Slovenská rodina v Keni: Dúfame, že skúsenosť Afriky prinesie našim deťom poznanie, že život nie je čiernobiely

Prečo ste sa rozhodli vycestovať s celou rodinou do Kene?

Ján: Ponuka vycestovať prišla z mojej práce. Pracujem pre neziskovú organizáciu SAVIO, ktorá sa zameriava na rozvojové projekty predovšetkým v afrických krajinách. Viackrát sme s kolegami cestovali aj do Kene, kde sme videli, že by našim partnerom mohlo pomôcť, keby im niekto z nás ukázal, ako niektoré veci robíme v našej organizácii. Konkrétna výzva vycestovať na pol roka s celou rodinou napokon prišla minulý rok.

Mária, aká bola tvoja reakcia, keď prišiel manžel s týmto nápadom?

Mária: Určite pozitívna. Počas svojich študentských rokov som veľmi túžila ísť do Afriky na misie, no nepodarilo sa mi to. Vždy, keď Janko cestoval do Afriky alebo Indie, pýtala som sa ho, či nás nemôže niekedy vziať so sebou. On odišiel na niekoľko týždňov a vrátil sa s množstvom zážitkov a my sme z toho nemali nič okrem fotiek a suvenírov. (smiech) Naskytla sa preto konečne príležitosť zúčastniť sa na takomto dobrodružstve ako celá rodina.

Z toho, čo viem, však nebol odchod na začiatku taký jednoznačný…

Ján: Áno. Do Kene sme mali ísť cez jeden projekt. Ak by vyšiel, vycestovali by sme v lete minulého roka, ale nestalo sa tak. Potom mi šéf povedal, že by to aj napriek tomu chcel skúsiť. Chcel vedieť, či by podobné cesty mali do budúcna nejaký zmysel. Ponuka ísť bola preto opäť v hre. Išlo však už o ťažšie rozhodovanie, pretože to tentokrát vyzeralo naozaj reálne. (úsmev) Aspoň sme si to vtedy mysleli.

Čo tým myslíte?

Ján: Po relatívne uvoľnenom lete prišla druhá vlna pandémie. Náš plán bol vycestovať začiatkom decembra, dovtedy sme museli stihnúť všetky možné očkovania. Podmienkou tiež bolo, aby sme nedostali covid.

Mária: Rozhodli sme sa, že do polovice novembra sa budeme so známymi a rodinou normálne stretávať a potom sa izolujeme. Sedemnásteho novembra nám oznámili, že syn musí ostať v karanténe, a zatiaľ čo jemu vyšiel negatívny test na covid, Jankovi z nejakého kontaktu vyšiel pozitívny. Nakoniec covid dostala celá rodina. Očkovanie sa v takýchto prípadoch odporúča až po šiestich týždňoch od prekonania choroby. Vtedy som si pomyslela, že sa do Kene asi nikdy nedostaneme. Navyše sme našej ceste všetko prispôsobovali, každodenný život, program našich detí.

Nemali ste chuť to rovno „zabaliť”?

Mária: Zabaliť ani nie. Len naše plány, ktoré už boli tak blízko, zrazu zmizli v nedohľadne. Na druhej strane sme však boli aj radi, že už máme covid za sebou a nedostaneme ho v Keni. Deti si vydýchli, že ešte necestujeme. Naša Bety sa cestovania do Kene dosť bála. Musí veci najprv poznať, aby do nich šla. Pred odchodom mala ešte niekoľko prianí. Chcela mať Mikuláša na Slovensku, vidieť sestrine bábätko, ktoré sa malo narodiť, a sánkovať sa. Všetko sa jej to splnilo. (smiech) Ešte aj Vianoce sme prežili v kruhu rodiny, tak ako kedysi.

Za to, že ste nevycestovali, teda môže vaša dcéra…

Ján: Áno. Ja som priateľom toľkokrát vravel, ako v noci nespím, lebo riešim a plánujem našu cestu, a potom mi dcéra povie, že ona za niečo prosila a vyšlo to. Povedal som jej, že odteraz sa budem pýtať už iba jej, kedy a či vôbec ideme. (smiech)

Čo bolo potom?

Ján: Celý december aj január sme boli doma. Stihli sme ešte rodinnú lyžovačku a nakoniec to bol veľmi príjemný čas. Stále sme však čakali na očkovacie látky na meningitídu. Pre pandémiu boli nejaký čas nedostupné a znovu sa to naťahovalo.

Ako na nápad vycestovať do Afriky uprostred pandémie reagovalo vaše okolie?

Mária: Niektorí neverili, že sa do Kene dostaneme. Vraveli nám napríklad, že ak sa už toľko vecí prihodilo, tak je to asi znamenie, že tam nemáme ísť. Aj my sme sa pýtali, kde je tá hranica. Človek sa totiž niečomu otvorí, ale vníma, že veci nejdú tak hladko, ako si to predstavoval a neustále mu padajú akoby polienka pod nohy.

Čo vám pomohlo nevzdať sa tejto myšlienky?

Mária: Myslím, že nám pomohlo, keď sme si povedali, že tomu naozaj chceme venovať akúkoľvek časť z toho celého roka. Aj keby to malo znamenať, že vycestujeme len na pár mesiacov.

Ján: Ja som sa o dĺžke pobytu rozprával aj so svojím šéfom. Zhodli sme sa, že ak to, že budeme pol roka čakať, má byť súčasťou našej misie, tak počkáme. Veľakrát som videl mnohých dobrovoľníkov čakať na odchod a my sme zrazu prežívali niečo podobné.

Mňa osobne však povzbudil aj jeden môj priateľ, s ktorým sa chodíme otužovať. Viete, v tej ľadovej vode človek zomrie zakaždým, keď do nej vojde. Raz pri otužovaní sa ma tento priateľ opäť pýtal na Afriku. Hovoril som mu, že čakáme na očkovanie a že ak sa to do mesiaca nepohne, tak to asi zabalíme.

Vtedy mi povedal, aby som vydržal, že sa to už deje a že tie polienka nie sú zásadné veci, ktoré by nasvedčovali, že je celý náš nápad hlúposť. Asi týždeň po našom rozhovore prišla SMS-ka, že máme vakcíny. Za jeden deň som vybavil letenky a od odchodu, ktorý sa zdal dlhé mesiace nereálny, nás zrazu delili len dva týždne.

Po 24. februári sa všetko zmenilo. Uvedomila som si, že je jedno, kde sa človek nachádza, nikdy nemá život v rukách tak, ako sa mu zdá. Predtým sme Slovensko vnímali ako bezpečnú krajinu a Keňu ako krajinu, kde sa vystavujeme riziku. V tomto nás zrazu spomínaná situácia oslobodila.

Uprostred týchto vašich rodinných udalostí však došlo ešte k ďalšej neočakávanej situácii, a to k vypuknutiu vojny na Ukrajine. Ako ste to vnímali?

Mária: Pre mňa bola celá táto situácia s Ukrajinou veľmi náročná. Bojovala som s túžbou ísť a pomáhať, zároveň som vedela, že moje miesto je pri mojej rodine. Vedela som, že o pár týždňov odchádzame a že nemôžem pomôcť tak, ako by som chcela. Dva týždne pred odchodom som sa dokonca zapísala na zoznam dobrovoľníkov, ktorí mali utečencom pomáhať pri príchode na stanicu. Mala som tam ísť v jedno skoré ráno, v noci pred odchodom mi však oznámili, že majú dobrovoľníkov dosť a nateraz moju pomoc nepotrebujú. Uvedomila som si, že hoci ma to často ťahá ísť a byť prvá v akcii, nie je to vždy cesta. Niekedy je tou cestou iba čakanie, hoci je to veľmi ťažké.

Ovplyvnila situácia na Ukrajine nejako aj vaše rozhodovanie?

Mária: To bolo tiež zaujímavé. Ja som vždy verila, že cesta do Kene bude v poriadku, občas ma však prepadli rôzne strachy. Čo ak nám ukradnú deti alebo sa niečo vážne stane? Po 24. februári sa to zmenilo. Uvedomila som si, že je jedno, kde sa človek nachádza, nikdy nemá život v rukách tak, ako sa mu zdá a je v starostlivých rukách niekoho iného. Predtým sme Slovensko vnímali ako bezpečnú krajinu a Keňu ako krajinu, kde sa vystavujeme riziku. V tomto nás zrazu spomínaná situácia oslobodila.

Ján: Áno, to, že je Keňa nebezpečná krajina, bol argument, ktorý sme si nie raz vypočuli aj od našich príbuzných. Zvykli sme si, že tu doma je to bezpečné a tam vonku nie. Vojna za našimi hranicami nám ukázala, že to môže byť aj úplne inak.

Druhá vec, ktorú som aj vďaka tejto situácii pochopil, je, že je v poriadku ísť proti prúdu a robiť veci bez povšimnutia. Totiž, keď zažívate niečo špeciálne, vždy človeku dobre padne, keď si to okolie všimne a docení to. Koho však zaujíma, že idete niekam do Afriky, keď je vojna? Zrazu si uvedomíte, že nemusíte sedieť v kamióne ani utekať na hranice, pretože to tak robia ľudia okolo vás. Jednoducho ste tam, kde práve máte byť.

Nakoniec ste sa do Kene konečne dostali. Aké boli vaše prvé dojmy po príchode?

Ján: Do Nairobi sme pricestovali ráno. Ubytovanie sme dostali v saleziánskom centre Bosco Boys, kde je tiež škola a internát pre chlapcov, ktorí predtým žili na ulici. Domček, kde sme mali bývať, bol dlho neobývaný, a teda aj dosť zanedbaný. Prvú noc sme ani nemali siete proti komárom nad posteľami.

Naša dcéra sa na druhý deň ráno zobudila s vyše dvesto štípancami po celom tele. To boli také prvé šoky, ale hneď to zachránili chameleóny, ktoré sme našli na dvore. (úsmev) Deti sa už potom pustili do objavovania nových vecí. Prvé dni boli teda viac-menej o zabezpečení tých základných potrieb. Vyspať sa, najesť sa, vyskúšať internet a dať domov vedieť, že sme prišli v poriadku. Neskôr, keď sme už boli viac zorganizovaní, sme sa pustili do spoznávania okolia i miestnej komunity.

Zažili vaše deti aj kultúrny šok?

Mária: Myslím, že ani veľmi nie. To, že sú medzi tunajšími deťmi v menšine, pre nich nebol problém. Skôr si ťažšie zvykali na prejavy niektorých chlapcov z centra, ktorí svoje priateľstvo prejavujú trocha svojským spôsobom, možno drsnejšie, než je zvykom. Hlavne našim dievčatám to prekážalo. Syn Samko sa však dosť rýchlo medzi miestnych chlapcov zapojil, a to hlavne vďaka športu.

Ján: Boli však aj situácie, keď sme s Majkou na tom boli zdravotne zle, a tak sme preležali celý deň v posteli. Chlapcom sme povedali, že sa o naše deti môžu postarať. V tom momente sa z nich stali tie najlepšie babysitterky. (smiech)

Spomínate, že chlapci z centra, kde momentálne žijete, prišli z ulice, respektíve z veľmi chudobných pomerov. Mali ste možnosť navštíviť aj miesta, napríklad slumy, z ktorých mnohí pochádzajú?

Mária: Áno. Najbližší slum od nášho centra je Kuvinda. Raz sme sa tam po ceste na nákupy s Jankom zastavili. Počas Veľkej noci sa tam tiež konali obrady a vtedy sme tam šli všetci spolu. Myslím, že nám to pomohlo zbaviť sa predsudkov a strachu, a teraz tam chodievam často sama aj s deťmi.

Ako na túto skúsenosť reagovali vaše deti?

Mária: Mne sa zdá, že im to až také zvláštne neprišlo. Doma na Slovensku chodíme často k k jedným aj druhým starým rodičom na chalupu. Je to trošku taký skautský tábor, ale deti to tam milujú. Pre ne to vždy bolo dobrodružstvo mimo toho sterilného sveta, kde musí byť všetko upratané a na svojom mieste. Dalo by sa preto povedať, že už tam na chalupe v niečom zažívali africký štýl, a preto z reality, ktorú vidia tu, nie sú až také šokované.

Ján: Snažíme sa však s deťmi o realite okolo nás aj rozprávať. Vysvetľujeme im, ako ľudia v týchto chudobných štvrtiach žijú, a keď sa niekedy naše deti začnú na niečo sťažovať (napríklad na jedlo), rozprávame sa o tom, ako veľmi inak môže vyzerať realita ľudí, ktorí nemajú toľké možnosti ako my.

Skúste nám opísať, ako vyzerá váš denný režim.

Mária: Po spoločných raňajkách väčšinou trávime čas doma a učíme sa. Deti si sem priniesli slovenskú školu, takže najčastejšie sa učíme matematiku, slovenčinu, angličtinu a potom robíme rôzne projekty. Naposledy náš syn urobil projekt o dopravných prostriedkoch v Nairobi a peniazoch v Keni. Okolo jednej mávame obed a po obede sa znovu učíme.

Posledné dva týždne sme chceli, aby naše deti zažili trochu viac aj miestnu realitu chlapcov z centra, a tak syna posielame na hodiny angličtiny a na telesnú. Od štvrtej do pol šiestej mávajú chlapci nejaký šport, buď niečo organizované, alebo sa len tak hrajú, a vtedy sa tiež väčšinou pridáme k nim. Po hre občas týmto chlapcom chodím pomáhať s domácimi úlohami a po tejto službe máme spoločnú rodinnú večeru.

Ján: Môj program sa zase trochu líši. Keďže tu hlavne pracujem, dvakrát do týždňa chodím do kancelárie v meste. Na začiatku som do práce chodieval „boltom” skoro ráno, ale väčšinou som narazil na veľké zápchy. Po troch týždňoch som si preto požičal motorku a teraz chodievam sám. Na motorke chodíme aj na nákupy.

O tejto téme by sa dalo hovoriť hodiny. U nás doma sme zvyknutí dopraviť sa do najbližšieho supermarketu za pár minút. Tu v Nairobi vám nakupovanie niekedy zaberie aj pol dňa a často tomu musíte prispôsobiť celý svoj denný program. Vďaka motorke však môžeme byť flexibilnejší a je to často zážitok nielen pre nás, ale aj pre miestnych. Keď zbadajú „muzungu” (belocha) na motorke, veľmi sa na tom zabávajú. (smiech)

Čo vám na miestnych okrem zmyslu pre humor ešte zaimponovalo?

Mária: U Keňanov vnímam otvorenosť a dobroprajnosť. Necítim z ich strany voči nám, ktorí v ich očiach majú možno lepší život, nejaké výčitky či závisť. Mám pocit, že sme na jednej úrovni, a vždy ide o stretnutia človeka s človekom, kde sa zotierajú akékoľvek rozdiely. Vnímam tiež hlboké prijatie ich reality. Aj v tom slume to berú ako svoj život, nesťažujú sa a necítiť z nich negativizmus.

Ján: Na druhej strane títo ľudia si uvedomujú, že život v slume je o dosť lacnejší. Hneď ako sa totiž niekto posunie na vyššiu úroveň, je všetko drahšie. Jeden chlapec odtiaľto ma raz vzal k sebe domov. On zo slumu vyšiel a teraz žije s tehotnou manželkou v murovanom domčeku s jednou izbou. Pre mňa to bol minimálny rozdiel, ale pre neho značný. Veľa vecí teda takto „načítavame” a potom sa nám to spája ako mozaika. Napríklad život rodín. Tu sú mnohí otcovia, ale aj matky niekedy dlhé týždne mimo svojich rodín, pretože často pochádzajú z odľahlých častí a dochádzať každý deň by sa im neoplatilo. Aj tu v centre Bosco Boys máme takýchto pracovníkov. Niekedy nad tým s Maruškou premýšľame, ako často asi vidia svoje deti.

Vnímate, že vás v niečom mení táto skúsenosť aj vnútorne?

Mária: Určite áno. Doma na Slovensku som mala pocit, že som v neustálom kolotoči. Tu mám dojem, že tých rozptýlení nie je až tak veľa, a aj preto som vnútorne pokojnejšia. Viem si nájsť čas a priestor na stretnutie s hĺbkou, kde nachádzam seba aj Boha. Toto je dar, ktorý si chcem so sebou zobrať aj späť na Slovensko. Na druhej strane je to tu náročnejšie v niektorých praktických veciach, ako napríklad nakupovanie, ktoré Janko spomínal.

Ján: Ja mám hlavne dojem, že sme sem prišli s rôznymi rolami. Majka sem prišla ako dobrovoľníčka, ktorej sa splnil sen, a ja ako pracujúci. (smiech) Myslím, že mi táto skúsenosť pomáha chápať súvislosti aj z tej pracovnej stránky. Donedávna som sa pýtal, prečo to v tej Afrike ide všetko tak pomaly, teraz tomu už rozumiem. Tu chce človek niečo spraviť a zrazu vypadne elektrina. Keď robím z domu, polovicu dňa mi tu cez okno hučí cirkulárka. Internet je veľmi drahý, a keď sa rozhodnete, že pôjdete pracovať do kancelárie, pol dňa nefunguje.

Ako chlap som sem prišiel s nejakým plánom a nakoniec zisťujem, že sa mi podarilo spraviť len tretinu. Na druhej strane som prišiel na to, že tu môžem napríklad saleziánom opravovať pokazené gitary. Jednoducho som si uvedomil, že môžem investovať len do vecí, na ktoré mám v živote reálny dosah. To, čo veľmi chcem, ale dosah na to nemám, môžem len prijať, prípadne sa zmieriť s tým, že mi to pôjde pomalšie.

Čo by ste chceli, aby si vaše deti vzali z tohto pobytu v Afrike?

Ján: Bol by som rád, ak by si odtiaľto mohli vziať niekde v podvedomí poznanie, že to, ako žijeme my u nás, nie je ten jediný štýl, ako sa dá žiť, a že život nie je čiernobiely. Kultúra, v ktorej žijeme my, a náš štýl neznamená, že sú tie najlepšie, jednoducho sme sa do nich narodili a snažíme sa v nich nejako fungovať.

Ľudia však žijú vo svete rôzne a je dobré, ak môžeme vidieť a zažiť tieto ich odlišné príbehy, hoci aj cez malé detaily. Nášmu synovi niektoré prejavy miestnych detí prekážajú, ale je dobré, že s tým má skúsenosť. Už dnes vieme, že ak pôjde hocikam, tak prežije. Naša dcéra Bety už len tým, že sem prišla a prekonala rôzne strachy z lietania a švábov, sa neuveriteľne posunula a je oveľa samostatnejšia. Aj pre najmladšiu Terezku tento čas znamená objavovanie nových zážitkov a svetov.

Mária: A ja by som ešte doplnila, že by som sa potešila, ak by si naše deti odniesli to, že svet, v ktorom žijeme, je oveľa širší, než to, čo dennodenne zažívame v našej slovenskej realite. Som rada, že už ako malí majú túto skúsenosť a že im to do budúcnosti prinesie vedomie, že život je krásny všade a spokojný môže byť nielen na Slovensku s tým, čo máme, ale rovnako spokojný ho môžu mať aj ľudia tu, ktorí toho veľa nemajú. Možno to naše deti budú vnímať takto až po rokoch, ale verím, že im táto skúsenosť ostane na celý život.