Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Existujú dva základné druhy či formy socializmu. Demokratický, ktorý v zásade rešpektuje slobodu a demokratický právny štát. Na druhej strane marxisticko-komunistický a nacionálny, ktorý slobodu ničí a demokratické pravidlá rešpektuje len natoľko, ako mu za aktuálnych okolností umožňujú získať a udržať moc s jej výhodami.
Jednou z ich spoločných vlastností, ktorá sa viac prejavuje u komunistického socializmu, je ateizmus a boj proti Cirkvi. Práve v tomto a tiež v morálnom relativizme majú socialisti blízko k liberálom a progresívcom.
Vidno to aj v europarlamente pri hlasovaniach k otázkam ochrany života a rodiny vrátane „dúhovej“ agendy. Aj preto sa tragicky mýlia kresťania, ktorí v mene boja proti vágne definovanému „liberalizmu a progresivizmu“ podporujú bývalých komunistov.
Okrem toho na demokratickom Západe má cirkev a kresťania podstatne väčšiu slobodu, než v ktorejkoľvek komunistickej krajine.
Chybou a rizikom demokratických socialistov je ich slabosť pre tolerovanie politiky tých nedemokratických, ktorým niekedy priamo či nepriamo pomáhajú. V roku 1917 tak pomohli Leninovým boľševikom, v rokoch 1946-48 Gottwaldovým komunistom. Tí ich po strhnutí moci do svojich rúk zlikvidovali.
Potom na Západe roky privierali oči nad komunistickým potláčaním ľudských práv aj zbrojením. Až kým neprišiel Ronald Reagan, Margareth Thatcherová a Ján Pavol II., ktorí zastavili ich rozpínavosť a prispeli k pádu ich totalitného impéria, ovládaného z Kremľa.
Zákonitým dôsledkom najmä komunistického a nedemokratického socializmu je typický úkaz. Po získaní moci rozdávaním toho, čo zhabali iným, čiastočne a dočasne zvýšia životnú úroveň chudobných a „pracujúcich“.
Potom však v dôsledku neslobody spôsobia úpadok ekonomiky a životnej úrovne v porovnaní so slobodnými štátmi. To samozrejme neplatí pre kastu nedotknuteľných papalášov, žijúcich v luxuse. Pre nich reálne neplatia rovnaké pravidlá ako pre väčšinu. Dôsledkom je aj omnoho väčšia korupcia, než v demokracii.
Platí to v každej dobe a na celom svete. V Európe vrátane Česko-Slovenska sme to zažili a podnes to platí v Rusku. Najhoršia je Severná Kórea, aktuálne aj vojenský spojenec Ruska.
V koncentračných táboroch tam žije asi 150-tisíc politických väzňov, z čoho polovicu tvoria kresťania. Kostoly tam nie sú žiadne.
Špeciálny prípad je komunistická Čína, ktorá kombinuje relatívne slobodný kapitalizmus s politickou neslobodou vrátane náboženskej neslobody, pracovných táborov a likvidácie národnostných menšín.
Výsledkom je, že prosperitu a pokrok, ktorý vidíme v reportážach z veľkých miest, si milióny ľudí z iných regiónov neužívajú. Menej známe sú u nás dôsledky nedemokratického socializmu v Latinskej Amerike.
Tak označovala Kubu komunistická propaganda. Che Guevara bol romantický idol ľavicovej mládeže v západnej Európe a uctieva ho aj Ficov pobočník marxista Blaha. Mnohí Kubu poznajú z hollywoodskych filmov ako miesto hotelov, pláží, luxusných či dekadentných barov a amerických áut z 50-tych rokov.
Reálny život väčšiny ľudí je tam však radikálne iný. Vládne tam komunistická totalitná diktatúra, podobne ako u nás do novembra 1989. Politickú opozíciu režim likviduje, cirkvi obmedzuje. Väčšina ľudí žije v chudobe a biede.
V decembri 2023 médiá informovali, že Kubáncov čakajú neradostné Vianoce, lebo domácnosti tam zápasia s nedostatkom paliva, potravín, liekov aj obmedzenou verejnou dopravou.
Vo februári 2024 už Kuba pre prehlbujúci sa nedostatok potravín požiadala OSN o potravinovú pomoc.Ich nedostatok by ľahko vyriešilo 5-10 % z toho, čo jej ruský spojenec ročne míňa na vojnu proti Ukrajine.
Prenasledovanie a útlak prežíva na Kube aj kresťanská cirkev. Spočiatku, podobne ako u nás v 50-tych rokoch, to bolo bitie, väznenie, niekedy aj vraždy. Dnes je to rôzne obťažovanie, sledovanie a diskriminácia aj príležitostné väznenie vodcov.
Všetci kresťania sú sledovaní a pri náboženských obradoch je veľa tajných. Kresťanom sa vyhrážajú a diskriminujú ich v škole i práci.
Vianoce už na Kube neslávili takmer 30 rokov potom, ako ich slávenie v roku 1969 zrušil Fidel Castro. Na príhovor Jána Pavla II. prišlo k obnoveniu osláv Narodenia Pána koncom minulého tisícročia, no dodnes na Kube počas sviatkov cítiť dosah ateizácie komunistickým režimom. Druhým oficiálne schváleným kresťanským sviatkom sa na Kube v roku 2012-14 na žiadosť Benedikta XVI. po jeho návšteve Kuby stal Veľký piatok.
V septembri 2015 pri príležitosti nadchádzajúcej návštevy pápeža Františka na Kube oznámila Havana prepustenie 3 522 väzňov. Potom však pred návštevou pozatýkali asi 40 disidentov. Veriacich na pápežovej bohoslužbe sledovala tajná polícia.
V júli 2021 boli na Kube rozsiahle občianske protesty zapríčinené ekonomickou krízou, zvýraznenou pandémiou COVID-19 s viac ako 250 000 nakazenými a vyše 1 600 úmrtiami. Medzinárodné spoločenstvo vládu kritizovalo za „neakceptovateľné zatýkania“ demonštrantov.
Miestni biskupi vyzvali na zmierenie a hľadanie spoločných dohôd na základe vzájomného počúvania. Podporila ich aj latinskoamerická biskupská rada CELAM, ktorá vo svojej reakcii vyjadrila solidaritu s miestnou cirkvou „tvárou v tvár udalostiam, ktoré majú vplyv na život, dôstojnosť a slobodu ľudí“. To by mohol byť aj príklad pre postoj slovenskej cirkvi k nespravodlivostiam súčasnej vlády.
Venezuela bola v 50-tych rokoch minulého storočia štvrtou najbohatšou krajinou sveta a v 80-tych rokoch najbohatšou krajinou Latinskej Ameriky. Potom získali moc ľavicové proruské vlády. Venezuelskí biskupi v júli 2017 pri kritike vlády prezidenta Madura dôrazne odsúdili „neľudské potláčanie“ manifestácií občanov.
Tí podľa nich žiadajú len rešpektovanie demokracie – pripomínajú väznenie a svojvoľné procesy s tými, ktorí nesúhlasia s vládou, mučenie, porušovanie ľudských práv zo strany predstaviteľov vládnej moci a násilné akcie „ilegálnych polovojenských jednotiek“ na strane vlády.
Biskupi povedali jasné „nie“ ústavodarnému zhromaždeniu zavedenému súčasnou vládou, pretože ho ľud odmieta. Podľa nich smeruje „k nanúteniu diktátorského režimu krajine“ nastolením „socialistického, marxistického a vojenského štátu s absenciou autonómie moci“.
Vláda to robí „s úmyslom odstrániť aktuálne štátne orgány, zvlášť národné zhromaždenie, ktoré je volené priamo ľudom“. Žiadali tiež „otvorenie humanitárneho koridoru, aby mohli do krajiny prichádzať lieky a potraviny“, ktoré už mesiace chýbajú.
O situácii po 20 rokoch vlády nedemokratického socializmu hovorí biskup P. R. Méndez: „Vo Venezuele sa začína hladomor. Každý deň sa máme čoraz horšie. Hospodárstvo je ochromené, neexistuje priemysel ani poľnohospodárstvo…“
„Osemdesiat percent rodín žije v extrémnej chudobe. Slávne egyptské rany nie sú ničím v porovnaní s tým, čo prežívame.“ Rodina podľa neho zarába v priemere štyri doláre mesačne a za krabicu vajec musí zaplatiť polovicu tejto sumy.
„Predtým boli ľudia chudobní, teraz sú na pokraji prežitia,“ hovorí. Ľudia podľa neho potrebujú aj psychologickú podporu, nedokážu zvládnuť súčasnú situáciu, počet samovrážd sa výrazne zvýšil. „Kostoly sú už 4 mesiace zatvorené. Kňazi nemajú čo jesť.“
Ľavicový autoritársky venezuelský prezident Maduro v štátnej televízii oznámil, že napriek „nejakým chlapíkom v sutanách“ podľa nariadenia vlády „od 1. októbra do 15. januára sa začína vianočné obdobie, Silvester a vítanie nového roka 2025.“
Biskupská konferencia CEV reagovala stanoviskom, v ktorom prezidentovi pripomenula, že tento kresťanský sviatok „by sa nemal využívať na propagandu alebo konkrétne politické ciele“. Prezidenta obviňujú z obchodu s drogami či zbraňami a tiež z volebného podvodu.
Všetci marxisti a komunisti ochotne využijú cirkev na ceste k moci a likvidujú ju, keď ich kritizuje. V Rusku, na Slovensku aj v Amerike. Všade platí, že občianska a náboženská sloboda je previazaná a jej porušenie prináša biedu.
Aj nikaragujský prezident Ortega, ktorý sa hlásil k marxizmu podobne ako Fico a Blaha, v roku 1984 vyhral slobodné voľby. Spolupracoval s cirkvou, keď mu to vyhovovalo. Pred 35 rokmi mal vo vláde troch kňazov.
Niektorí duchovní, najmä arcibiskup a neskorší kardinál Miguel Obando y Bravo ho kritizovali za marxizmus a porušovanie ľudských práv. Vláda sa za to pomstila diskreditáciou a vyhostením viacerých kňazov.
Po občianskej vojne, keď bol Ortega v opozícii, uzavrel s cirkvou mier a pred 15 rokmi navrhol nikaragujského kardinála na Nobelovu cenu mieru.
V roku 2006 sa stal opäť prezidentom, k čomu pomohlo aj to, že sa tváril ako priateľ Katolíckej cirkvi. V roku 2009 chcel umlčať kritiku niekoľkých biskupov na adresu svojej vlády tým, že ich namiesto komentovania politiky vyzval na modlitbu. Preláti odpovedali, že sa nestačí modliť, ak človek nepracuje pre spravodlivosť.
V roku 2018 vypukli kvôli sociálnym problémom demonštrácie, pri ktorých prišlo o život najmenej 355 ľudí, asi 2 000 utrpelo zranenia a zadržali asi 1 600 ľudí. Ortega dal zatknúť volebných protikandidátov, obvinili ich zo zodpovednosti za nepokoje a za pokus o teroristický prevrat podporovaný USA.
Keď biskupi kritizovali tieto zásahy a podporili protestujúcich, vláda začala likvidovať Cirkev. Vyhostili apoštolského nuncia aj misionárky lásky Matky Terézie, uväznili biskupa a ďalších kňazov. Zatvorili aj katolícke médiá, zakázali procesiu a prezident označil biskupov za diablov v sutane. Prenasledovanie kritizujú biskupi, OSN aj pápež.
Situáciu na Kube, vo Venezuele či Nikarague neovplyvníme. Môžeme za len modliť za tamojších ľudí a cirkev, prípadne prispieť niektorej charitatívnej organizácii, ktorá im pomáha.
Naša cirkev by si však mohla zobrať príklad, ako sa dá postaviť k nespravodlivostiam vlád vedených exkomunistami. Veriaci a konzervatívci by konečne mohli pochopiť, že demokratická nie je každá vláda, ktorá vyhrá v demokratických voľbách. Žiadna marxisticko-komunistická vláda neprinesie dobrý život ani na zemi, ani v morálnom či duchovnom rozmere.
Ilustračné foto – SITA
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
