Synoda v kocke: Všetko, čo ste o nej nevedeli alebo nepočuli

Na čo nám takéto cirkevné čudo bude?

Táto pravdivá otázka, možno aj so skeptickým podtónom, môže zaznievať vo vnútri mnohých z nás. Zaznieva aj preto, lebo obyčajní ľudia stále nedostali dostatočne jasné vysvetlenie, na čo celý ten „synodálny cirkus“ bude dobrý a či by už starý pápež nemal viac oddychovať ako vymýšľať.

V mnohom majú pravdu: bežní ľudia nemajú čas čítať obsiahly záverečný dokument Synody o synodalite. Rovnako je pre mnohých z nich extra náročné rozumieť teologickým formuláciám a zvratom. Pri všetkej snahe ide celý synodálny proces mimo nich – čo je škoda a problém v jednom.

Synoda totiž má, chce a potrebuje byť pre každého z nás. Je to rovnaké, ako prísť s chorým k lekárovi, nechať sa vyšetriť, zdarne nájsť a zadefinovať diagnózu, predpísať liek, no nedostať poučenie, ako a prečo ho používať. Chorý teda bude stále chorý. Lenže synoda už chorú Cirkev, ba ani tak veľmi chorý svet nechce.

Čo teda synoda ponúka a o čom vlastne je?

Synoda je pozvaním k bohatej hostine, kde na nás Ježiš nešetrí. Chce nám cez Cirkev dať všetko to, čo nám chýba a po čom túžime: plnosť života a radosti. Ježiš túži oživiť nádej v srdciach, obnoviť radosť a zachrániť všetkých, najmä plačúcich a trpiacich.

Čo preto treba urobiť?

Prijať pozvanie a pozývať aj iných, pretože táto pozvánka je pre všetkých! Synoda nás teda volá stať sa misionármi a hovoriť o Ježišovej hostine každému.

Kto sa má stať misionárom?

Každý, kto je pokrstený, pretože krstom sme dostali túto úlohu hlásať a pozývať k Pánovi. Je to zároveň odpoveď na Ježišovo volanie nasledovať ho a tiež prirodzená reakcia na dar viery, ktorý sme dostali.

Máme často radosť z daru, ktorý dostávame od blízkych. Prirodzene sa s darom s radosťou podelíme. Rovnaké je to aj s našou vierou. Krstom dostávame najväčší dar: stávame sa deťmi Boha. Nič na zemi sa tomuto obdarovaniu nevyrovná! Je teda prirodzenou odpoveďou pozývať k tomuto vzácnemu daru aj iných.

Byť misionárom je ťažké. Ako to zvládnuť?

Áno, táto úloha nás ľudsky presahuje, ale Boh o tom vie a dopredu nám pripravil pomoc. Na tejto ceste misionárov nás chce živiť Božím slovom a Eucharistiou. Božie slovo nám vysvetľuje, aký je Boh a čo od nás očakáva. Eucharistia nás posilňuje, aby sme dokázali tento životný program uskutočniť. Vďaka Slovu a Chlebu sa stávame podobnými Bohu, premieňame sa na jeho obraz.

Navyše, Boh nás aj cez Slovo aj Chlieb učí, že misionárska úloha nie je žiadnou individuálnou disciplínou. Naopak: sme pozvaní žiť v spoločenstve naprieč generáciami a statusmi života. Vyžaduje si teda budovanie vzťahov, lebo nik nebude spasený sám. Znamená to „zdieľanie života modlitby, ohlasovania a lásky k blížnemu.“

Ako žiť v komunite Cirkvi, keď nám to nejde ani vo svete?

Inou formou komunikácie. Hoci sa komunikácia stáva kľúčom k porozumeniu a jednote, a učíme sa ju aj profesionálne v zamestnaní, tá v Cirkvi má ešte bonusy navyše. Naša komunikácia musí začínať spoločným počúvaním Pána a privolávaním Ducha Svätého do každého nášho stretnutia.

Vďaka týmto bodom naša komunikácia prestane byť príliš ľudská, vybíjajúca sa, frustrujúca či zraňujúca. Miesto toho prinesie počúvanie, porozumenie, sprevádzanie a spoločné rozpoznávanie výziev. V takomto jednotnom naladení sa na Pána a Ducha Svätého vieme ako komunita rozpoznať úlohy, ku ktorým sme povolaní v konkrétnom spoločenstve.

Naša komunikácia musí začínať spoločným počúvaním Pána a privolávaním Ducha Svätého do každého nášho stretnutia.

Čiže potrebujeme sa na tejto novej ceste komunikácie spoločne učiť žiť v tichu, modlitbe, počúvaní Božieho slova, dialógu a v radostných stretnutiach.

Znamená to, že už medzi nami nebudú napätia a rozpory?

Nie je to také jednoduché, lebo jednota závisí od otvorenosti a zrelosti počúvať Božie volanie, ktoré je u každého iné. Preto si bude komunikácia v spoločenstve vyžadovať neustálu reflexiu a dialóg, spoločné hľadanie jednoty a dosahovaného dobra. Synodálna skúsenosť z USA nás však povzbudzuje, že tieto napätia nemusia narúšať spoločenstvo lásky v Cirkvi.

Povedané jednoducho: rozdielna skúsenosť, postoje a zrelosť nás pri použití synodálneho vzorca komunikácie nebudú rozdeľovať, ale spájať. Nebudeme si liezť na nervy a otáčať sa chrbtom, ale budeme si viac rozumieť a prijímať sa s láskou.

Neschopnosť hneď nájsť jednotu nehovorí nič o nereálnosti tejto cesty, ale o potrebe väčšieho času. Skúsenosť viacerých diecéz a biskupských konferencií však potvrdzujú veľký úspech pri používaní tejto synodálnej metódy komunikácie. Mnohé z nich ho zaviedli do skúšobnej päťročnej doby testovania a zdokonaľovania.

Čo konkrétne zmení takýto prístup vo farnostiach?

Zlepšenie vzájomných vzťahov, schopnosť prijímať sa ako skutoční bratia a sestry. Zlepšenie ochoty prijať zodpovednosť za tých, ktorí sú nám v láske zverení. Farnostiam (ale aj diecézam) prinesie menej byrokracie, stratu neosobného prístupu. Farnosť ani žiadna bunka Cirkvi už nemôže ostať uzavretá do seba, nebudú sa vytvárať skupinky, getá či partie vyvolených.

Čiže kňazi a biskupi už nebudú mať takú moc a autoritu?

Hierarchia, teda posvätný úrad vrátane zodpovednosti a služby ostáva aj po synode platná. Kňazi, biskupi či sám pápež sú však pozvaní k pravému obráteniu a reforme postojov. Synoda aj ich pozýva „oceniť všetky charizmy, povolania a služby v cirkvi, ohlasovať evanjelium tým najvhodnejším spôsobom ženám a mužom každého miesta a byť „viditeľnou sviatosťou“ Bohom chcenej spásnej jednoty“.

Každý kňaz dostáva teda úlohu veľmi citlivo vnímať, čo jeho farnosť/spoločenstvo/komunita potrebuje v poznávaní viery, v slávení liturgie, v službe ucha aj pomoci tak, aby sa každý cítil začlenený a aby sa farnosť skutočne stala súdržnou rodinou.

Každý kňaz dostáva teda úlohu veľmi citlivo vnímať, čo jeho farnosť/spoločenstvo/komunita potrebuje v poznávaní viery, v slávení liturgie, v službe ucha aj pomoci tak, aby sa každý cítil začlenený.

Akú zodpovednosť teda budú mať všetci pokrstení v tomto procese?

Túžba zapojiť všetkých ide troma smermi. Prvým je hlásať vieru takým spôsobom, ktorý bude zaujímavý pre ľudí súčasnosti, no zachová si pravdu a obsah. Znamená to rozumieť tomu, čo ľuďom chýba, čo potrebujú, akým jazykom hovoria, kde hľadajú odpovede – a byť tam.

Druhým je obnova liturgického a sviatostného života tak, aby z každého slávenia Cirkvi odchádzali pokrstení s nadšením ohlasovať evanjelium slovami aj skutkami.

Tretím je rozpoznať a premeniť smútok z neúčasti a vlažnosti toľkých pokrstených na nové vzťahy. Je realitou, že v Cirkvi sa z mnohých príčin veľká časť pokrstených iba „vezie“ na čiarkovom absolvovaní sviatostí, bez toho, aby menili ich život.

Cieľom je vybudovať nové vzťahy aj s týmito ľuďmi, začleniť ich. Ak bude existovať živé prijatie medzi mužmi a ženami, medzi generáciami, medzi skupinami rôznych identít a sociálnych podmienok, najmä chudobných a vylúčených, zmení sa reálna tvár Cirkvi – stane sa skutočným domovom, miestom prijatia.

Spracované zo záverečného dokumentu Synody o synodalite.