeli zhodnotiť, aký vplyv bude mať táto situácia na psychiku ľudí. Zatiaľ sa však stretávam so strachmi, úzkosťami a zvýšenou podráždenosťou plynúcou z pocitu neistoty. Pri tom, ako si žijeme svoj každodenný život, nám stále beží kdesi na pozadí informácia, že vývoj udalostí, ktoré v konečnom dôsledku ovplyvňujú i nás, vôbec nemáme pod kontrolou. Myslím si, že rovnako ako pri korone, aj teraz si nájdeme nejaký systém fungovania, vďaka ktorému budeme schopní ďalej žiť, čo však neznamená, že situácia nás nebude zaujímať.

Aké varovné signály by sme si mali všímať sami na sebe? Ako zistiť, že sa s nami niečo deje?

Mali by sme pozorovať svoje správanie v minulosti a v prítomnosti, aby sme vedeli porovnať, či prišlo k nejakej zmene. Z fyzických prejavov môžeme pociťovať napríklad tlak na hrudníku, z tých emočných to môžu byť prejavy nekontrolovateľného hnevu a strachu alebo i stavy podráždenosti. Rovnako sa môže u niekoho objaviť nespavosť, časté prebúdzanie sa a nočné mory. Nervová sústava každého človeka funguje inak a s tým súvisí aj variabilita prejavov, ku ktorým môže dôjsť. Kľúčové je podľa mňa všímať si, k akému rozdielu došlo. Ak sa človeku nič nedialo a odrazu sa u neho spustia niektoré spomínané prejavy či prehnané reakcie, treba si položiť otázku, odkiaľ to pramení.

Môže k niektorým prehnaným psychologickým prejavom dôjsť bez toho, aby sme na to mali predispozície, napríklad z nevyriešených zranení z detstva? Alebo sú naše reakcie vždy nejako previazané s tým, čo si už so sebou nesieme?

Je pravda, že každý z nás si so sebou z detstva nesie určitú emočnú výbavu. Ak neskôr zažijeme nejakú traumatickú udalosť, tá sa potom k tejto výbave iba pridá. Pritom si treba uvedomiť, že nejde len o to, čo sme zažili v detstve my, ale i o to, čo si so sebou nesie generácia našich rodičov a starých rodičov. Trauma sa prenáša i transgeneračne.

V praxi som sa stretla s tým, že keď vypukla vojna na Ukrajine, jedna moja klientka začala mať nočné mory o vojne s Nemcami, ktorú sama nikdy nezažila.

Niekde vnútri v sebe si všetci nesieme dedičstvo našich rodičov, čo v nás môže pokojne spustiť prejavy, ktoré priamo nesúvisia s tým, čo zažívame. Súvisí to aj s tým, že naši prarodičia žili vo vojnovom období. Je napríklad dokázané, že tretia generácia potomkov ľudí, ktorí priamo zažili hrôzy holokaustu, vykazuje posttraumatickú stresovú poruchu, ako keby toto obdobie sama prežila.

Dalo by sa teda povedať, že pravdepodobnosť určitej traumy je vyššia u ľudí, ktorých starí rodičia sa napríklad sami zúčastňovali na bojoch alebo boli väznení počas bývalého režimu?

Ani by som nepovedala, že je tam vyššia pravdepodobnosť. Iba tvrdím, že to, čo sa človeku momentálne deje, môže mať korene v transgeneračnom prenose. Ako som už naznačila, každá nervová sústava je unikátna, a preto aj reakcie na rôzne životné okolnosti môžu byť u ľudí rôzne. To, čo u jedného môže spustiť traumu, môže druhý ustáť, a opačne.

V praxi som sa však stretla s tým, že keď vypukla vojna na Ukrajine, jedna moja klientka začala mať nočné mory o vojne s Nemcami, ktorú sama nikdy nezažila. Neskôr sme zistili, že to môže byť spojené s príbehmi, ktoré v detstve počúvala od svojej babky. Podľa mňa je dobré poznať rodinnú genézu, hoc i cez jej čiernu kroniku.

Mnohí v súčasnosti prepadáme panike zo záplavy informácií, ktoré sa k nám dostávajú. Napríklad v súvislosti s možnosťou použitia jadrových zbraní si veľa ľudí nakupuje jódové tabletky, iní si zas robia zásoby pre prípad, že príde k najhoršiemu. Je takéto konanie prehnané?

Vidím tam dve roviny. Prvá rovina je, že sme súčasťou nejakého štátu, ktorý by sa o nás mal informačne postarať. Stretla som sa napríklad s tým, že keď sa dostala do éteru informácia o aktivácii ruských jadrových zbraní na Ukrajine, vydali niektoré štáty okamžite príručku s piktogramami, ako sa chrániť proti rádioaktívnemu žiareniu. U nás sa však nič podobné nedeje. Vnímam, že mnohým ľuďom chýba informácia zvonka. Pre niekoho môže byť veľmi dôležité vedieť, čo robiť a ako sa zariadiť v prípade, že by prišlo k najhoršiemu. V Pompejach, kde je aktívna sopka Vezuv, dostávajú napríklad obyvatelia každý rok informáciu o tom, čo robiť, ak by sa situácia zhoršila, a sú vďaka tomu pokojnejší.

Dôležité je nemať strach postarať sa sám o seba, oprieť sa o svoje zdroje, a to i napriek tomu, čo sa deje.

Druhá rovina sa týka potreby postarať sa o vlastný pocit bezpečia. Pre každého z nás je veľmi dôležité vedieť, čo potrebujeme mať naplnené, aby sme sa cítili bezpečne. Niekto potrebuje mať zbalený kufor či pripravené zásoby potravín, iný sa možno kvôli psychickej pohode potrebuje strániť návalu informácií. Každý z nás má svoju mieru bezpečia niekde inde a je dôležité, aby bola naplnená.

Každý deň sme zavalení novými správami. Koľko času odporúčate ľuďom tráviť ich sledovaním?

Neexistuje na to univerzálny recept, ktorý by sa dal aplikovať na každého človeka. Je veľmi dôležité sledovať samého seba a vedieť, čo človek potrebuje nato, aby vedel normálne ďalej fungovať. Zároveň existuje akési zlaté pravidlo, a to určiť si nejaký obmedzený čas, kedy a ako dlho sa budem čítaniu správ venovať. Môže byť tiež užitočné vyhradiť si len niektoré médiá, ktoré budem sledovať. Podľa mňa je úplne normálne a prirodzené, že keď vojna vypukla, všetci sme sledovali internet a sociálne siete, aby sme získali čo najviac informácií. Teraz je však dôležité nájsť v tom nejakú mieru.

Vedeli by ste odporučiť konkrétne techniky, ako sa upokojiť, keď sa človek dostane pod veľký stres alebo prepadne panike?

Vnímam, že veľmi pomáha sprítomniť si konkrétny okamih. Uvedomiť si, kde sa nachádzam, že som na bezpečnom mieste, uvedomiť si, aký je deň, a tak si celú situáciu zarámcovať. Ďalej pomáha nádych do brucha a dlhý výdych podobným spôsobom, ako keď človek sfukuje sviečku. Má to svoj zmysel, pretože pri nádychu je aktívny nervový systém sympatikus, ktorý nás aktivizuje, a pri výdychu je to parasympatikus, ktorý nás upokojuje.

Užitočné je poznať aj svoje zdroje – vedieť o veciach, ktoré nám robia radosť. Niekto sa rád poprechádza, iný si dopraje teplú sprchu či saunu. Dôležité je nemať strach postarať sa sám o seba, oprieť sa o svoje zdroje, a to aj napriek tomu, čo sa deje.

Ako by sme sa mali naučiť pracovať s hnevom, ktorý môžeme pociťovať v súvislosti so vzrastajúcim napätím?

Po prvé je dôležité priznať si, že sa hnevám, a dovoliť svojim emóciám, aby sa vyplavili von. Nemyslím tým, že vybuchnem ako sopka, ale že sa dostanem do kontaktu so svojím prežívaním, že si priznám, že mám v sebe hnev. Potom je dôležité zamerať sa na to, čo je skutočne príčinou môjho hnevu, a uvedomiť si, čo zo svojej pozície dokážem ovplyvniť. Mal by som sa snažiť odhaliť, ktorá moja potreba nebola naplnená a čo môžem spraviť pre to, aby naplnená bola. Kľúčové je pritom zameriavať sa na to, čo v tej svojej konkrétnej situácii môžem spraviť, a neriešiť príliš to, čo nemám vo svojej moci.

Dalo by sa teda povedať, že ak si pomenujem svoje emócie, strácajú nado mnou moc?

Emócia je vždy nositeľom nejakej informácie, ktorá k nám prichádza. Ak ju však ignorujeme, emócia má tendenciu narastať. Nevyprchá len tým, že si ju nevšimneme. Keď ju vypočujeme, postupne stráca svoju silu. Je to tak, ako keď ste spokojne doma a zrazu vám niekto zazvoní. Idete sa pozrieť a zistíte, že tam čaká strach. Ale vy ho nechcete, ignorujete ho, chcete sa vrátiť späť do svojho pokoja.

Keď strach nepozveme do svojho vnútra a pridá sa k nemu ešte hnev, prípadne iné emócie, ktoré nám nedajú pokoj, nebudeme schopní dlhodobo fungovať.

Ale čo spraví strach? Neprestane vám zvoniť na dvere a určite vás nenechá na pokoji. Riešením je pozvať strach dnu. Ale tým, že hostiteľom sme my, vieme strach aj poslať preč. Už nám nikto nemusí zvoniť, lebo návšteva bola vybavená – emócia bola vypočutá a môžeme znova fungovať. Keď strach nepozveme do svojho vnútra a pridá sa k nemu ešte hnev, prípadne iné emócie, ktoré nám nedajú pokoj, nebudeme schopní dlhodobo fungovať. Hoci si môžeme nahovárať, v akom pokoji žijeme, všetky emócie sme len potlačili a čakajú za dverami.

Ako by sme mohli pomôcť človeku vo svojom okolí, ktorý má tendenciu prepadať stresu a panike?

Niekedy veľmi pomôže aj obyčajný rozhovor, keď dáme človeku priestor vyrozprávať sa a prejaviť svoje emócie bez toho, aby sme ho hodnotili či súdili. Najdôležitejšie je vyhnúť sa hodnoteniu a namiesto toho prijať druhého a vytvoriť mu priestor, aby vyjadril svoje prežívanie.

Stretávate sa s tým, že ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom veriaci, zvládajú tieto situácie lepšie, alebo pozorujete, že to nehrá dôležitú rolu?

Mám skúsenosť z rôznych zásahov v rodinách po udalosti s traumatizujúcim potenciálom a videla som, že viera dokázala byť pre rodinu veľkým zdrojom vnútornej sily. Tiež som zistila, že akokoľvek veriaci ľudia dokážu svoju vieru vo vyšší princíp využiť na lepšie vyrovnanie sa so situáciou. Ale nepovedala by som, že ide o pravidlo.

Čo by ste odporučili rodičom, ktorí premýšľajú, ako o vojne hovoriť s deťmi?

Tu by som odporúčala byť veľmi citlivými na stav a naladenie dieťaťa. Určite by som nepreferovala za každú cenu s ním o vojne hovoriť, ak navyše vôbec nevníma, čo sa v tomto smere vo svete deje. Tiež deťom nevysvetľujeme sex, ak sa nás na to nepýtajú. Keď však začnú klásť otázky, je dobré napojiť sa na ich prežívanie a potreby. Na internete je veľa návodov, ako s deťmi hovoriť, ale podľa mňa je dôležitejšie vnímať, čo konkrétne dieťa potrebuje, a dať mu pocit bezpečia. Stáva sa, že niekedy dokonca samotné deti chcú priložiť ruku k dielu. Vtedy je vhodné im to umožniť a pomôcť spolu s nimi.

Zo skúsenosti môžem povedať, že práve vojna je najviac traumatizujúca udalosť so siahodlhými následkami na ďalšie generácie.

Mali by sme deťom hovoriť aj o krutých udalostiach, ktoré sa dejú? Samozrejme, v prípade, ak chcú samy vedieť viac a podnet príde z ich strany.

Áno, mali, ale veku primerane. Riadim sa pravidlom, že treba začať od toho najmenšieho, teda povieme tú najmenšiu holú pravdu a potom, keď sa dieťa pýta, tému rozvíjame. Nemusíme zo seba hneď vychrliť to najdesivejšie, čo sa deje. Mali by sme sa snažiť podať vec najpravdivejšie, ako sa dá, ale zároveň nezabudnúť zohľadniť vek dieťaťa.

Na jednej strane by sme sa mali vedieť postarať o seba, no potom sú tu i utečenci, ktorí prichádzajú často v ťažkom psychickom rozpoložení. Vedeli by ste povedať, aké typy tráum si ľudia z oblastí postihnutých vojnou môžu niesť?

Trauma ako taká vzniká až po určitom čase ako reakcia na to, čo sa človeku stalo. To, čo sa momentálne deje, že ľudia musia nútene opúšťať celé svoje živobytie, často i svojich blízkych, úplne búra ľuďom predstavu o svete ako bezpečnom mieste. A to môže s veľkou pravdepodobnosťou vyústiť do traumy. Posttraumatická stresová porucha sa však diagnostikuje až po niekoľkých mesiacoch pri pretrvávajúcich symptómoch. Zo skúsenosti však môžem povedať, že práve vojna je najviac traumatizujúca udalosť so siahodlhými následkami na ďalšie generácie. A to je na nej najhoršie.

Ako sa dá dosiahnuť, aby posttraumatická stresová porucha nenastala, a čo by v tomto smere malo robiť Slovensko?

Dôležité je myslieť na prevenciu, ponúkať podporu v takej miere, aby bola prijatá. Najmä teraz, keď sú vojnoví utečenci v relatívnom bezpečí, sa im začnú vynárať spomienky na všetku tú hrôzu, čo zažili a ktorú ich mozog v boji o život nemal čas spracovávať. Preto sa už dnes mobilizujú rôzne organizácie, aby mohli poskytovať psychosociálnu pomoc a krízovú intervenciu, ktoré dokážu znížiť stresový náboj a podporiť mozog a celé telo v prirodzenom spracovaní situácie, aby diagnóza nevznikla.

Ak by ľudia využili energiu, ktorú venujú nadávaniu, na niečo užitočnejšie, mohlo by to tu vyzerať inak.

Tiež si však musíme uvedomiť, že to nefunguje ako ibuprofén a nemusí to zafungovať u každého človeka rovnako dobre. Dá sa však veľa spraviť pre to, aby sa stresová nálož znížila na minimum. Tiež však nesmieme zabúdať, že títo ľudia mali svoje vnútorné zdroje, doma normálne žili. Teraz potrebujú podporu, aby neboli v tomto ťažkom období sami a aby sa im pomohlo k celkovej úľave.

Ako pri korone, tak aj v tejto situácii sa ukazuje, že máme ako ľudia tendenciu vždy hľadať vinníka. V súčasnosti to vidieť najmä v narastajúcej averzii voči všetkému, čo je ruské. Ide podľa vás o istý typ stratégie či obrannej reakcie?

Podľa môjho názoru tu ide o prirodzený spôsob, ako sa so situáciou vyrovnať. Keď identifikujem vinníka, zrazu sa mi zdá celá situácia kontrolovateľná, čo mi dáva zdanlivý pocit bezpečia. Je to však akýsi sebaklam. Ak nepoznáme celý príbeh, náš mozog si ho prirodzene začne vytvárať, pričom výsledok môže byť veľmi vzdialený od reality. Ale ak príbeh pozná, uľaví sa mu, lebo s ním vie ďalej pracovať.

Dôležité je však vedieť oddeľovať konanie na úrovni štátov, ktoré momentálne potrebujú Rusko ekonomicky a politicky odizolovať, a môj osobný postoj voči Rusom. Ak poznám niekoho z Ruska, hovorím s ním ako človek s človekom a nie na tej úrovni, ktorú reprezentuje režim. Prirodzene, je ľahšie nadávať na Rusov, ak žiadneho nepoznám. Myslím však, že ak by ľudia využili energiu, ktorú venujú nadávaniu, na čokoľvek iné, čo by bolo pre svet užitočnejšie, mohlo by to tu vyzerať inak.

Titulná fotografia: archív Jany Račkovej Vyskočil