Liekom na závisť je úcta. V našich firmách je však čoraz zriedkavejšia, a preto čoraz vzácnejšia. Dopyt po úcte rastie, ibaže ponuka nie je dostatočná. Všetci sa sústreďujeme na jej hľadanie a nemáme čas ani prostriedky, aby sme ju ponúkli tým, ktorí po nej túžia a prahnú rovnako ako my.
Potrebovali by sme oveľa viac úcty, než dokážeme ponúknuť, ako nám pripomínajú ekonóm Geoffrey Brennan a filozof Philip Pettit v knihe The Economy of Esteem (Ekonomika úcty). Hlad po úcte vyjadruje jedno z typických zlyhaní našej trhovej spoločnosti. Rozrastá sa priestor pre trh, v dôsledku čoho vzniká dramatický nedostatok hodnôt, ktoré sa nedajú kúpiť. Často ide o skutočne podstatné hodnoty potrebné pre kvalitný individuálny a spoločenský život. Upadli sme do všeobecného hladu po voľných, bezplatných, netrhových statkoch, medzi ktoré patrí aj úcta.

Skutočná úcta nie je tovar. Lenže kapitalistický trh vie, že vo svete je neuspokojený hlad po úcte a snaží sa ponúknuť náhradný tovar. Tento tovar predstavuje najmä pozičné dobrá, ktoré nadobúdame na uspokojenie našej potreby po pozornosti, uznaní, odlíšení sa, a dokonca po úcte zo strany iných.
Hľadanie pozičných dobier existovalo vo všetkých spoločnostiach, no dnes tieto dobrá zaplavujú naše individualistické a samotárske spoločnosti. Ak v nich chýbajú bohatšie výrazové prostriedky, ktoré by ostatným ukázali, kto sme, ako hlavný prejav nám ostáva len okázalá spotreba. Veľké očarenie, ktoré u nás vyvoláva tovar, je dané aj tým, že hovoríme s vecami, čo vlastníme (aj s tými, čo nevlastníme).
Tento jazyk používame tým častejšie, čím väčšmi sa cítime analfabetmi v iných jazykoch, až kým nezistíme (ak vôbec), že vecí, o ktorých sa dokážeme týmto jazykom rozprávať, je príliš málo, sú príliš prosté a nikdy nie rozhodujúce pre naše šťastie. Hrozí, že jazyk tovaru sa stane novým esperantom osamelých ľudí, ktorí hľadajú úctu a šťastie nesprávnymi spôsobmi a na nesprávnych miestach.