V známom americkom magazíne The Atlantic vyšiel na začiatku októbra pozoruhodný text s názvom „Elitní vysokoškoláci, ktorí nevedia čítať knihy“.
„Mnohí študenti už neprichádzajú na vysokú školu – dokonca ani na vysoko selektívne elitné vysoké školy – pripravení čítať knihy,“ zhŕňa jeho podstatu redaktorka Rose Horowitchová.
Nejde ani tak o to, že by títo vysokoškoláci nemali záujem čítať knihy. Háčik je skôr v tom, že ani nevedia, ako sa knihy – celé knihy, od prvej po poslednú stranu – vôbec čítajú. Súčasní študenti nemajú dostatok koncentrácie ani jazykových schopností na to, aby si dokázali prečítať klasický román.
Horowitchová píše, že korene tohto problému musíme hľadať už v období pred vysokou školou. V roku 1976 uviedlo 40 percent amerických stredoškolákov, že za uplynulý rok z vlastnej vôle prečítali aspoň šesť kníh. Iba 11 a pol percenta študentov uviedlo, že neprečítalo žiadnu knihu. V roku 2022 boli tie čísla takmer presne v opačnom pomere.
„Niekoľko profesorov mi povedalo, že ich študenti vnímajú, že čítanie kníh je niečo podobné ako počúvanie vinylových platní – síce sa to ešte stále páči malej subkultúre, ale väčšinou ide o pozostatok dávnejších čias,“ uvádza dokonca Horowitchová.
Príčinou sú aj testy
Tejto zmene sa v konečnom dôsledku prispôsobujú aj samotní vysokoškolskí učitelia. Od svojich študentov čoraz menej vyžadujú čítanie celých primárnych diel, čo bolo kedysi považované za kostru vzdelávania. Čoraz viac sa používajú sekundárne zhrnutia či kratšie úryvky. Ak si študenti návyk čítať nevybudovali pred univerzitou, nevybudujú si ho žiaľ už ani na vysokoškolskej pôde.
Niektorí učitelia tento trend spájajú s rozmachom štandardizovaného testovania. Vzdelávací proces sa tak zmenil na naháňanie bodíkov na štandardizovaných testoch (spomeňte si, ako vyzerali posledné roky výučby predmetov, z ktorých ste maturovali).
Aspekty vzdelávania, ktoré sú ťažšie bodovo hodnotiteľné, pritom idú do úzadia. (Ako by sa dalo pomocou testu napríklad zistiť, či človek čítal Shakespearovho Othella a čo si z toho zobral do života?)
Potom je tu riziko, ktoré sa spája prevažne práve s prestížnymi univerzitami. Stredoškolskí študenti, ktorí vedia, že idú na prestížnu univerzitu, sa zapájajú do obrovského množstva mimoškolských aktivít, aby mali v prísnom systéme výberového konania na americkú univerzitu komparatívnu výhodu. V ich voľnom čase im tak nezostane čas na niečo, čo je klasickou prvou voľbou oddychujúceho vzdelanca – knihy.
A potom sú tu, samozrejme, aj mobily. Stredoškolskí študenti prídu domov a tých pár hodín, čo majú k dispozícii, spália na sociálnych sieťach, zatiaľ čo ich rodičia trávia čas sledovaním televízie či odpovedaním na pracovné emaily po pracovnom čase.
Zabúdame byť ľuďmi
Nejde o to, že by títo študenti boli zlými študentmi. Práve naopak. Naučili sa, ako sa prispôsobiť vzdelávaciemu systému, ktorý kladie inštrumentálnu hodnotu vzdelávania (Nájdem si vďaka tomu dobrú prácu?) nad podstatu vzdelávania (Urobí ma to lepším človekom?). A správajú sa presne tak, ako to tento systém vyžaduje – zameraní najmä na dobré výkony v testoch a mimoškolských aktivitách.
Ako však upozorňoval nemecký filozof 20. storočia Josef Pieper vo svojej (pre mňa osobne život meniacej) knihe Muße und Kult (Voľný čas a kultúra), voľný čas nemá byť inštrumentálny, teda nemá nám slúžiť na to, aby sme po jeho uplynutí dokázali lepšie pracovať.
Mal by však pomôcť v tom, „aby som i v pracovnej funkcii, ktorá ma obmedzuje na určitý aspekt reality a činí si nárok len na jednu časť mojej duše, zostal človekom. To znamená, aby som si rozumel a realizoval sa ako bytosť, ktorá je zameraná na celok skutočnosti“ (Pieper 1992, 15).
Čítanie literatúry je skvelý spôsob, ako sa zamerať na „celok skutočnosti“ a uniknúť pred kvantifikovaným vzdelávaním, zhmotneným v kreditoch, testoch a prijímacích konaniach. Koniec koncov, toto leto v jednom zo svojich listov literatúru ako súčasť „cesty k osobnej vyspelosti“ vyzdvihol aj pápež František.
Ale na to, aby sa čítanie znovu stalo ťažiskom vysokoškolského vzdelávania, sa musí nájsť pár učiteľov – rebelov, ktorí zájdu za schémy súčasného systému a zasvätia svojich študentov do sveta klasických diel.
POUŽITÁ LITERATÚRA
Pieper, J. (1992): Volný čas – vzdělání – moudrost, ČKA Praha.
2 Responses
Sme síce iba obyčajná katedra na slovenskej univerzite, ktorá je finančne podvyživená a väčšina Slovákov by ju považovala za nekvalitnú, ale naši študenti čítajú na každom seminári počas semestra niekoľko kníh a spolu to na hodinách rozoberáme.
ja som objavil čítanie, keď som mal asi 8 rokov počas pobytu v nemocnici. v podstate som odvtedy neprestal.
číslo ako 6 kníh (dobrovoľne) ročne ma privádza do smiechu (ak by to nebolo smutné). ja som čítaval 4-5-6 kníh týždenne. nechcem sa chváliť, väčšina z toho bolo to, čo sa dnes ozačuje za brak. ale! stihol som do 25 roku napr. aj božskú komédiu, čo je jedno z vrcholných diel vôbec (podľa mňa, peklo som čítal na zvs)
ale mám kamaráta, veľmi inteligentného, ktorý sa priznal, že čítal za život iba 2 ! knihy (dobrovoľne).
btw. moja hrôza na maturite zo slovenčiny bolo povinné čítanie, ktoré som úspešne sabotoval. našťastie to bola hájnika žena a nie drevená dedina. pred pár rokmi som sa odhodlal prečítať si to a zistil som, že to bola tupá komunistická agitka.
takže u nás to nebolo o nič lepšie, každý (aj ja) si nastavil modus vivendi, aby prežil „vzdelávanie“. aj tak som sa takmer všetko užitočné musel naučiť v praxi