Vďačnosť za radosť

Keď som zašiel na jeho koniec, kde sú detské hroby, ostal som v tichom úžase. Každý hrob bol ako ozdobená postieľka a ja som mal dojem, že je to ako v triede materskej školy alebo akoby som bol v práci na svojom detskom oddelení (nebuďte prekvapení týmto prirovnaním, ja som to tak prežíval!).

Dva rady postieľok – jedna krajšia ako druhá! Prechádzal som sa medzi nimi. Niektoré som už z minulých návštev poznal, s niektorými som sa „zoznamoval“. Na niektorých z nápisov nad týmito „postieľkami“ (náhrobkami) bola vyjadrená bolesť nad odchodom milovaného dieťaťa – bolesť, ktorá ostáva.

Medzi týmito „bolestnými“ nápismi mi jeden udrel do očí, aj keď už boli na ňom vidieť znaky času. Bolo tam napísané: „Ďakujú ti rodičia, ó, Bože veliký, i za krátku radosť, ktorú si im dal z dcéry.“ Podľa dátumu narodenia a odchodu dieťaťa som počítal, ako dlho radosť rodičov trvala – štyri dni! Moje oči v tej chvíli zvlhli – nad silnou vierou týchto rodičov, ktorí ďakovali za štvordňovú radosť, ktorú mali zo svojej dcéry!

Koľkokrát ja ďakujem, úprimne ďakujem za niečo, čo už teraz nemám, čo mi už bolo vzaté…? Koľkokrát som úprimný a ďakujem za radosť, ktorú som mohol prežiť (aj keď ju už teraz nemám – a možno ju nahradila aj bolesť)…? Koľkokrát som vďačný za – aj keď krátko – prežitú radosť?

Koľkokrát ja ďakujem, úprimne ďakujem za niečo, čo už teraz nemám, čo mi už bolo vzaté…?

V duchu som tam hore na cintoríne ďakoval za týchto rodičov, ktorí neviem, či ešte žijú. Ale týmito troma riadkami, ktoré nechali vytesať na hrob svojej štvordňovej dcéry, mi dali po vyše štyridsiatich rokoch od jej smrti do srdca novú silu, vďačnosť a… aj radosť!

Preto mi nedalo a pred odchodom domov som išiel ešte raz navštíviť „svoju triedu“ na cintoríne. Keď som sa zastavil pri malom hrobe Aničky, s ktorou som sa „zoznámil“ pri predchádzajúcej návšteve, akoby sme sa začali rozprávať, pretože sme sa už poznali. Nedalo mi to, aby som ju nepoprosil o pomoc a aby som jej nezveril tajomstvo – želanie, ktoré nosím na dne svojho srdca. V istote, že ona mi môže tam zhora pomôcť, som nemal nijaký ostych sa jej zdôveriť.

Teraz by som mohol napísať, že som sa v pokoji vrátil domov a podobne. Ale tak to nebolo. Keď som od Aničkinho hrobu išiel kúsok ďalej, všimol som si, že prechádzam okolo rovnakého hrobu, na ktorom rodičia dali vytesať ten istý nápis – poďakovanie ako na Aničkinom. V prvej chvíli som sa zarazil, či som zasa pri tom istom hrobe (pretože bol skutočne rovnaký).

Ale keď som si ho dobre prečítal, zistil som, že tam leží Aničkina sestra, ktorá sa narodila tri roky pred ňou a dávala radosť svojim rodičom 24 dní. Toto bolo pre mňa veľmi silné. Rodičia, ktorí stratili dve dcéry a za každú z nich ďakovali – aj za tú krátku radosť, ktorú mali.

Keď som už Aničke zveril prosbu o pomoc a svoje tajomstvo, nemohol som sa rovnako „neporozprávať“ aj s jej sestrou a zveriť jej to isté. V ten podvečer som odchádzal z cintorína s veľkou radosťou a vďačnosťou v srdci za dve nové priateľky – pomocníčky – a rovnako som ďakoval za ich statočných a silných rodičov.

Nezabudol som si napísať dátumy ich narodenia a odchodu, pretože teraz sú ako moje sestry.