V tieni vojny: Kňaz Ihor Marusyn o viere, utečencoch a pomoci Ukrajincom (rozhovor)

Gréckokatolícky kňaz Ihor Marusyn (42) je Ukrajinec. Narodil sa vo Volynskej oblasti, no celá jeho rodina pochádza z Ľvova a jeho okolia. Už ako 16-ročný sa rozhodol pre kňazstvo, a tak odišiel bývať do kláštora a študovať teológiu na Ivano-Frankivskej teologickej akadémii Gréckokatolíckej cirkvi. V roku 2008 bol vysvätený za diakona a o dva roky neskôr za kňaza. Spolu s manželkou majú štyri deti a bývajú v služobnom byte v Lamači neďaleko Kaplnky svätej Rozálie, ktorú dostal otec Ihor do správy a kde slúži gréckokatolícke liturgie zväčša pre Ukrajincov. Na Slovensko do bratislavskej mestskej časti Lamač prišiel aj so svojou rodinou v roku 2021. Ich najstaršie dieťa navštevuje strednú školu, dve deti chodia na základnú školu a to najmladšie navštevuje materskú školu.

Čo stálo za vaším rozhodnutím prísť na Slovensko?

Slúžil som na Ukrajine vo Ľvovskej oblasti ako kňaz. Oslovil ma biskup, že potrebujú kňaza, ktorý by išiel na Slovensko do Bratislavy. Súhlasil som. Prišli sme do Bratislavy počas kovidovej epidémie. Prvý rok som slúžil liturgie cez online prenos. Ľudia nechodili fyzicky do kostola. Bol to ťažký čas.

Ktorý kostol vám pridelili?

Kaplnku svätej Rozálie v Lamači po dohode biskupov, nášho veľvyslanca na Slovensku Jurija Mušku a miestneho úradu.

Po krátkom čase od vášho príchodu vypukla vojna…

Áno. Ukrajinci utekali z krajiny a prichádzali i do Bratislavy. Ľudia si navzájom povedali alebo sa dozvedeli z internetu, že môžu prísť do nášho kostola. Teda naše spoločenstvo sa rozrástlo na okolo dvesto veriacich.

Na začiatku vojny som tiež dochádzal slúžiť liturgie pre ukrajinských utečencov do Trnavy, Nitry, Galanty, Senca, na Považie. Počas Veľkej noci som im tam posväcoval košíky, vajíčka, paschy. V Gabčíkove bol veľký utečenecký tábor, kde bývali tisícky Ukrajincov. Aj tam som slúžieval liturgie, modlil som sa s ľuďmi. V prvých mesiacoch vojny som za ľuďmi cestoval často. Teraz je to už menej. Nosil som ukrajinským prisťahovalcom potraviny, pomáhal som im s ubytovaním, s vybavením dokladov. A to v spolupráci s katolíckou charitou a obchodným reťazcom.

Ako často ste v kontakte s biskupmi a kňazmi z bratislavskej gréckokatolíckej eparchie, do ktorej patríte?

Navštevujeme sa pomerne často, a to počas kňazských dní, modlitieb, kvôli spovedaniu. Pomocný biskup Milan Lach prichádzal často do nášho kostola modliť sa s nami počas prvých mesiacov vojny. Tiež nám robil rekolekcie. Rozpráva po ukrajinsky. Študoval v seminári i s Ukrajincami, má na Ukrajine kamarátov kňazov a biskupov.

Pravidelne slúžite liturgie pre približne dvesto ukrajinských veriacich. V prenajatých priestoroch blízko kostola robíte katechézy pre deti i pre mladých. Prijímajú veriaci i sviatosti?

Áno, mnoho z nich. Po začiatku vojny veľa detí prichádzalo k prvému svätému prijímaniu. Pred dvoma rokmi prišlo tridsať detí, vlani o niečo menej. Minulý rok som pokrstil okolo sedemdesiat detí. To je veľa. Na Ukrajine som pred vojnou krstil okolo päť detí za rok.

Akého vierovyznania sú ľudia, ktorí navštevujú váš kostol?

Približne 80 % je gréckokatolíkov, ostatní sú zväčša pravoslávni. Pár ľudí je rímskokatolíkov.

Máte svoj odhad, kedy sa skončí vojna na Ukrajine?

Ťažko povedať. Veľmi si prajem, aby sa skončila čo najskôr. Trvá už veľmi dlho. Chceme však, aby sa vojna ukončila už nastálo, nie aby zamrzla a o nejaký čas vypukla znova… Vojna znamená veľké utrpenie pre ľudí. Sú ňou poznačení. Pre našich ľudí som robil takú „misiu hojenie rán vojny“.

V čom spočívala táto vaša „misia“?

Minulú jar sme odtiaľto vycestovali s plným autobusom pútnikov do Medžugoria. Tam sme sa spolu modlili, ľudia sa spovedali, mali sme krížovú cestu. Boli to také duchovné cvičenia zamerané na odpustenie a hojenie rán na duši.

Čo vnímate ako najväčšie utrpenie ukrajinských prisťahovalcov, s ktorými sa stretávate?

To, že nemôžu ísť domov na Ukrajinu, kde sa narodili, a byť so svojou širšou rodinou. A tiež to, že stratili vo vojne svojich blízkych.

Chceli by sa vrátiť na Ukrajinu?

Mnohým je tu na Slovensku dobre a už sa, myslím, nechcú vrátiť. No domnievam sa, že po skončení vojny sa približne polovica túži vrátiť späť.

Ukrajinské ženy na Slovensku vychovávajú svoje deti často bez mužov, ktorí museli ostať na Ukrajine. Prenájom bytov je finančne náročný. Trápi ich tiež chudoba?

Myslím, že je to možné. V prvých rokoch od vypuknutia vojny mali naši ľudia príspevky na bývanie od slovenského štátu. Posledné mesiace už tieto príspevky nedostávajú. No zväčša majú prácu, rozprávajú po slovensky… Finančné prostriedky teda majú, ale často robia neodbornú prácu za nižšie zárobky. Veľmi ďakujeme Slovákom za pomoc, podporu i modlitby.

V spolupráci s ľuďmi z Lamača i inými a so slovenským ministerstvom vnútra sme odoslali na Ukrajinu veľkú humanitárnu pomoc. I teraz tam plánujeme odoslať tri-štyri kamióny humanitárnej pomoci. Kamióny nasmerujeme do Kyjeva, kde majú naše ukrajinské cirkvi sklady. Tam pomoc prerozdelia a odošlú i do stredných a východných častí Ukrajiny.

Ste v kontakte s kňazmi pôsobiacimi na Ukrajine?

Áno. Majú teraz veľmi veľa práce. Mnoho pohrebov… Mnohých Ukrajincov vojna zranila na tele či na duši… Ľudia majú permanentný strach. Strach, že padne blízko nich bomba, prežívajú paniku zo sirén… Je to ťažké. Poznám i kaplánov, ktorí slúžia vojakom na fronte.

Kňazi zo západnej Ukrajiny, ktorých poznám, hovoria, že v cirkvi ostalo menej ľudí, pretože mnohí utiekli. Viem o dvoch kňazoch, ktorí boli ruskou armádou zajatí. Už ich však pustili a vrátili sa domov.

Slávime Jubilejný rok 2025. V ňom sa častejšie skloňujú témy putovania, zmierenia, odpustenia, prechodu cez Svätú bránu… Ako budete s ukrajinskými veriacimi z vašej komunity prežívať jubileum?

Snažíme sa hovoriť s ľuďmi o tom, že nenávisť, neodpustenie či zatrpknutosť nie sú dobré. Musíme sa modliť za obrátenie nepriateľov, aby sa vrátili na dobrú cestu. V tomto jubilejnom roku absolvujeme spolu púť do Katedrály svätého Martina v Bratislave. Prejdeme cez Svätú bránu, pomodlíme sa, budem tam spovedať. My ukrajinskí kňazi, ktorí slúžime v Európe, takisto poputujeme v júli do Ríma, kde budeme mať spolu rekolekcie.