Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Bolo leto 2023, pár týždňov pred mojím nástupom na univerzitu, keď v Košiciach prebehlo stretnutie vtedajšej redakcie portálu nm.sk. Pre tento portál som v tom čase písal už tri roky, pričom išlo vždy o spravodajské prehľady, výnimočne nejakú reportáž.
V zasadačke som však vtedy dostal ponuku, aká sa neodmieta – či by som nechcel písať o knihách a kultúre. Okamžite som vedel, že je to niečo, čo musím prijať. Môj prvý text o kultúre sa týkal filmu Oppenheimer.
Hoci píšem o mnohých témach pre viacero médií, len málo tém ma napĺňa viac ako práve filmy. Jasné, v mnohom je filmové médium skrátka zábavou, no napriek tomu si myslím, že v určitom slova zmysle dokážu byť filmy hlbšou výzvou na zamyslenie ako, povedzme, súčasné politické kauzy.
Venujú sa totiž nadčasovým posolstvám a témam. Povedať, že si viem pozrieť film len preto, aby som sa zabavil, bez toho, aby som ho nejako morálne zhodnotil, je podľa mňa iluzórny názor.
Len málo ľudí mi pri písaní o filmoch bolo väčším vzorom ako Ross Douthat, americký novinár, ktorý písal pre New York Times a National Review. V súčasnosti odchádza do televízie CBS, takže ostatné mediálne aktivity musí zanechať.
Na jeho recenziách pre portál National Review sa mi páčilo, ako v nich dokázal vystihnúť hlbšiu, morálnu podstatu filmového deja. Ako filmový recenzent nezostával na povrchu, hodnotiac výlučne remeselné náležitosti filmov (hoci aj tie sú veľmi dôležité), ale vždy v nich hľadal aj hlbšie spoločenské, kultúrne či náboženské motívy (pozri napríklad jeho recenziu na film Posadnutosť).
Teraz však musí kultúrnu rubriku National Review opustiť a pri tejto príležitosti vydal text, v ktorom sa obzerá späť na svoju 20-ročnú kariéru filmového kritika (na plný úväzok začal písať kritiky ako 26-ročný v roku 2006, prvé texty o kultúre publikoval, keď mal 21 rokov).
Vo svojom texte píše, že v určitom ohľade by bol po rokoch asi sklamaním pre svoje mladšie ja. Vtedy sa totiž zaprisahal, že nebude tým mrzutým konzervatívcom, nadávajúcim na hollywoodsky liberalizmus, ale postupom času zistil, že v súčasnej kinematografii existujú trendy, pred ktorými treba varovať. Zároveň je však predsa len optimistický.
Douthat pripúšťa, že v súčasnom filmovom svete nie je všetko ružové. V tomto storočí došlo k niečomu, čo nazýva „veľké superhrdinské ovládnutie Hollywoodu“, a hoci dominancia filmov o superhrdinoch udržiava kiná nažive, určite nešlo o celkovo pozitívny trend.
Ďalšími ranami pre filmový priemysel, ktoré Douthat zažil počas svojej kariéry kritika, boli obdobie pandémie covidu-19, prehnaná politická korektnosť, príchod streamovacích služieb a sociálnych sietí a celkový úpadok socializačných stretnutí, ktorých destináciou boli často práve kiná.
Lamentovanie nad úpadkom filmov má pritom väčší význam, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Film je totiž podľa Douthata pre americkú kultúru tým, čím bol epos pre Grékov či román pre viktoriánsku éru. Úpadok tejto formy umenia má preto na spoločnosť veľký vplyv.
Napriek všetkému však Douthat vyznieva optimisticky. V posledných rokoch ľudstvo znovu objavuje čaro „monokultúry“, teda spoločného venovania sa jednému dielu. Nekonečné debaty o Odysei či Posadnutosti či družná popcornová zábava pri Poslednej šanci či najnovšom Spider-Manovi svedčia o tom, že film má v západnej kultúre ešte stále nezameniteľné postavenie.
Uznávanému americkému novinárovi Douthatovi teda zostáva zaželať všetko dobré na jeho ďalšej mediálnej ceste. A, prosím, modlite sa aj za novú generáciu pisateľov o filmoch.
Ide o príliš dôležitú oblasť verejného života na to, aby sme voči nej ostali ľahostajní.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
