Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Sloboda patrí k najzákladnejším právam človeka, ale nikdy nie je a nemôže byť absolútna. Ohraničujú ju prírodné zákony, materiálne možnosti od vedecko-technických až po ekonomické, chudoba aj sociálne vzťahy, štátne zákony i rovnaké slobody iných ľudí.
Nerozumné a svojvoľné prekročenie týchto zákonitostí môže mať zlé dôsledky, ich poznanie a múdre využitie môže niektoré „slobody“ zväčšiť. Napríklad slobodné ignorovanie gravitačného zákona skokom z 10. poschodia alebo slobodné konzumovanie narkotík skončí zle. Poznanie a využitie týchto zákonitostí umožňuje lietať a liečiť.
Platí to aj pre ľudské zákony. Ako to dopadne, keď sa niekto „slobodne“ rozhodne ignorovať dopravné, bezpečnostné či hygienické predpisy? Takéto zákony možno, a niekedy aj treba meniť na základe lepšieho poznania alebo zmenenej situácie.
Dodržiavanie takýchto predpisov na ochranu zdravia, života a majetku ľudí je z kresťanského hľadiska morálne záväzné, aj keď obmedzuje slobodu. To dokážu pochopiť a zhodnúť sa na tom všetci ľudia na základe zdravého rozumu a prirodzeného zmyslu pre spravodlivosť.
V rozpore s pápežom to však pri opatreniach proti šíreniu pandémie Covid-19 odmietali aj niektorí kresťania. Iní to fakticky odmietajú, keď podporujú politikov, ktorí iným berú slobodu.
Viacerí ľudia z rôznych dôvodov hovoria, že kresťanstvo a cirkev sú proti slobode. To je omyl alebo zavádzanie, ktorému občas napomáha aj nepochopenie a skutky niektorých kresťanov.
Biblia hovorí, že Boh stvoril človeka na svoj obraz. To znamená rozum a slobodnú vôľu, schopnosť tvoriť a milovať. K slobode, ktorá patrí k hlavným darom Stvoriteľa, patrí aj zodpovednosť za to, ako ju človek využije.
Túto slobodu Boh rešpektuje, aj keď sa človek postaví proti nemu. To však nesie svoje dôsledky, lebo morálno-duchovné zákonitosti, formulované napríklad v „Desatore“, platia stále rovnako a pre všetkých podobne ako „materiálne“ prírodné zákony.
To je jeden zo základných rozdielov medzi kresťanstvom a rôznymi ateistickými vierami a filozofiami. Tie túto ľudskou vôľou, mocou, ani hlasovaním nemeniteľnú platnosť duchovno-morálnych zákonov neuznávajú.
Praktický postoj k slobode sa v dejinách aj u kresťanov vyvíjal a ovplyvňovala ho aj celková kultúrno-sociálna úroveň spoločnosti, na ktorú tiež vplýval. Boli aj kresťania, ktorí „evanjelizovali“ a „pravú vieru“ presadzovali násilím, čiže tým, že iným brali slobodu. O tom boli aj náboženské vojny medzi kresťanskými denomináciami.
Pri takom konaní sa vždy pridružili a niekedy aj prevládli veľmi svetské záujmy panovníkov či davu, ktorým šlo primárne o moc a cirkevné majetky. Aj vojnový Slovenský štát, ktorého prezidentom bol kňaz, zobral slobodu tisícom Židov.
Zároveň však napríklad na stredovekých univerzitách bola omnoho väčšia sloboda diskusie, než na „moderných“ komunistických či islamských. Aj na školách demokratického Západu je už pod vplyvom nátlaku liberálne-dúhovo-genderistických skupín tej slobody názorov a diskusie niekedy menej než v stredoveku.
Kresťania ako prví hovorili aj o slobode všetkých ľudí. Koncil v Tolede už v roku 633 odsúdil prax núteného krstenia Židov. Podľa Tomáša Akvinského sa pri obracaní pohanov na vieru nemá používať nátlak.
V čase po objavení Ameriky španielski teológovia dospeli k základom moderného medzinárodného práva a úvahám o rovnakej ľudskej dôstojnosti členov iných kmeňov či národov.
Páter Francisco de Vitoria a jeho kolegovia scholastici verili v existenciu „prirodzeného zákona etiky, ktorý by ani nezávisel od kresťanského zjavenia, ani mu neprotirečil, ale stál by samostatne“.
Pápeži za posledných vyše sto rokov opakovane obhajujú potrebu slobody pre všetkých ľudí a mnohí kresťania pre ňu obetovali aj vlastné životy. Jedno z dôležitých vyhlásení II. Vatikánskeho koncilu hovorí o náboženskej slobode pre všetkých.
Podstatným znakom ateistického marxizmu a komunistickej ideológie je, že teoreticky ospravedlňuje neslobodu a prakticky násilne berie slobodu miliónom ľudí. Za 120 rokov tak obral o slobodu, majetok a životy viac ľudí, než kresťanské náboženské vojny za tisíc rokov.
Na rozdiel od kresťanstva pri tom nepriniesol takmer žiadne významné kultúrne či ekonomické hodnoty, nič lepšie, než porovnateľné slobodné vlády a systémy.
Aj v súčasnosti sú najväčšími ničiteľmi slobody na svete komunisticko-socialistické režimy, ktoré v rôznej miere zotročujú milióny ľudí. Od ruských boľševikov v roku 1917 až po súčasnú Čínu, Severnú Kóreu či Venezuelu. Druhým najväčším ničiteľom slobody sú niektoré islamistické štáty a hnutia.
Liberáli majú slobodu už v názve a z hľadiska slobody majú ku kresťanstvu bližšie než komunisti. Hlavný rozdiel je, že prakticky neuznávajú obmedzenia, ktoré prinášajú všeobecne platné „morálne“ zákony.
Veria, že ich platnosť možno meniť hlasovaním, vôľou väčšiny či názormi „slobodného“ jednotlivca. Cirkev, ktorá hlása nemeniteľnosť „Desatora“, preto niektorí označujú za ničiteľa slobody.
Horším variantom sú viacerí dúhovo-progresívni a LGBTI ideológovia a aktivisti, ktorí vedia v mene tolerancie k akémukoľvek správaniu byť rovnako netolerantní voči kresťanom ako boli komunisti.
Tvrdé náboženské prenasledovanie v niektorých krajinách im prekáža menej než to, že biskup alebo kresťanský politik či umelec sa vyjadrí za „tradičné“ manželstvo ako zväzok muža a ženy alebo ochranu života od počatia po prirodzenú smrť.
V ekonomike tiež často nemajú veľký zmysel pre sociálne problémy chudobných. Niekedy neberú na vedomie fakt, že náboženská sloboda je neoddeliteľnou súčasťou občianskej slobody a kde niekto porušuje jednu, vždy utrpí aj druhá.
Dobrým príkladom, ako si ľavica neváži náboženskú slobodu je, ako štvrtá vláda exkomunistu Fica po voľbách 2023 zrušila úrad Splnomocnenca pre ochranu viery. V čase, keď vo svete rastie prenasledovanie kresťanov.
Režim ruského prezidenta – exkomunistu, dôstojníka KGB a miliardára Putina postupne zrušil slobodu slova aj historického výskumu. Výrazne obmedzil politické slobody aj slobodu všetkých cirkví okrem ruskej Pravoslávnej, ktorá pod vedením patriarchu Kirilla neochvejne slúži jeho mocenským záujmom.
Rozpútal vojnu, najväčšiu od konca 2. svetovej, ktorou sa Ukrajincom snaží zobrať občiansku i národnú slobodu. Na okupovaných územiach už zničili, poškodili či vyrabovali asi 600 chrámov a cirkevných objektov a rušia náboženskú slobodu.
Je smutné a tragické, že niektorí kresťania Putinovo Rusko v rozpore s tým, čo opakuje aj pápež František, označujú za záchrancu kresťanských hodnôt a kultúry.
Ilustračné foto – Peter Kremský
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
