Sme v období „noci“ Boha?

K Bohu vedie toľko ciest, koľko je na zemi ľudí. Tak to napísal J. Maritain v jednej zo svojich kníh o „hľadaní Boha“. To, čo platí pre jednotlivé osoby, platí aj pre ľudské dejiny. Každá doba má svoj vlastný spôsob chápania Boha s dôrazmi, krízami a hľadaním nových odpovedí, ktoré viac vyhovujú daným časom.

Aké sú charakteristiky našich čias, ktoré spôsobujú, že niektoré obrazy Boha sa javia zastarané? A aké aspekty, aj tie doteraz ne­rozvinuté, môžu dnes prispieť k tomu, aby sa oplatilo veriť v kres­ťanského Boha?

V posled­ných rokoch máme skúsenosť s Bohom, ktorý nepočúva modlitby a ktorého niet v čase našej najväčšej núdze.

Niekoľkí profesori, moji drahí priatelia, ktorí sú veľmi zaanga­žovaní v evanjelickom kresťanstve v Latinskej Amerike, v istom momente pocítili, že sa ich skúsenosti a presvedčenie so všetkým, čo majú cenné, začali ukazovať neprimerané potrebám dnešného sveta. Mnoho mesiacov som od nich nedostal žiadne správy.

Keď som sa s nimi skontaktoval a opýtal sa, ako sa majú, ich odpoveď znela: „Je to veľmi zlé. Cítime sa vzdialení od Cirkvi. Prechádza­me si skeptickým obdobím. Nie je to spôsobené niečím konkrét­nym, čo sa nám stalo, ale viacerými vecami, nad ktorými sme uvažovali. Diskutujeme o všetkom, počnúc samotnou existenciou Boha. Žijeme vo svete, v ktorom sa Boh neprejavuje. Okrem vie­ry a svedectva Cirkvi nie sú nikde žiadne znaky Boha. V posled­ných rokoch máme skúsenosť s Bohom, ktorý nepočúva modlitby a ktorého niet v čase našej najväčšej núdze, jednoducho neodpo­vedá. Cítime sa nesmierne osamelo. Aký racionálny dôvod, aké vysvetlenie máme na to, že veríme v Boha?“

Neprekvapilo ma to, čo zažívali. Vyjadruje to dve skutočnosti, ktoré sú podľa môjho názoru príčinou prudkého úpadku veľkej časti kresťanstva, najmä na Západe. Prvou je potreba prehodnotiť, tak ako v priebehu celých dejín, prežívanie a prezentáciu viery spôsobom, ktorý by viac zodpovedal potrebám čias. Druhou je to, čo oni nazývajú „samotná existencia Boha“.

Veriť? V dnešnom svete?

Tou prvou skutočnosťou sa nebudem zaoberať. Nielen preto, že to nie je možné v takom­to stručnom článku, ale aj preto, že skúseností a publikácií na túto tému neustále pribúda. V tejto chvíli je však zaujímavá najmä druhá skutočnosť. Jednak preto, že v nej spočíva koreň všetkých ostatných pochybností o viere, a tiež preto, že ide o tému, ktorá sa dnes prezentuje otázkami, na ktoré často nenachádzame úplne vyčerpávajúce odpovede. Po­solstvo týchto priateľov obsahuje témy, ktoré sú výzvou pre dnešného veriaceho človeka. Zastávam názor, že veriť dnes znamená snažiť sa čo najvážnejšie reagovať na tieto exis­tenciálne a intelektuálne výzvy.

Skutočne dnes prežívame „noc Boha“?

Svedectiev v tomto smere je nespočetne veľa. Čoraz viac sa stávajú neprehliadnuteľným znamením doby. Rastie počet nielen ľudí, ktorých náboženský rozmer nezaujíma a pre ktorých nie je súčasťou ich života, ale aj tých, ktorí „nedokážu“ veriť, hoci by chceli. Uve­diem niekoľko príkladov.

V jednej malej knižke istej talianskej spisovateľky jedna z postáv jej krátkeho románu Bohu hovorí: „Nemusíš byť zjavný, pre mňa sa tým nič nezmení.“

Skúškou viery v súčas­nosti nie je ani tak ateizmus, ale to, čo sa nazýva „noc Boha“.

Vo filme Martina Scorseseho Mlčanie, ktorý rozpráva o kresťanstve v Japonsku v XVII. storočí, o jeho prenasledovaní, mučení atď., mladý jezuita, ktorý je jednou z hlavných postáv, vo väzení, vedomý si mučenia, ktorému boli kresťania v tom čase vystavení, vnú­torne zvolá k Bohu: „Celý život som bojoval s tvojím mlčaním.“ Osobne sa mi to nezdalo len ako srdcervúce vyjadrenie veriaceho človeka, ale ako vyjadrenie výkriku, ktorý sa v týchto časoch, ktoré ľudstvo prežíva, čoraz zreteľnejšie dvíha k nebu. V skutočnosti, aby som ho mohol presne citovať, som sa pustil do hľadania tejto vety v románe japonského katolíckeho spisovateľa Šusakua Enda zo 60. rokov, z ktorého film vychádza. Avšak nie je tam. Ak to tam teda dnes pridali, má to svoj zmysel!

Ďalším svedectvom spomedzi mnohých je svedectvo známeho novinára a intelektuála Indra Montanelliho, ktorý vyjadril svoju túžbu, keď sa blížil k svojim 90. rokom: „Dal by som roky svojho života za to, aby som mal vieru.“

Evanjelium zarezonuje len vtedy, keď sa ním bude riadiť život kresťanov

Ateizmus vždy existoval v dejinách. V neposlednom rade aj kvôli „mlčaniu“, „neprítom­nosti“, jasnému a mocnému „nezasahovaniu“ Boha do ľudských trápení a tragédií. Lenže dnes tieto skutočnosti vnímame silou, ktorá svojou intenzitou a jasnosťou prevyšuje spô­sob, akým boli pociťované v minulosti. Preto sa domnievam, že skúškou viery v súčas­nosti nie je ani tak ateizmus, ale to, čo sa nazýva „noc Boha“, ktorú dnes prežívame na planetárnej úrovni; a v budúcnosti možno bude ešte intenzívnejšia.

Trojjediný Boh je kresťanskou odpoveďou, jedinou udržateľnou, na súčasnú situáciu ateizmu

V akom zmysle „vyplýva“ z trojjediného Boha kresťanskej viery, že je „skrývajúcim sa Bohom“ (porov. Iz 45, 15), že ho môžeme pociťovať „ako neprítomného“, že „dopúšťa zlo a utrpenie“, že „nezasahuje“ tvárou v tvár ľudským tragédiám, že väčšinu času sa zdá, že „nepočuje“ naše modlitby?

Aby sme mohli odpovedať na tieto otázky, museli by sme v niekoľkých slovách zhrnúť, v čom vlastne spočíva trojjediný život v Bohu. To by sa dalo urobiť mnohými spôsobmi. Jeden z nich by mohol byť nasledovný. Boh, ako nám ho umožňuje spoznať kresťanská viera, je Láska. Nie je preto prekvapujúce, že v ňom existuje vzťah a pluralita. Na to, aby láska bola láskou, sú potrebné tri skutočnosti: milujúci, milovaný a láska. Plnosť vzťahu lásky tvorí dar, prijatie a vzájomnosť.

Čoraz viac objavujeme Boha ako toho, kto podnecuje, udržiava, čaká s nekonečnou trpezlivosťou, plnosťou milosrdenstva.

Je preto pochopiteľné, že v teologických textoch nachádzame opisy Božieho intímneho života tohto typu: Otec je večný zdroj Lásky; Syn je v Trojici večným prijímaním Lásky, ktorá sa vracia k Otcovi s nekonečnou vďačnosťou; Duch Svätý je putom Lásky medzi Milujúcim a Milovaným. Keď hovoríme, že v Bohu sú tri Osoby, ktoré sú jedno, hovoríme, že Boh je Láska, ktorá sa dáva troma rôznymi spô­sobmi: je trikrát sám sebou tým, že umožňuje druhému byť. Istý známy teológ vyjadril tento Boží intímny život takto: „Darovať-seba je jediný spôsob ako Byť-sebou.“

Ak by sme toto pochopili, nemalo by nás prekvapovať, ako sa Boh správa vo vzťahu k ľudským dejinám a vesmíru. Ak chceme teda pochopiť dôvod jeho spôsobu vzťahu ku každému z nás a k celým ľudským dejinám, mali by sme pochopiť, že musíme nechať Boha skutočne byť Bohom. Týmto spôsobom to, čo pre mnohých predstavuje najväčšiu prekážku viery, sa môže dokonca zmeniť na najsilnejší dôkaz jeho existencie. A čo je po­tom s jeho „všemohúcnosťou“? Je to všemohúcnosť Lásky, ktorá sa slobodne prejavuje „trojičným štýlom“.

Ak je Boh Láska, je pochopiteľné, že v sebe samom vytvára vzťahy, a teda aj k ľudstvu. Je sám sebou tým, že umožňuje druhému byť skutočne sebou samým, a teda zodpovedným a slobodným. Boh, ktorý „intervenuje“ zoči-voči každej ľudskej ťažkosti, ktorý by nás „nútil“ svojimi dôkazmi, ktorý by nás nerešpektoval až do konca, pretože v skutočnosti je to on, kto všetko od začiatku nariadil, a je to on, kto drží opraty ľudských dejín; ktorý by nenechal priestor pre ľudskú slobodu, a teda pre jej možnosť milovať na oplátku vo vzájomnosti; Boh, ktorý „vymieňa“ (dám ti večný život, ak budeš žiť tak, ako ti poviem); ktorý, keď urobíme chybu, potrebuje „zaplatiť“ naším utrpením; ktorý nedovolí svojmu partnerovi (človeku), aby bol skutočným tvorcom svojho osudu, by v skutočnosti nebol Láskou, a teda ani dôveryhodný, ani prijateľný.

Preto čoraz viac objavujeme Boha ako toho, kto podnecuje, udržiava, čaká s nekonečnou trpezlivosťou, plnosťou milosrdenstva, pretože vie ako nikto iný, ako sme stvorení (on je ten, kto nás takto stvoril), ktorý sa nám nevnucuje a nenahrádza nás, ale dáva priestor či skôr „anuluje“ seba samého, podstupuje všetky riziká, ktoré so sebou prináša ľudská sloboda, aby sme mohli milovať tak, ako miluje on.

Pre takéhoto Boha možno nasadiť svoj život. Medzi dvoma možnosťami – premýšľať a snažiť sa popierať Boha (so všetkými čisto negatívnymi dôsledkami, ktoré z toho môžu vyplývať) alebo premýšľať s cieľom rozumnejšie a hodnovernejšie pochopiť Boha – mno­hí ľudia dnes radšej riskujú a rozumne sa nasadzujú pre túto druhú možnosť.

Jeho akoby „neprítomnosť“ a „mlčanie“ hovoria ľudstvu: nenútim vás svojimi nepopie­rateľnými dôkazmi, „nevydieram“ vás prísľubom blaženej večnosti, aby ste boli schopní žiť určitým spôsobom a plniť určité pravidlá, „nepoužívam“ vás na zvýšenie svojej slá­vy. Ale hovorím vám: „Milujem vás!“

Môže takéto vnímanie vyvolať temnotu?

Ak verím takýmto spôsobom bez „dôkazov“, bez absolútnej istoty, bez zázrakov a ohro­mujúcich mystických zážitkov, bez „cítenia“ Boha, takáto viera, ktorá sa prejavuje nezišt­nou láskou ku každému blížnemu, môže kráčať ruka v ruke s temnotou? Ak by to tak bolo, bolo by možné cítiť jednotu s Bohom uprostred „noci“, ktorá vyvoláva dojem jeho neprítomnosti?

Ľudská existencia, a tým skôr existencia veriaceho človeka, je povolaná prežívať naplno, so všet­kými svojimi utrpeniami a zázrakmi, „dobrodružstvo slobody.“

Odpoviem vyjadrením, ktoré odzrkadľuje nielen osobnú skúsenosť mnohých ľudí, ale aj vzácne spisy, v ktorých sa objavuje takéto vyhlásenie: Je možné dotknúť sa Boha a zakúsiť jeho blízkosť aj uprostred temnoty a utrpenia, ktoré vyvolávajú pocit jeho neprítomnosti. Ľudská existencia, a tým skôr existencia veriaceho človeka, je povolaná prežívať naplno, so všet­kými svojimi utrpeniami a zázrakmi, „dobrodružstvo slobody.“

Vo svetle toho, čo som sa pokúsil vyjadriť, si možno domyslieť na prvý pohľad paradox­ný význam tvrdení Simone Weilovej, ako napríklad: „Boh môže byť prítomný vo stvore­ní len ako neprítomný.“ Alebo: „Božia neprítomnosť je najúžasnejším svedectvom Božej lásky.“

Autor: Enrique Cambón, bývalý profesor vo viacerých latinskoamerických a európskych inštitúciách a autor mnohých publikácií.

Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 3.