Tohtoročné Pôstne obdobie som si predstavoval inak

V polovici Pôstneho obdobia som sa po jednej nočnej službe začal cítiť zle. Ráno po službe sa mi ešte s vypätím síl podarilo doraziť domov, ale môj stav sa nezlepšoval. Nebol som schopný nič zjesť, vypiť, všetko sa so mnou „točilo“, dôjsť do kúpeľne bol výkon. Nebol som schopný odslúžiť svätú omšu, modliť sa. Jediné, čo som mohol, bolo hovoriť: „Pre teba, Pane“ a to som si opakoval. Nakoniec som uznal, že sám si nepomôžem, potrebujem pomoc iných, a preto sme zavolali záchrannú službu.

Bola to pre mňa prvá skúsenosť v živote, keď som potreboval túto službu pre seba, a to ešte v zahraničí (v Poľsku). Záchranári ma veľmi dobre ošetrili. Môj stav sa však po počiatočnej liečbe vôbec nezlepšoval, a tak ma zobrali do nemocnice. Jazdiť v sanitke s pacientmi aj v ťažkom stave je mojím živobytím. Som teda v pozícii, že niekto potrebuje moju pomoc. Teraz som sa prvý raz vo svojom živote ocitol na „tej druhej“ strane – v pozícii pacienta odkázaného na pomoc iných. A nemohol som nič robiť…

Študoval som, aby som bol lekárom, ale teraz som sa stal pacientom. A naučiť sa ním byť sa nedá štúdiom z kníh, ale len skúsenosťou. Aj keď to nebolo ľahké, stále ma v mojom srdci sprevádzalo „Pre teba, Pane“.

Po vyšetreniach na urgentnom príjme sa ukázalo, že zostanem v nemocnici. Trochu som sa sám v sebe bránil a službukonajúcemu kolegovi som to aj povedal, ale cítil som, že túto situáciu, ktorá, samozrejme, vôbec nebola naplánovaná, je potrebné prijať.

Študoval som, aby som bol lekárom, ale teraz som sa stal pacientom. A naučiť sa ním byť sa nedá štúdiom z kníh, ale len skúsenosťou.

A tak sa začal môj pobyt v nemocnici v Poľsku. Sám som sa pýtal Ježiša: „Čo odo mňa chceš? Čo to znamená?“ Nemal som odpoveď, ale to opakované „Pre teba“ mi prinášalo do srdca pokoj.

Som zvyknutý ošetrovať pacientov, a nie byť ošetrovaný, som zvyknutý pacientom pomáhať, a nie, aby som bol závislý od pomoci druhých, som zvyknutý rozhodovať, čo sa má pre pacienta urobiť, a nie, aby iní rozhodovali, čo sa má urobiť (so mnou). Som zvyknutý prevážať pacientov na nosidlách, ale nie, aby mňa vozili na invalidnom vozíku. Pekná skúška pokory, závislosti od blížnych.

Môj stav sa vďaka liečbe postupne začal zlepšovať. A keď sa po niekoľkých dňoch blížilo moje prepustenie, tešil som sa. V to ráno, keď som mal byť z nemocnice prepustený, mi však zdravotná sestra povedala, že mi chýbajú ešte niektoré vyšetrenia. Zdalo sa, že môj odchod sa odkladá. Trochu studená sprcha… Nemohol som zasa nič robiť, len čakať a hovoriť: „Pre teba.“ Skúška trpezlivosti a dôvery.

Nakoniec ma ešte v ten deň prepustili, ale aj potom prišli nečakané chvíle, napríklad pri vyberaní liekov na recept v lekárni. V jednej ma odmietli, lebo ma nevedeli zadať do poľského systému, v druhej sa po zadaní viacerých čísel dokumentov všetko podarilo. Zostávalo mi vždy len povedať: „Pre teba.“
Často som stál pred situáciami, ktoré som nemohol plánovať, ovplyvniť, ale „Pre teba“ mi dodávalo pokoj.

Keď vo svojom srdci nestratím všetko (ako Mária), aj to, na čom mi ľudsky záleží, na čo som sa „oprávnene“ tešil, nebudem schopný prijať druhého do svojho srdca.

Na týždeň pred Veľkou nocou som mal naplánované stretnutie s niekoľkými priateľmi v jednom európskom meste, kde sme sa mohli všetci stretnúť. Všetci sme sa tešili, že sa po dlhom čase uvidíme, podelíme sa o to, čo sme prežili za posledné mesiace (a nebolo toho málo), že im tam budem môcť poslúžiť sviatosťami. Táto moja cesta však zo zdravotných dôvodov „padla“ a nie je to ľahké prijať.

Je tu Veľkonočné obdobie. A keď ja vo svojom srdci nestratím všetko (ako Mária), aj to, na čom mi ľudsky záleží, na čo som sa „oprávnene“ tešil, nebudem schopný prijať druhého do svojho srdca.

Moje „naplánované“ Pôstne obdobie sa zrútilo a ja sa snažím urobiť si v srdci priestor pre iné. A pokoj do srdca prichádza.