Terézia z Lisieux: Svätá, ktorú mala rada aj Edith Piaf

Foto: Vatikánsky rozhlas
Je len málo svätých, ktorí sú prijímaní naprieč spektrom storočí aj názorových platforiem medzi ľuďmi, ba dokonca sú rešpektovaní a obľúbení aj u neveriacich. Ak vám napadne svätý František z Asissi, netipujete zle, ale do tohto úzkeho zoznamu určite patrí aj „malá“ Terézia z Lisieux. Práve k nej sa celý život denne na kolenách modlila aj v čase vážnych zdravotných problémov slávna Edith Piaf – na príhovor svätej Terezky bola totiž ako dieťa neuveriteľne uzdravená z dvojitej keratitídy, choroby očí, pri ktorej náhle prestala vidieť. Nikdy neprestala mať k nej blízko rovnako ako dodnes mnohí ľudia po celom svete.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Malá sestra kňazov

Dievčatko narodené ako benjamín do rodiny úspešných podnikateľov tých čias – čipkárky Zelie a hodinára Louisa Martinovcov – bolo oveľa zaujímavejšie pre svoje okolie v detstve. Jej sestry aj rodičia hovorili o nej ako o živom striebre, navyše ako najmladšia bola dosť rozmaznaná a tvrdohlavá. Lenže keď zomrela a karmelitáni z Lisieux mali o nej niečo povedať, museli pokrčiť plecom: nebolo na nej nič špeciálne zaujímavé, nevedeli, čo vlastne bola zač.

Jej spisy vyšli už rok po jej smrti a radikálne menili životy ľudí. Po vyše sto rokoch sa jej Príbehy duše predávali v stámiliónových nákladoch. Možno preto, lebo Boh je jednoduchý a stať sa svätým, teda čím viac podobným Bohu, na jeho obraz, znamená vstúpiť do rovnakej jednoduchosti, v akej Terézia z Lisieux určite vynikala. Dokázala sa tak zriecť svojich plánov, ba aj snov o práci v misiách, až sa práve z malej izby, počas veľmi krátkeho života, stala patrónkou misií a podporovateľkou kňazov.

Málokto vie, že táto mladunká rehoľnica ich až do svojej smrti cez listy usmerňovala v ťažkých situáciách a vytrvalo ich presviedčala o svojich modlitbách. Povzbudzovala ich v horlivosti, počúvala ich, učila malej ceste. Dokonca ich ubezpečila, že aj z neba bude stále pre nich malou sestrou a vyprosí im všetko, čo budú potrebovať.

Ku koncu choroby, keď už veľmi trpela, sa modlila za kňazov slovami veľkňazskej modlitby: neprosila za seba, ale za tých, ktorých jej Pán zveril. Hovorila: „Zachraňujme najmä duše kňazov, tie musia byť čistejšie ako krištáľ. Žiaľ, je toľko zlých kňazov…“

Vyrastala v rodine, kde bola hlboká mariánska úcta a život s Pannou Máriou bol pre ňu prirodzený. Preto ťažko znášala, keď počúvala kňazov hovoriť o Panne Márii, žiadalo sa jej stať si na ich miesto, aby mohla o nej povedať všetko. Rovnako ju bolelo, ak Eucharistiu podávali ako automaty, bez úžasu a lásky. Poznamenala: „S akou láskou by som ťa, Ježiš, držala v rukách a s akou láskou by som ťa rozdávala!“

Bolelo ju, ak kňazi Eucharistiu podávali ako automaty, bez úžasu a lásky. Poznamenala: „S akou láskou by som ťa, Ježiš, držala v rukách a s akou láskou by som ťa rozdávala!“

Terézia vyrastala medzi sestrami, jej bračekovia zomreli ako maličké deti. Miesto svojich zosnulých bratov teda prijímala za bratov kňazov a brala ich ako dar od Pána. V každom z nich videla Ježiša Krista. Práve preto ešte v decembri 2022 predložila delegácia mesta Lisieux pápežovi Františkovi žiadosť o vymenovanie svätej Terézie z Lisieux za patrónku kňazov sveta.

Výnimočná jednoduchosť, absolútna dôvera

Pritom sa všetko, čím žila a čím sa stala výnimočnou, začínalo absolútnou dôverou vo svojho Boha. „Dôvera a nič viac ako dôvera nás musí viesť k láske,“ napísala svätica v roku 1896. Práve tieto slová inšpirovali pápeža Františka k napísaniu exhortácie venovanej malej Terezke, ktorú vydal 15. októbra 2023.

Je dokonca presvedčený, že práve spôsob jej života a spirituality bol dôvodom vyhlásenia nenápadnej karmelitánky za učiteľku Cirkvi pápežom Jánom Pavlom II. Ak si pozrieme zoznam silných osobností, teológov a mysliteľov, prítomnosť malej Terezky v tomto zozname je veľkým prekvapením a vyznamenaním zároveň. Znamená to, že Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej tváre, ako znie jej plné rehoľné meno, dokázala rovnako, ako napríklad Albert Veľký, Ján Zlatoústy či Hildegarda z Bingenu, dobre vyložiť a ukázať pravdy viery a žila autentický život viery.

Ktokoľvek z nás si teda môže vziať na čítanie jej spisy a hľadať v nich spôsob, ako sa stať svätým a porozumieť Bohu – a to na rozdiel od svojich predchodcov v zozname učiteľov Cirkvi Terézia nenapísala žiadnu teologickú knihu, ba ani traktát.

Dokonca aj to, čo dnes čítame ako Dejiny duše, začala poslušne písať ako svoje spomienky na prosbu sestry Márie. Možno práve tu je kľúč, prečo je jej spiritualita taká blízka ľuďom bez rozdielu veku a vzdelania, bydliska a času: na rozdiel od ťažkého teologického slovníka ostatných učiteľov Cirkvi Terezka hovorí jednoducho, formou svedectva, zážitkov a prežívania. A to s takým zápalom a radosťou, že nie je možné sa „nenakaziť“.

Svätá „malá cesta“

Ak by sme pátrali po „recepte“ na svätosť podľa malej Terézie, nenarazili by sme na nič, čo by svedčilo o viditeľne hrdinských činoch v očiach sveta či aspoň Cirkvi. Presne také je to „pravé Terezkovské“: vedomá si svojej slabosti a krehkosti – ktorú má nakoniec každý z nás – veľmi rýchlo pochopila, že najviac urobí, ak sa stane úplne malou a bude sa spoliehať iba na Ježiša. Napísala: „Výťah, ktorý ma musí vyviezť do neba, je tvoja náruč, Ježišu! A na to som nepotrebovala vyrásť, ale skôr som musela ostať malá a stávať sa ňou stále viac.“

Pápež František vo svojej exhortácii upresňuje: „To, čo sa počíta, je Božie pôsobenie, milosť, nie osobné zásluhy, pretože to je Pán, kto posväcuje.“ Terezka sa vrhla na praktizovanie tejto malej cesty celým svojím ja: tým, že robila úplne obyčajné veci s takou láskou, radosťou a nasadením, akej bola schopná.

Možno práve tu je kľúč, prečo je jej spiritualita taká blízka ľuďom bez rozdielu veku a vzdelania, bydliska a času: Terezka hovorí jednoducho, s takým zápalom a radosťou, že nie je možné sa „nenakaziť“.

Bola presvedčená, že v takejto jednoduchosti života žila aj Svätá rodina, a veľmi chcela napodobniť jej životný štýl. Niežeby to všetko bolo pre ňu jednoduché, príjemné a všetko by ju „bavilo“. Nevyberala si. Brala všetko z Božích rúk ako výzvu ukázať práve teraz a takto lásku k Ježišovi. Dôverovala, že nie je nič, čo by neprišlo od neho a čo by on nemohol premeniť v nej na dobro.

S týmto postojom prijala aj svoju chorobu. Dôvera v Ježišovu lásku a jeho starostlivosť jej dovolili zostať pokojnou a slobodnou aj voči tomu, čím sa prehrešila: „Žiť z lásky znamená vyhnať všetok strach, všetky spomienky na viny minulosti. Moje hriechy ma už neznepokojujú. Zničil ich Boží oheň.“

Nebála sa ani byť sama sebou bez ohľadu na to, ako ju ktokoľvek v Karmeli či mimo neho videl – bola si istá, že je len tým, čo si o nej myslí Boh. „Visela“ na Eucharistii a bola sklamaná tým, ako málo ľudia o nej vedia, ako málo si ju cenia a ešte menej ju prijímajú. Povedala: „Keby ľudia poznali význam Eucharistie, poriadková služba by musela riadiť zástup pri vchodoch do kostola.“

Netrápila sa ani tým, aby podala vždy, čo aj nasilu, stopercentný výkon. Bola presvedčená, že Ježiš sa uspokojil v každom jej čine aj s jej dobrou vôľou, ktorá jej nechýbala. No prosila ho, a odporúčala aj iným prosiť, aby on urobil to, čo už nevládze. Rovnako sa učila robiť (a modlila sa o to) nie to, čo chce ona, ale to, čo si predstavuje Boh.

Bola si vedomá, že napriek snahe robiť veci čo najlepšie narážame na ťažkosti v sebe a okolo seba a často už nevieme urobiť nič. Hranicou bola pre Terezku jej slabosť a nedokonalosť, hoci veľmi túžila byť svätou. Aj ona sa potrebovala naučiť prijať seba samu takú, aká je, brať to ako fakt, ktorý Boh dovolí – miesto toho, čo často robíme my: hneváme sa na seba alebo sa hanbíme za to, akí sme, nedokážeme sa prijať.

Bez prijatia seba samého však ťažko môže Boh v nás a cez nás konať. Potrebujeme sa naučiť rešpektovať, že to on premieňa nás aj ľudí okolo svojou milosťou, nie našou schopnosťou či silou. Terézia denne hovorila Bohu: „Som bez zásluh a mám prázdne ruky.“

Je tak úplne spoľahnutá na neho a istá si jeho nežnou láskou, že nepotrebuje ani vedieť, čo jej Ježiš pripraví – v presvedčení, že čokoľvek od neho dostane, bude to len dobro.

Často hovorila: „Som loptičkou v Božích rukách.“ Predstavovala si seba samu ako loptičku, ktorú má Ježiš v rukách, a často tento motív spomínala vo svojich zápiskoch. Dôveruje Ježišovi, že nech s ňou urobí čokoľvek, bude to dobré.

Po piatich rokoch v Karmeli dospela do takého stavu dôverného odovzdania sa Ježišovi, že sa vzdáva práva hovoriť, čo má alebo nemá robiť. Vníma, že jej život je záležitosťou Ježiša, nie jej. Je tak úplne spoľahnutá na neho a istá si jeho nežnou láskou, že nepotrebuje ani vedieť, čo jej Ježiš pripraví – v presvedčení, že čokoľvek od neho dostane, bude to len dobro. Pritom nebolo pre ňu jednoduché naučiť sa tejto ceste, objaviť ju. Formácia v Karmeli bola zameraná prísne, s dôrazom na Božiu spravodlivosť, a o Božej láske bolo povedané málo. Rovnako ju veľmi bolestne – a to nielen telesne, ale aj zápasmi vo viere – zmáhala jej choroba.

Nie som dôležitá ja, ale On

Nerobila si starosti, či jej práca, slová, myšlienky a snahy budú dostatočne efektívne. Nekalkulovala, netlačila na výkon. Vedela, že má urobiť to, čo vie a vládze pri poznaní seba samej, a o ostatné sa postará Pán: „Sejme okolo seba dobro a nestarajme sa o to, či vyrastie. Pre nás je práca, pre Ježiša úspech.“

Možno aj toto je pre nás v súčasnej situácii Cirkvi a farnosti inšpirácia, ako žiť svoju vieru bez toho, aby sme tlačili na pílu: nebrať seba ako mierku toho, či moja kázeň, služba, obeta v rodine, neviditeľná práca v zamestnaní bude mať hneď viditeľný dosah. Dôležité je vedieť, že robíme, čo od nás očakáva Boh, a nechať ďalší priebeh (aj bez toho, aby sme sa dočkali či vedeli o tom, ako to dopadlo) na ňom.

Nakoniec, ak by sme sa naučili žiť ako svätá Terézia z Lisieux, v spoľahnutí sa na moc a lásku nášho Pána, asi by sa z našich farností stratil aj klerikalizmus, vytváranie protichodných skupín vo farnosti, zápasiacich o vplyv a pozície, ignorancia a ľahostajnosť v postoji, že jeden aj tak nič nezmení.

Boh ozaj potrebuje naše ruky, našu dôveru, našu pokoru, našu istotu v jeho pôsobenie. Stať sa úplne Božím dieťaťom, malým, pokorným, odovzdaným podľa svätej Terezky, sa môže stať požehnaním pre nás samých, naše rodiny a všetkých, s kým sa stretávame. Pretože sa potrebujeme znovu od Terézie naučiť, že dobro je nemožné bez Božej pomoci, rovnako ako je nemožné nechať v noci svietiť slnko.

Čo sa dnes od tejto učiteľky viery naučím ja?

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.