Sestra Veronika Barátová: Duchovné sprevádzanie bez svetla viery sa ľahko môže stať bludným (rozhovor)

Sestra Veronika, vlastným menom Katarína Barátová, spoznala už počas komunizmu niektorých členov Komunity Blahoslavenstiev, ktorí prichádzali z Francúzska do bývalého Československa k malým modlitebným spoločenstvám. Hneď po páde režimu vycestovala do Francúzska do jedného z domov Komunity Blahoslavenstiev, kde v nej po nemalom vnútornom boji zvíťazila túžba žiť s Ježišom práve v tejto komunite. Túžba po zasvätenom živote prišla až neskôr. V tejto komunite okrem zasvätených môžu žiť i laici, pričom všetci do nej najprv ako laici aj vstupujú.

Po približne roku sa niektorí vtedajší Čechoslováci vrátili domov a založili komunitný dom najprv pri Olomouci (1991) a neskôr aj na Slovensku v Okoličnom (1997) v Liptovskom Mikuláši. V oboch domoch bola Veronika nejaký čas predstavenou. Dlhé roky sa venuje duchovnému sprevádzaniu.

Duchovnými obnovami vedenými sestrou Veronikou prešli stovky ľudí vrátane mládeže a rodín. Venuje sa aj online seminárom. Napísala viacero kníh zameraných na duchovný život a novú evanjelizáciu kresťanov.

Prečo ste si vybrali meno Veronika pri vstupe do zasväteného života?

Nevybrala som si ho. Bolo mi dané mojimi predstavenými. Rok pred mojimi večnými sľubmi (rehoľné meno dostávame až pri nich) som mala jednu prednášku o Márii Magdaléne, ktorú niektorí identifikujú so ženou hriešnicou z Lukášovho evanjelia, ktorej Pán „odpustil veľa, lebo veľa milovala“, a tiež so ženou, ktorá na krížovej cesta podala Pánu Ježišovi šatku. Odtlačil na ňu svoju tvár ako „vera icona“ (pravá tvár), z čoho je meno Veronika. Nuž, v tomto mene sa skrýva veľká výzva…

Od počiatku vzniku komunitného domu v Okoličnom vediete duchovné obnovy priamo v dome, ale i mimo neho na rôznych miestach, kam vás pozvú. Zaiste od vás veriaci očakávajú radu, nasmerovanie svojej životnej cesty, zverujú sa vám so svojimi ťažkými životnými skúsenosťami. Vidíte nejaké rozdiely v duševnom rozpoložení ľudí pred cca 30 rokmi a dnes?

Ľudia k nám prichádzajú s veľmi širokým spektrom problémov. Často nehľadajú ani tak duchovné sprevádzanie, ako cítia potrebu dostať radu na rýchle vyriešenie svojho problému. Ich život často nestojí na vzťahu s Kristom. Nevedia, čo to je mať svetlo viery. Poznajú len to, čo by sme nazvali náboženskou praxou.

Táto skutočnosť sa za 30 rokov veľmi nezmenila. Preto je moja služba zameraná na pomoc ľuďom, aby objavili svoju vieru ako vzťah s Kristom a učili sa žiť vo svetle evanjelia. Mám však radosť, že stále viac dospelých kresťanov si potrebu tejto novej evanjelizácie uvedomuje.

Za posledných 30 rokov však vidím stupňujúcu sa krehkosť psychickej výbavy človeka, akúsi neschopnosť ustáť ťažkosti života, a to nielen u mladých. Popritom rastie tendencia všetko „spiritualizovať“, to znamená mať snahu vidieť za všetkým buď Božiu vôľu, alebo pôsobenie Zlého. Chýba rozlišovanie a zodpovednosť za svoj život.

Spomínam si na jednu paniu, ktorá sa k nám nedovolala a vyhodnotila to tak, že nie je Božou vôľou, aby k nám prišla. Spochybnila som ju otázkou, že čo ak chcel ten Zlý, aby k nám neprišla. Zneistela. Potom som jej vysvetlila, aby príčinu neúspešného telefonátu nehľadala ani v Bohu, ani v diablovi. Takto sa nerozlišuje. Nie že by takéto „rozlišovanie“ bolo novým javom, ale zdá sa mi, že narastá.

Aké sú podľa vás dnešné výzvy duchovných sprievodcov?

Duchovné sprevádzanie má viesť zverencov k objaveniu alebo rastu kresťanskej identity. Učiť sa poznávať Krista, žiť s ním všetko, čo mi život prinesie, a učiť sa vidieť jeho pohľadom – seba, druhých, svet. Učiť sa žiť v jeho láske a v tejto láske žiť s druhými. Zároveň má táto láska veľký uzdravujúci potenciál.

Ak nebudeme zdravo rozlišovať vo svetle viery, ľahko uveríme všelijakým duchovným, zbožne vyzerajúcim prúdom, zjaveniam, predstavám o Božej vôli.

V minulosti duchovný sprievodca viedol svojho zverenca a dokonca i za neho rozhodoval. Dnes sa toho vyvarujeme. Našou súčasnou úlohou je sprevádzať a rozhodnutia nechávať na zverenca; učiť ho tak vlastnej zodpovednosti za svoje rozhodnutia, a to i vtedy, keby sa nerozhodol správne.

Čo je dôležité pre osobný rast vás ako duchovnej sprievodkyne? Inšpirujete sa tradíciou púštnych otcov či inými vzormi?

Bez každodenného prežívania vecí s Ježišom, teda bez modlitby, by sa ani nedalo hovoriť o nejakom raste. Modlitba ako stretávanie sa s Ježišom je teda na prvom mieste. Potrebujem rozvíjať i svoje teologické uvažovanie. Jedným z mojich veľkých učiteľov je kardinál Ratzinger, neskôr pápež Benedikt XVI.

Spirituálna teológia, kam duchovné sprevádzanie patrí, vyrastá zo základu, ktorým je správna reflexia viery. Ak nebudeme zdravo rozlišovať vo svetle viery, ľahko uveríme všelijakým duchovným, zbožne vyzerajúcim prúdom, zjaveniam, predstavám o Božej vôli a podobne, ktoré však s posolstvom Ježiša Krista a svetlom viery majú spoločného iba málo alebo nič. Duchovné sprevádzanie bez tohto svetla viery sa ľahko môže stať bludným.

V duchovnom sprevádzaní mi tiež veľmi pomohla sv. Terézia z Lisieux. Ako sprievodkyňa noviciek bola veľmi mladá, avšak pochopila: „S tvojou milosťou, Ježišu, som sa nikdy nepokúšala získať si ich srdce, pochopila som, že mojím poslaním je viesť ich k tebe… Budem im dávať tvoje poklady, ak im ,zachutia‘, budem vedieť, že za to nevďačia mne, ale tebe, a, naopak, ak im to bude pripadať horké, môj pokoj to nenaruší. Budem sa ich snažiť presvedčiť, že je to potrava od teba, a nebudem pre ne hľadať inú.“

Môžete viac rozviesť toto „bludné“ duchovné sprevádzanie?

Nejaký duchovný sprievodca sa môže javiť ako veľmi zbožný a živiť ľudí rôznymi zjaveniami a „nadprirodzenými“ posolstvami rôznych vizionárov. Chýba mu však základ – život postavený na osobnom vzťahu s Ježišom v každodennosti. Chýba mu tak svetlo viery a rozlišovanie v tomto svetle. Svojich zverencov môže uviesť do vážnych omylov vo vnímaní života i vo vnímaní vzťahu s Bohom.

Veľká mystička a učiteľka cirkvi sv. Terézia Avilská práve preto dbala na to, aby duchovným sprievodcom jej samej, ako aj jej spolusestier nebol na prvom mieste zbožný kňaz (vtedy bolo možné len sprevádzanie kňazmi), ale kňaz dobre teologicky vzdelaný a so zdravým rozlišovaním.

Slovenská duša si musí uvedomiť, že okolo seba nepostaví ochranný múr, ktorý by ju chránil pred „svetom“.

Ja som bola do svojich štyridsiatich rokov „teologický samouk“, ale už niekoľko rokov som slúžila prednáškami aj duchovným sprevádzaním. Vtedajší najvyšší predstavený komunity mi povedal: „Vrátiš sa do školských lavíc a budeš poriadne študovať teológiu. Pretože deväťkrát môžeš niekomu pomôcť (v duchovnom sprevádzaní) a desiatykrát môžeš ‚zaťať‘ – ublížiť.“ Veľmi mu ďakujem za tento motív študovať nielen základnú teológiu, ale postgraduálne aj dogmatickú, spirituálnu a antropologickú teológiu. Do mojej služby mi to dalo a dáva stále nové svetlo.

Aká je podľa vás duša dnešných Slovákov? Aké miesto v nej majú rodina, rodinné väzby, väzby na domov či zodpovednosť voči spoločnosti, voči súčasnému svetu?

Otázka už v sebe naznačuje istú rozdvojenosť slovenskej duše: na jednej strane niekedy jediné pre nás dôležité hodnoty sú rodina, vzťahy, majetok, ono „mať sa dobre“. Mladí však stále vo väčšej miere prestávajú hľadať tieto osobné dobrá v rodnej zemi. Naopak, ak sa im tu nedostáva uspokojenia v napĺňaní svojich dobier, idú za hranice svojej krajiny.

Už menej sme ochotní angažovať sa pre tzv. spoločné dobro i skrze isté obety v mene toho kúska spoločnosti, kde žijeme. Vnímam, že nie sme ochotní mať spoločenskú či ani len osobnú zodpovednosť za to, čo môžeme urobiť pre svoje okolie.

Som v kontakte s menšími skupinami kresťanov, ktorí sa angažujú v konaní dobra pre tento svet. Hľadajú prostriedky, vyzývajú ostatných, aby sme neboli ľahostajní voči devastácii ľudského ducha, ako aj celej spoločnosti… Trpia však práve tým, že nie sú vypočutí, narážajú na múry, mnohým hrozí alebo už sa u nich objavila rezignácia. Myslím si však, že navzdory tomu sa treba usilovať o dobro, lebo, ako vieme, ak dobrí ľudia zložia zbrane, zlo zvíťazí veľmi ľahko.

Slovenská duša si musí uvedomiť, že okolo seba nepostaví ochranný múr, ktorý by ju chránil pred „svetom“. Sme totiž jeho súčasťou. Kristova láska voči svetu má byť i našou. Je to naším poslaním – tak na Slovensku, ako aj mimo neho.

Pripravujete online seminár „Škola učeníctva“. O čom tento seminár je? Prečo si myslíte, že je dôležitý? Od čias covidu ponúkate ako komunita viaceré obnovy, prednášky, chvály, meditácie online formou. Máte skúsenosť, že táto forma si dokáže nájsť svojich záujemcov? Dokáže sa dotknúť duše človeka?

Seminár Škola učeníctva, stále prístupný na našom webe, je akási systematická formácia dospelého kresťana v duchu už spomínanej novej evanjelizácie. Cieľom je stávať sa dospelým kresťanom v Kristovi, učiť sa s Ježišom žiť všetko, čo nám život prinesie, učiť sa rozlišovať a tak byť svedkom Krista v tomto svete. V menšom formáte slúži na tento cieľ celá ponuka prednášok a formácie na našom webe, či už online formou, alebo zo záznamov.

Táto neosobná forma nie je ideálna. Viac sme ju začali využívať počas pandémie. Používame ju však i naďalej, a to práve preto, že mnohí ľudia sa nemôžu z rôznych dôvodov osobne zúčastňovať našich osobných stretnutí. Mám však radosť z ich spätných väzieb, v čom im aj takáto forma pomohla. A keď sa im nakoniec podarí prísť k nám i osobne, cítia sa tu už ako doma.

Viacdňové duchovné obnovy či „duchovné tábory“ pre mladých ľudí robíte už od počiatku vášho pôsobenia v Okoličnom. Je o ne záujem? Určite vás vedia mladí prekvapiť „modernými“ otázkami. Dokážete sa naladiť na ich „vlnu“?

Pre dospelých približne raz za mesiac, niekedy i dvakrát, robíme priamo v dome obnovy od štvrtka do nedele. Kým bude o ne záujem, budeme ich robiť. Vďaka Bohu, Duch Svätý nám vnuká stále nové nápady. (Úsmev.) Letné tábory pre rodiny a zvlášť mladých robíme viac ako 20 rokov. Z mnohých účastníkov, ktorí na ne chodili už ako malé deti, vyrástli animátori, ktorí nám pomáhajú pri obnovách pre mladých.

Ja osobne im už ani nerobím prednášky. Niet nič horšieho, ako im hovoriť niečo, čo ich nezaujíma. Robíme to tak, že oni si vopred (dokonca vraj už v priebehu školského roka) na mňa chystajú otázky „na telo“, niekedy pekne provokačné na adresu Cirkvi, viery, identity človeka či tém, ktoré rezonujú v spoločnosti, a potom ich spolu rozoberáme. Mňa to baví určite minimálne tak ako ich a zároveň sa niečo nové naučím z ich moderného komunikačného jazyka a myslenia.

Foto: Archív sestry Veroniky Barátovej.