Smerom k synodálnej Cirkvi: sedem prekážok, ktorým sa treba vyhnúť

1. Synodalita sa stáva cirkevným klišé: sloga­nom, módnym slovom v dnešnej Cirkvi, ale bez skutočného vplyvu na realitu.

Synodalita je slovo, ktoré sa šíri. Biskupské konferencie na celom svete začali proces zvyšovania povedomia a vzdelávania v ob­lasti synodality. Takmer každému, kto sle­duje posledné udalosti v Cirkvi, nechýbajú informácie o synodálnom procese. Dokonca aj na (katolíckych) sociálnych sieťach pribú­dajú informácie na túto tému.

Existuje však riziko, že sa synodalita stane cirkevným klišé, to znamená heslom alebo módnym slovom, o ktorom všetci hovoria. Výzvou je však zistiť, aké široké je povedomie o synodalite a ako hlboko je tento nový spôsob by­tia Cirkvi zakorenený v živote spoločenstiev.

2. Synodalita je určená pre cirkevných predsta­vených a odborníkov, ostatní sú len diváci.

Preskúmanie aktuálneho stavu, aspoň v ur­čitých kontextoch, odhaľuje, že synodalita je prakticky v kompetencii a zodpovednosti cirkevných hodnostárov a odborníkov. To znamená, že by sa to malo týkať len ich a zvyšok spoločenstva by mal zostať ako exter­ní pozorovatelia.

Takéto nesprávne chápanie synodality nevyplýva ani tak zo samotného synodálneho procesu, ktorý prebehol veľmi dobre, ako ukazujú správy od národných a kontinentálnych komisií, ale z existenčnej ľahostajnosti mnohých pokrstených kresťa­nov k cirkevnému životu a aktivitám.

3. Synodalita sa týka len niekoľkých veriacich, ktorí sú aktívni a zaangažovaní vo farnosti alebo v iných cirkevnými inštitúciách; zvyšku veriacich sa to netýka.

Keď sa rozprávate s ľuďmi, ktorí sa zú­častňujú na nedeľnej svätej omši, zistíte, že o synodalite síce počuli, ale často sa o ňu veľmi nezaujímajú. Majú dojem, že ide o skutočnosť, ktorá sa týka malej skupiny ľudí, ktorí sa viac angažujú v Cirkvi, za­tiaľ čo ostatní pokračujú v bežnom, zau­žívanom spôsobe, ktorým vyjadrujú svoj život viery v každodennosti.

Táto ťažkosť vyplýva z toho, že synodalita sa chápe ako proces konzultácií s vybranými členmi spoločenstva bez toho, aby sa zabezpečilo potrebné prepojenie tohto procesu s ostat­nými veriacimi.

Naopak, autentická syno­dálna konverzia musí poskytovať tvorivý priestor na dialóg, ktorý zahŕňa všetkých vrátane aj takých hlasov, ktoré sú ignoro­vané kvôli svojmu sociálnemu a ekonomic­kému postaveniu a ktoré sa boja vyjadriť, pretože sa cítia nevítané a bezvýznamné.

4. Synodalita je veľmi pekná teologická a ekle­ziologická myšlienka, ale nemá nič spoločné s každodenným životom.

Jeden z dojmov ľudí o synodalite je, že je to dosť ťažko pochopiteľná myšlienka, ktorú môžu skutočne pochopiť len teoló­govia. Navyše pre mnohých veriacich nie je synodalita bežnou súčasťou viery v ich prostredí života a v každodennom rytme práce, rodiny a siete vzťahov.

Pápež Fran­tišek nám však pripomína, že synodalita je vyjadrením ešte zásadnejšej skutočnos­ti: evanjelium nás nabáda k vzájomnému stretnutiu s „druhým“, počnúc tými, ktorí sú nám najbližšie, a že nestačí stretávať sa s ľuďmi, ale že sa musíme navzájom spre­vádzať na našej životnej ceste: kráčať spolu.

5. Synodalita sa ťažko uplatňuje v pastoračnej službe.

Kňazi pri viacerých príležitostiach hovo­rili o synodalite ako o ťažko aplikovateľ­nom procese v kontexte pastorácie, pretože pre mnohé tradičné farnosti a inštitúcie je kľúčovým záujmom udržať a zachovať už existujúce štruktúry a programy. Z tohto dôvodu radikálna zmena pastorácie v du­chu synodality musí začať konverziou du­chovných pastierov a celého spoločenstva.

6. Synodalita je prechodná iniciatíva: ako prišla, tak aj odíde.

Existuje mnoho skeptikov, pokiaľ ide o po­kračovanie synodálneho procesu po syno­dálnych zhromaždeniach v rokoch 2023 a 2024. Niektorí si dokonca myslia, že ide o prechodnú inštanciu súčasného pápeža.

Takéto uvažovanie vychádza z úvahy, že synodalita je aktivita Cirkvi, pekný stra­tegický plán na najbližšie roky, ale potom sa môže situácia zmeniť a môže prísť iná iniciatíva. Jedným z problémov, ktorý sa skrýva v tomto spôsobe nazerania na syno­dalitu, je jej vnímanie a interpretácia skôr v diskontinuite než v kontinuite s tradíciou a životom Cirkvi od čias prvej kresťanskej komunity až po Druhý vatikánsky koncil.

7. Synodalita je všeliek, ktorý sa snaží vyriešiť všetky problémy dnešnej Cirkvi.

Niektorí si myslia, že synodalita môže vyriešiť všetky problémy Cirkvi ako ne­jaký všeliek, alebo je ako veľký hrniec, do ktorého možno dať čokoľvek a tak získať „dobrý guláš“. Tento typ názoru vyplýva z chybného dojmu, že synodalita by sa svo­jím univerzálnym katolíckym procesom zdola nahor mala snažiť vytvoriť globál­nu perspektívu, ktorá nebude zohľadňo­vať rôznosť prostredí, kultúr a národov.

Niektorí dokonca tvrdia, že vyjadrovanie v správach z kontinentov uprednostňuje tvrdenia, ktoré nie vždy dostatočne odrá­žajú typické vlastnosti každej z partikulár­nych cirkví. Aj keď by sa toto mohlo stať, v skutočnosti bol synodálny proces ako ce­lok cestou nie uniformity, ale spoločenstva.

Andrew Giménez Recepción

Prevzaté z časopisu Ekklesía č. 5.