Na úvod by som chcel povedať – aby sa nikto nepohoršil nad nadpisom týchto riadkov –, že nemám v úmysle niekoho pohoršiť ani znesvätiť sakrálny priestor.
Nedávno som navštívil jedného svojho priateľa – kňaza. Na fare okrem toho, že strecha premoká a okná výrazne netesnia, takže v zimnom období je tu skutočne zima, by asi nebolo nič zvláštne. Napriek tomu ma upútala jedna vec. Na hornom poschodí fary je kaplnka. Ani to by nebolo nič zvláštne. V celom dome nie je signál pre mobilný telefón – stále nič nezvyčajné, aj keď nepríjemné.
Celá vec spočívala v jednej zvláštnosti. Signál pre mobilný telefón bol jedine v kaplnke na hornom poschodí. Takže ak som chcel telefonovať, musel som ísť do kaplnky. Ak som chcel poslať SMS a chcel som, aby odišla ihneď, musel som ísť do kaplnky. Preto potreba komunikovať bola v ten deň úmerná mojim návštevám kaplnky.
Ten, kto je prítomný predo mnou v bohostánku, je prítomný aj v tom človeku, s ktorým sa rozprávam.
Bolo to zvláštne, ale v ten deň mi to prišlo normálne. Nevnímal som to ako „donucovací“ prostriedok stretnúť sa s Pánom života a smrti, ale skôr ako dobrú zámienku sa s ním porozprávať. A nielen to. V ten deň ma čakali dva veľmi závažné telefonáty a ani som nevedel, čo pri nich budem hovoriť a ako dopadnú.
Vošiel som do kaplnky a vytočil číslo na svojom mobile. Telefonoval som a pritom som mal možnosť pozerať sa na bohostánok. Nebol to rozhovor, ktorý by som zaradil medzi príjemné. Rozprával som sa s človekom na druhej strane „virtuálnej telefónnej šnúry“, ale s pohľadom upretým na svätostánok.
Tu som si začal „viditeľne“ uvedomovať, že Ten, kto je prítomný predo mnou v bohostánku, je prítomný aj v tom človeku, s ktorým sa rozprávam. Nemohol som sa rozčuľovať, nadávať… Veď som sa rozprával s Pánom (aj keď ukrytým v blížnom, s ktorým by som sa najradšej nerozprával).
Keď sa rozhovor skončil, môj rozhovor s Bohom prítomným v bohostánku sa neskončil, ale pokračoval…
Pretože som ešte chvíľu ostal v kaplnke, a tak „som mal signál“, mobil o chvíľu opäť zazvonil. Nemohol som nezdvihnúť, aj keď som mal sto chutí tak urobiť. Ale veď opäť volal Ten, s ktorým som sa doteraz rozprával – len teraz v inom blížnom. A situácia sa opakovala ako pri prvom telefonáte.
Domov som sa od svojho priateľa vracal s radosťou, pokojom, ale hlavne s novým bohatstvom v srdci – On je v každom, kto mi volá, a ja sa s ním môžem rozprávať stále. A nemusím byť vždy len v kaplnke, stačí byť len „na príjme“!