Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„To zde je věrné: zeď, která větrá, ale není na to sama, neboť větrá i se sochou, kterou nese…“ Vladimír Holan, Věrnost
Vernosť je podstatná v každej ľudskej skúsenosti či situácii, ale v charizmatických komunitách je takmer všetkým. Rozvetvuje sa do viacerých rovín: vernosť zakladateľa alebo zakladateľky charizme, ktorú dostal/-a, vernosť členov komunity charizme a zakladateľovi. To, či sa bude komunite dariť aj po tzv. zakladateľskom období, závisí od jej schopnosti rozvíjať formy, ako uplatňovať vernosť.
Na začiatku, keď charizma dáva život novej komunite, má vernosť určité nutné špecifické charakteristiky. Členovia komunity prežívajú svoju vernosť ako bezpodmienečné priľnutie k charizme a zakladateľovi. Cítia, že k charizme, tak ako sa prezentuje a predkladá, netreba pridávať žiadne variácie, všetci majú čítať a hrať z tej jedinej partitúry. V prvom období sa totiž dokonalosť a úplnosť partitúry – charizmy – javí ako niečo jedinečné, unikátne a úplné nové.
Tvárou v tvár ohromujúcej a uspokojujúcej dokonalosti nikto necíti nutkanie rozvíjať rôzne variácie či ďalšie prvky. Neexistuje nič užitočnejšie, nič rozumnejšie a inteligentnejšie, než vložiť všetky svoje talenty do tohto jedinečného božského diela, ktoré sa chystá zmeniť svet. A ak som pred vstupom do komunity hrával na harfe, ale v komunitnej partitúre sa s harfou nepočíta, musím sa hneď naučiť hrať na gitare alebo flaute.
Výnimočnosť tohto prvého obdobia charizmy spočíva v hľadaní dokonalého symfonického a zborového uskutočnenia jedinej komunitnej témy. Netreba ďalších skladateľov, ale čo najlepších členov orchestra. Originál partitúry danej charizmy nepotrebuje ani kreativitu, ani inovácie a jediným interpretom aj dirigentom orchestra je zakladateľ.
Neznamená to však, že členovia nemajú talenty. Často ich majú veľmi veľa, no všetky ich orientujú na jediné spoločné poslanie a sú využívané len v prípade, ak poslúžia tomuto poslaniu. Ak by sme použili model ekonóma Josepha A. Schumpetera, na začiatku je jediným inovátorom zakladateľ, všetci ostatní členovia sú imitátormi, používajú vlastnú energiu na vytvorenie repliky, kópie toho istého „podniku“.
Sledovať zrod duchovných hnutí pomocou bežných sociologických a psychologických kategórií vedie takmer vždy k obrovským interpretačným omylom.
S touto interpretáciou absolútnej vernosti veľmi úzko súvisí výraz radikálnosť. O čo sme radikálnejší, o to sme vernejší, čiže osobné, subjektívne charakteristiky zostávajú v úzadí, až celkom zmiznú. Radikálnosť sa stane mierou vernosti. Bez takéhoto chápania vernosti a radikálnosti nie je možný zrod a najmä rozvinutie charizmatického hnutia.
Duchovnú energiu zakladateľa znásobuje verné nasledovanie jeho spoločníkov do takej miery, že dosahuje účinnosť a efektívnosť, o akej sa aj najúspešnejším firmám môže len snívať.
V zakladateľskej fáze charizmy sa uvoľňuje ohromná energia. Veľká časť tejto energie je závislá od slobodne darovanej morálnej a duchovnej energie jednotlivých zakladateľových nasledovníkov. Podobá sa to na hru zrkadiel, ktoré sa donekonečna odzrkadľujú jedno v druhom. Je to duchovná supernova, hviezdny vulkán, ktorý uvoľňuje skoro nekonečné svetlo a energiu. Takto sa počas pár týždňov alebo mesiacov uvoľní väčšia energia, než akú vyšle slnko za celý čas svojej existencie.
Kto má to šťastie, že osobne zažije zrod charizmy, v priebehu pár mesiacov pocíti väčšie svetlo a energiu ako za celý „bežný“ život. To, samozrejme, navždy zanechá pečať na jeho osobnosti. Pritom ten, kto žije radikálnu vernosť, nemá pocit, že o všetko prišiel alebo že ním manipulujú. Všetko pociťuje ako svoju najvnútornejšiu vec, nie ako niečo zvonku. To je to jediné, po čom hlboko a v úplnej slobode túži. Pretože jeho vernosť charizme je vernosťou svojej vlastnej, pravej a najhlbšej podstate.
Sledovať zrod duchovných hnutí pomocou bežných sociologických a psychologických kategórií vedie takmer vždy k obrovským interpretačným omylom – a môžeme ich nájsť skutočne veľa.
Lenže – a tu sme pri hlavnom bode – žitie verného a radikálneho nasledovania sa v určitom okamihu skončí a je dobré, že sa skončí, aj keď skoro vždy sa to udeje príliš neskoro. Ak totiž pokračuje v nasledujúcich generáciách, tak to, čo v minulosti bolo príčinou úspechu, sa dnes a v budúcnosti okamžite stáva príčinou nezastaviteľného pádu.
Aj samotné nasledovanie Krista apoštolmi sa po zmŕtvychvstaní zmenilo. Vernosť a radikálnosť musia zostať a podľa možností rásť, no musí sa podstatne zmeniť spôsob nasledovania tak charizmy, ako aj zakladateľa. A toto prináša náročné časy. Komunita totiž pozná len jednu jedinú, tú doterajšiu formu vernosti. K nej bola vedená, v nej vyrástla a ona jej umožnila zažiť skutočné zázraky.
Práve z tejto vernosti a lojality vychádzali členovia pri budovaní vlastnej identity. Vytvoriť či predstaviť si inú formu vernosti znamená pre komunitu vynaložiť neuveriteľné úsilie. A keďže tu zakladateľa nemáme, komunita sa pokúša o najjednoduchšie riešenie: nezmenenú radikálnu a bezpodmienečnú vernosť z minulosti prenesie na slová, skutky a diela zakladateľa, ktorý tu už nie je.
Rodí sa mýtus o zakladateľovi: aj dnes môžeme byť verní charizme, ak sme čo najviac verní každému slovu, ktoré zakladateľ za svojho života vyslovil. V iných prípadoch zas minulá vernosť prechádza identickým spôsobom na nasledovníka, ku ktorému sa začneme správať akoby k určitému „prevteleniu“ zakladateľa. Sú to veľmi vážne omyly, aj keď sa skoro vždy udejú v dobrej viere v správnosť postupu. Prečo?
Vzťah medzi charizmou a zakladateľom je veľmi komplexný. Spoločne rastú, spoločne sa menia, spoločne sa vyvíjajú. Slová, ktoré zakladateľ povedal na začiatku svojej skúsenosti, sa takmer nikdy nestotožňujú s tými, ktoré povie na konci.
Keď si nejaká komunita myslí, že charizmu zakladateľa nachádza v jeho minulosti, znamená to, že viera v charizmu je v kríze.
Charizma je semienko, ktoré rastie v pôde, ktorá ho prijala, rastie v symbióze s prostredím a s dejinami. Zakladateľ prechádza skúškami, mení názor, prechádza obdobiami regresie, útlmu, zažíva temné noci, robí chyby. Kým zakladateľ žije, má svoj zmysel a svoju hodnotu viera členov komunity aj v jeho nezrelé alebo výstredné slová. Úprimní zakladatelia sú totiž schopní zmeniť názor vďaka paradoxnej (a draho zaplatenej) vernosti tých najbližších okolo nich.
Zakladateľ raz ukončí svoje pôsobenie – či už zomrie, alebo ustúpi zo scény. No ak si potom členovia komunity začnú myslieť, že pokračovaním zakladateľovej cesty sú dnes jeho slová a skutky z minulosti, tak hoc si to neuvedomujú, prestali veriť, že charizma je ešte živá.
Keď si nejaká komunita myslí, že charizmu zakladateľa nachádza v jeho minulosti, znamená to, že viera v charizmu je v kríze. Stráca kontakt s reálnymi dejinami. Zakladateľove slová sú premiešané s bolesťou a nádejami jeho ľudí, s otázkami jeho doby.
Vracať sa k týmto slovám so snahou nájsť svetlo v súčasných problémoch znamená nebrať vážne čas, v ktorom žijeme, ignorovať hodnotou bolestí a nádejí dnešných ľudí, ich otázky, alebo nimi pohŕdať. Znamená to nebrať vážne teologickú hodnotu vtelenia (a to je prastaré pokušenie gnosticizmu).
Dnešné odpovede sa však musia rodiť z charizmy žitej dnes, inej cesty niet. Všetky slová a skutky zakladateľa môžu poslúžiť ako inšpirácia, ako svitanie, nikdy nie ako záver. Tu, v tomto sa skrýva takmer celá zrelosť a zodpovednosť charizmatickej komunity. Isteže, pri tejto činnosti sa môžeme dopustiť chýb, pretože vernosť a nevera susedia takmer na dotyk. Neraz prekročíme hraničné pásmo, no len v tejto nedokonalosti sa môže znovuzrodiť život.
Dedičstvo uložené v zakladateľových písomnostiach a skutkoch istotne má a bude mať ústrednú funkciu v charizmatickej komunite, je to jedno z miest, kde je zakladateľ stále živý. Ak však žije len tu, charizma v skutočnosti zomiera.
Platí, že zakladateľa možno po jeho smrti stretnúť najautentickejšie v jeho komunite (ktorá je v skutočnosti neraz väčšia, než sú jej formálne hranice) a v ľuďoch, ktorí s tou istou charizmou pokračujú v jeho vlastnom príbehu dejinami.
Je teda pochopiteľné, že nástupca zakladateľa by mal vyznačiť výraznú deliacu čiaru, určitú diskontinuitu s minulosťou. Ako by asi skončila cirkev, keby sa Peter správal k dvanástim tak, ako sa k nim zvykol správať Ježiš?!
Krok diskontinuity sťažujú najmä tí najbližší členovia. Najsilnejší odpor voči novotám sa nachádza vnútri komunity.
Vernosť, ktorú včera predstavovalo bezpodmienečné priľnutie k zakladateľovi, sa dnes musí stať inou vernosťou: disonantnou, divergentnou, vybočujúcou, riskujúcou. Pre rozvoj nových tém v partitúre charizmy sú potrební „podnikatelia – inovátori“, už nie imitátori. Kreativita, ktorá sa ešte včera investovala celá do predstavenia diela, by sa dnes mala orientovať na nové melódie, ktoré isteže nadväzujú na tú prvú, no predsa sú odlišné. Hodí sa viac skladateľov a menej členov orchestra.
Všetko toto je však možné iba vtedy, ak komunita a jej zodpovední skutočne veria, že charizma žije. A že tá úžasná partitúra prvej generácie bola len prvou, nie jedinou a možno ani nie najkrajšou. Stala sa dominantnou témou všetkých diel, ktoré budú nasledovať, je semienkom budúcnosti, predstavuje duchovnú DNA všetkého, čo bude vznikať.
Charizma sa nezhoduje s osobou zakladateľa, ona ju presahuje.
Lenže aj toto je mimoriadne zložité. Totiž ľudia, ktorí boli roky, ba desaťročia zvyknutí na vernosť chápanú ako úplné zosúladenie, stotožnenie sa so slovami, nariadeniami a myšlienkami, ktoré zvonku prichádzali už ako dokonalé, nemajú viac ľudské a etické predpoklady byť kreatívni. A aj keby chceli, jednoducho nevedia, čo robiť. Necvičili sa v kreatívnom narábaní s vernosťou, takže teraz, keď by ju potrebovali, je tento sval ochabnutý, (takmer) atrofovaný.
Celý život sme strávili v absolútnej, radikálnej, nekonečnej vernosti, no zvetrávame vo vetre, mraze a búrkach. Aj takto môže byť život krásny. Pretože hoci sa náš múr rozpadá, videli sme anjelov a raz sme videli aj Boha. Ak však chceme zabrániť tomu, aby zvetrala a rozpadla sa aj socha hore na tom múre (charizma), musíme dnes našu poslednú energiu nasadiť tak, aby noví členovia komunity dokázali rozvíjať inú vernosť. Ona nebude menej radikálna, len jednoducho odlišná.
Nakoniec môžeme dať žijúcim zakladateľom jedno odporúčanie: nenechajte zakrnieť „skladateľov“, ktorí sú v komunite, pretože práve medzi nimi sa nachádza možnosť, ako pokračovať potom, po vás.
Aj orchester s menším obsadením môže hrať majstrovské diela, zatiaľ čo druhí budú skladať majstrovské diela zajtrajška. Zárukou budúcnosti už nebudú vaše spisy a vaše slová, zárukou budúcnosti budú „vaši“ ľudia vedení k slobode a k dôvere, že vás budú schopní zachrániť, ak z nich zostane čo i len jeden. Ovocím tohto prístupu je budúcnosť.
Charizma sa nezhoduje s osobou zakladateľa, ona ju presahuje. Ďalej rastie, žije, miluje, učí sa a vyučuje aj po jeho smrti. Individuálna výstava zosnulého umelca poskytuje celkový obraz o jeho diele a zahŕňa to, čo vytvoril počas svojho života; celkový obraz charizmy zahŕňa diela zakladateľa a tiež tie, ktoré naďalej tvorí komunita.
Prevzaté z denníka Avvenire. Uverejnené so súhlasom autora. Preložil Štefan Kmeť.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
