Spolužitie kresťanov a moslimov? Je to možné cez spoločný dialóg, hovorí iránsky konvertovaný moslim

Mierové spolužitie rozličných náboženstiev je často predmetom polemiky. Najmä pri pohľade na medzináboženské rozbroje v minulosti ostáva veľa ľudí pri myšlienke vzájomného dialógu skeptických. O to dôležitejším sa stáva budovanie priateľstva a vzájomného porozumenia v duchu idey univerzálneho bratstva.

Iránsky baptistický pastor Ali Taheri túto ideu napĺňa evanjelizačným úsilím medzi moslimami na Ukrajine. Ako konvertovaný moslim prináša svedectvo o láske a odpustení i tým, ktorí sú našimi zdanlivými nepriateľmi. V rozhovore Ali okrem iného prezradil aj to, akými zákrutami viedla jeho cesta od islamu až po zakotvenie v baptistickej cirkvi a ako by mohlo vyzerať spolužitie týchto dvoch rozličných náboženstiev.

Ako vyzeralo vaše detstvo v rodnom Iráne?

Narodil som sa a vyrastal som v hlavnom meste Iránu – v Teheráne. Na toto obdobie mám dobré spomienky. Moji rodičia nás vychovávali v moslimskej tradícii, ale neboli tzv. „fundamentálne založení moslimovia“ (t. j. moslimovia, ktorí sa bezvýhradne riadia fundamentom obsiahnutým v náboženskej literatúre Koránu a hadísov, pozn. red.). Pamätám si, že môj otec sa modlieval päťkrát denne a zachovával pôst, ale to je všetko. Nepridŕžal sa tak striktne učenia islamu a islamskej tradície.

Ako sa vo vašej rodine odovzdávala viera? Stali ste sa aj vy moslimom podľa vzoru svojich rodičov?

Už od detstva som túžil stať sa moslimom. Bolo to jediné náboženstvo, čo som poznal. Nerozhodol som sa preň bezvýhradne pod vplyvom mojej rodiny, skôr v tom zohral rolu politický vývoj. Keď v roku 1979 vypukla Iránska islamská revolúcia, ktorá ukončila autokratický režim šacha Mohammada Rezu Pahlavího a do čela štátu vyniesla na základe ľudového hlasovania šiítske duchovenstvo, islam sa stal dôležitou súčasťou všetkých oblastí života. Účasť na demonštráciách a príslušnosť k určitej skupine pre mňa znamenali možnosť niekam sa zaradiť, k niekomu sa názorovo prihlásiť. Bol som odhodlaný robiť osvetu islamskému náboženstvu vo svete. Chcel som písať príspevky do novín, prekladať islamskú literatúru, aby sa jej myšlienky dostali k čo najširšej vrstve ľudí. To bol môj plán.

Čo vás priťahovalo na islame?

Páčilo sa mi, že môžem veriť v niečo, čo ma presahuje, a že mám nádej na večný život. Islam mi tiež vnášal do života istý poriadok, súbor pravidiel, podľa ktorých som sa mohol riadiť. Celkovo však bolo moje rozhodnutie sa pre islam hlavne pocitové. Do hĺbky som islamskému učeniu nerozumel.

Čím viac som vnikal do hĺbky islamského učenia a študoval Korán, tým viac som narážal na jeho prázdnotu. Nedokázal som presviedčať druhých o niečom, čomu som sám skutočne neveril.

Bol som skôr uchvátený tým, že som mohol zasvätiť svoj život nejakému vyššiemu cieľu. To ma postupne priviedlo k rozhodnutiu prehĺbiť svoje poznanie islamu štúdiom na univerzite. Čím viac som však vnikal do hĺbky islamského učenia a čím dlhšie som študoval Korán, tým viac som narážal na jeho prázdnotu. Môj plán robiť osvetu islamu sa začal rozpadať ako domček z karát. Nedokázal som presviedčať druhých o niečom, čomu som sám skutočne neveril.

Čo ste robili, keď ste v sebe objavili pochybnosti o tom, že by islam mal byť tým pravým náboženstvom?

Hoci som si uvedomoval ohraničenosť islamského učenia a islamu ako takého, nemal som žiadnu náhradu, ktorou by som dokázal vyplniť to prázdne miesto, ktoré by vzniklo, ak by som z neho vystúpil. Ostával som teda naďalej moslimom, ale stále viac vo mne rástli pochybnosti, rovnako ako aj presvedčenie, že v islame nie je pravda, ktorú hľadám.

Kde ste sa prvýkrát dostali do kontaktu s kresťanstvom?

Vo štvrtom ročníku na vysokej škole. Študoval som religionistiku a filozofiu. Náš profesor religionistiky nám dal za úlohu vybrať si nejaké náboženstvo a vypracovať o ňom hlbšiu štúdiu. Vybral som si kresťanstvo. Fascinovali ma kresťanské sakrálne stavby a sakrálne umenie, dovtedy som vlastne vnímal kresťanstvo len cez ne. V Teheráne máme množstvo tradičných arménskych kostolov. Ako moslim som však nemal právo do nich vstúpiť. Vypýtal som si teda povolenie z univerzity, s ktorým som mohol kostoly navštíviť. Zúčastnil som sa na slávení liturgie a hoci som nerozumel, čo sa hovorí, veľmi ma to oslovilo. (najväčšia kresťanská cirkev v Iráne – arménska apoštolská – slávi obrad v arménčine, pozn. red.) Objavil som v tom niečo veľmi atraktívne. Keď som sa však pýtal kňazov alebo biskupov, nevysvetlili mi nič. Až neskôr som sa dozvedel, že to nemali dovolené.

V čom ste vnímali hlavný rozdiel medzi kresťanstvom a islamom?

Na kresťanstve ma fascinovali rozličné formy uctievania toho istého Boha. V rámci svojho bádania sa mi podarilo dostať i na modlitebné stretnutia charizmatického spoločenstva. Bolo to veľmi odlišné od slávenia tradičnej liturgie. Zúčastnil som sa aj na stretnutí nad Božím slovom formou Lectio Divina. Vnímal som, že v jadre kresťanstva je vzťah človeka s Bohom, že je to náboženstvo vzťahu. Človek môže hovoriť priamo k Bohu. Bolo to veľmi odlišné od toho, čo som dovtedy poznal z islamu. Ako praktizujúci moslim som sa modlil päťkrát denne, dodržiaval pôsty, ale išlo len o veľmi formálne pridržiavanie sa tradície. V prísnom dodržiavaní všetkých pravidiel som nedokázal objaviť tú hĺbku, ktorá mi v mojom náboženstve chýbala.

Ako ste sa postavili k pochybnostiam, ktoré vo vás stále viac dozrievali?

Po skončení univerzity som sa rozhodol z Iránu emigrovať. Chcel som poznať zmysel života. Zanechal som všetko, celú knižnicu, ktorú som si za tie roky vybudoval. Prestal som totiž veriť, že knihy mi môžu pomôcť na mojej ceste hľadania pravdy.

Kam smerovali vaše kroky?

Vycestoval som do Grécka. Myslel som si, že keď je táto krajina kolískou filozofie a vedy, nájdem tu odpovede na svoje otázky. Z Grécka som ďalej smeroval do Turecka, kde som spoznal iránsku komunitu kresťanov. Na základe svedectva ich viery som mal možnosť pochopiť skutočnú hĺbku kresťanstva. Bolo to v roku 1994. Hoci som už vedel, že v kresťanstve je pravda, ktorú som tak dlho hľadal, nemohol som islam jednoducho vytesniť zo svojho života. Islamská tradícia ma sprevádzala už od detstva a nebolo pre mňa ľahké sa jej vzdať.

Najväčšou zmenou bolo pre mňa to, že som sa odrazu nemusel spoliehať sám na seba. To, keď som pochopil, že môj život nestojí na mojej morálnej bezúhonnosti, ale na Božej milosti.

Navyše som sa obával, že sa mi pri kresťanstve stane niečo podobné, ako som zažil pri islame. Že po čase zistím, že ani v kresťanstve nenájdem to skutočné naplnenie a zmysel. Istý čas som bol preto akoby na križovatke a chodil do kostola i do mešity. To ma však vovádzalo do stále väčšieho chaosu. Napriek tomu, že som navonok robil všetky náboženské úkony, žil som veľmi sekulárnym spôsobom života. Potom som sa opäť rozhodol emigrovať, až som napokon zakotvil na Ukrajine. Tam som sa definitívne rozhodol zanechať islam.

Kedy nastal ten zlom?

Prelomovým bol rok 2000, keď som žil v Kyjeve. Nakontaktoval som sa na anglicky hovoriacich členov baptistickej cirkvi. Pastor ma pozval na stretnutia zamerané na hlbšie štúdium Biblie a táto skúsenosť mi skutočne zmenila život. Po roku intenzívneho štúdia a pravidelných stretnutí v kruhu baptistickej cirkvi som pochopil, že na to, aby som sa skutočne stal kresťanom, musím pred Bohom uznať svoju hriešnosť a činiť pokánie. Pochopil som, že moje dovtedajšie štúdium Biblie bolo prípravou práve na tento moment. Zrazu mi to celé začalo dávať zmysel.

Ako sa zmenil váš život, keď ste sa stali kresťanom?

Najväčšou zmenou bolo pre mňa to, že som sa odrazu nemusel spoliehať sám na seba. To, keď som pochopil, že môj život nestojí na mojej morálnej bezúhonnosti, ale na Božej milosti. Tiež som pochopil, že moja skutočná hodnota je v tom, že som bol vykúpený Ježišovou krvou, a nie je závislá od môjho výkonu. Tieto zistenia boli pre mňa veľmi oslobodzujúce.

Pamätám si napríklad siedmich Iráncov, ktorých kresťanstvo tak oslovilo, že sa po roku štúdia Biblie dali pokrstiť.

Túžil som, aby sa zvesť o Kristovi rozšírila i medzi moslimov. Aby ho spoznali ako osobného a milujúceho Boha. Rozhodol som sa preto odísť z práce a venovať svoj život naplno evanjelizačnej službe a pastorácii. Následne som absolvoval štúdium na inštitúte Bible college a stal som sa pomocným pastorom.

Ako ste sa v Kyjeve dostali k moslimským komunitám?

Kyjev je veľmi multikultúrny, no imigranti z rôznych kútov sveta majú tendenciu združovať sa v komunitách. Mal som množstvo priateľov medzi cudzincami z Blízkeho východu, ktorí prišli na Ukrajinu. Veľkou výhodou bolo, že sme mali spoločný jazyk farsi (perzský jazyk v Iráne, pozn. red.). Niektorí moslimovia z Blízkeho východu prišli ako utečenci a u kresťanov našli útočisko. Pamätám si napríklad siedmich Iráncov, ktorých kresťanstvo tak oslovilo, že sa po roku štúdia Biblie dali pokrstiť. Vnímam to ako veľkú Božiu milosť, že som ich na tejto ceste mohol sprevádzať. Podobných prípadov však bolo viac.

Ako vyzerala vaša evanjelizačná služba medzi moslimami?

Distribuovali sme obrovské množstvo Biblií v jazyku farsi, organizovali sme evanjelizácie pre mladých, venovali sme sa závislým od alkoholu a drog, navštevovali sme chorých. Realizovali sme rôzne formy evanjelizačnej služby. No najmä sme sa snažili byť týmto ľuďom blízko, aby z nás cítili Božiu lásku. Postupne sme vytvorili pomerne silnú kresťanskú komunitu ľudí z Iránu, ktorá sa stále rozrastala. Bolo medzi nimi veľké množstvo mladých, ale i celé rodiny, ktoré konvertovali z islamu na kresťanstvo a dali sa pokrstiť.

Pamätáte si na nejaké konkrétne svedectvo, ktoré ste zažili počas evanjelizácie?

Počas evanjelizácií som zažil viacero silných momentov. Pamätám si napríklad na jedného mladého chlapca, ktorého sme stretli na hlavnej stanici v Kyjeve. Vyzeral dosť zúbožene a mal poranenú ruku. Podľa jeho výzoru som usúdil, že bol zrejme pod vplyvom drog. Opýtal som sa ho, či by som mu mohol nejako pomôcť. Potreboval ošetrenie, tak som ho zobral do najbližšej nemocnice a počkal som, kým sa o neho postarajú. Postupne som mu počas nášho rozhovoru začal vravieť o Bohu, ktorý má o neho záujem, a to presne v tom stave, v akom momentálne je. Že na to, aby prišiel k Bohu, na sebe nemusí absolútne nič meniť, lebo je milovaný a prijímaný Bohom presne taký, aký je.

Myslím si, že v tom čase vôbec nechápal, čo som mu tým chcel povedať. Keď sme sa lúčili, dal som mu na seba kontakt a pozval som ho na našu nedeľnú bohoslužbu. Nepredpokladal som, že ho ešte niekedy uvidím. Na moje prekvapenie však v nedeľu prišiel do nášho kostola a postupne začal chodievať pravidelne. Po nejakom čase sa dal pokrstiť a konvertoval na kresťanstvo.

Neskôr mi povedal, že v ten večer, keď sme sa prvýkrát stretli, mal v úmysle spáchať zločin, za ktorý mu už dokonca zaplatili. Po našom stretnutí však prišiel domov a rozhodol sa, že peniaze vráti. Prerušil všetky kontakty so zločineckými skupinami. Povedal mi, že najviac sa ho dotklo to, že sme sa ho ujali napriek tomu, v akom bol vtedy stave.

Ako zareagovali vaši príbuzní, keď sa dozvedeli o vašej konverzii?

Moji rodičia už nežijú, ale bratia s mojím rozhodnutím nesúhlasili a nemali preň pochopenie. Dokonca sa ma snažili vydediť, aby ma takýmto spôsobom potrestali. Dodnes sa nestotožňujú s tým, čo robím, presviedčajú ma, že som na nesprávnej ceste, a obhajujú učenie islamu. Naďalej ostávame v kontakte, ale pri téme viery sa rozchádzame. V našej rodine ide o veľmi citlivú tému. Modlím sa, aby moji príbuzní pochopili, že islam nedokáže uspokojiť ich najhlbšiu túžbu po láske a naplnení, ktorú si každý človek v sebe nesie. Aby objavili ohraničenosť islamskej viery a aby nikdy neprestali hľadať pravdu.

O islame sa zvykne hovoriť ako o násilnom náboženstve. Aký máte na toto tvrdenie názor vy ako bývalý moslim?

Islam sám seba prezentuje ako mierové náboženstvo, ale z môjho pohľadu je toto tvrdenie neúprimné. Ak človek skúma do hĺbky učenie islamu, mnohokrát naráža na to, že ak ho niekto interpretuje doslova, vedie ho to k násiliu. Islam navyše neposkytuje slobodu vybrať si vieru, ktorú človek chce. V moslimských krajinách je to úplne iné ako v európskych, prevažne kresťanských.

V moslimských rodinách je taká mentalita, že ak sa narodíš ako moslim, máš ako moslim aj zomrieť.

Mladý človek sa tu môže slobodne rozhodnúť, v čo chce veriť a k akému náboženstvu sa chce hlásiť. V moslimskej rodine je to nepredstaviteľné. Rodina by takéto rozhodnutie svojho člena neakceptovala, a ak by sa rozhodol konvertovať na iné náboženstvo, úplne by sa ho vzdala. Jednoducho, na základe tohto činu by pre nich prestal existovať. V niektorých prípadoch dokonca reagujú členovia rodiny i násilím. V moslimských rodinách je taká mentalita, že ak sa narodíš ako moslim, máš ako moslim aj zomrieť.

Vidíte konkrétne prepojenie medzi vojnami vo svete a islamom? Sú tieto vojny nábožensky motivované?

Nejaké prepojenie tam určite existuje. Dokonca aj to, čo sa v súčasnosti deje na Ukrajine, môže podľa môjho názoru súvisieť s náboženstvom. Islam vystupuje proti židovsko-kresťanskej tradícii, ktorá pochádza rovnako od židov, ako aj od kresťanov a rovnaký prístup vyznáva i Rusko. Myslím si, že tu je prítomný istý vplyv islamu na Rusko, ale je to len moja domnienka. Keď sa však pozrieme na hnutia ako Taliban alebo tzv. Islamský štát, iba ťažko sa dá vyvrátiť, že islam je násilné náboženstvo. Kresťanstvo učí o láske k svojim nepriateľom, islam však hovorí o pomste a smrti pre nepriateľov.

Ak mám s druhým človekom vybudované priateľstvo, som ochotný ho počúvať a rešpektovať jeho vierovyznanie.

Bolo vašou motiváciou hovoriť moslimom o láske k nepriateľom? Videli ste v tom svoju misiu?

Áno. Vždy som sa snažil hovoriť o tom, čo učí Kristus o vzťahu k nepriateľom, ako to ukázal i na vlastnom príklade, keď sa modlil za tých, ktorí ho išli ukrižovať. Chcel som, aby pochopili, že zabíjanie v mene Boha nie je zlučiteľné s Božou láskou.

Je podľa vás možné mierové spolužitie kresťanov a moslimov?

Som presvedčený, že áno. Verím, že cestou spoločného dialógu, v ktorom sa budeme navzájom počúvať, to možné je. Vnímam však aj to, že je veľmi dôležité ponechať každému možnosť výberu, aby si mohol slobodne zvoliť, k akému náboženstvu chce patriť. To býva niekedy pre islam kameňom úrazu. Do veľkej miery ide, podľa mňa, o otázku vzťahu. Ak mám s druhým človekom vybudované priateľstvo, som ochotný ho počúvať a rešpektovať jeho vierovyznanie. Zároveň si myslím, že ako kresťania sme pozvaní byť svetlom pre tento svet.

Foto: archív Aliho Taheriho