Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„A ty sa prečo modlíš, Moše?“
„Prosím Boha, ktorý je vo mne, aby mi dal silu klásť mu tie pravé otázky.“
Elie Wiesel, Noc (Night)
„Dajte si pozor a chráňte sa kvasu farizejov i kvasu Herodesa!“ (Mk 8, 15) Toto sú Ježišove slová (loghion). Nie je jednoduché vysvetľovať ich a – počnúc cirkevnými otcami – bolo o nich už veľa napísané.
Slovo kvas má v Biblii značnú váhu, stačí si pripomenúť veľkonočné nekvasené chleby. Je symbolom života, ale aj poškvrnenia, kontaminácie. Slovo kvas sa používalo v príhovoroch, pri vyučovaní, no predovšetkým vyjadrovalo princíp zmeny sveta. V Novom zákone sa používa ako synonymum nebeského kráľovstva (Mt 13, 13). Odkaz na kvas Herodesa, farizejov a „saducejov“ (Mt 16, 6) teda súvisí s typom kráľovstva, ktoré by mal Mesiáš priniesť na zem. V Ježišových časoch mesianizmus nadobudol výrazný apokalyptický podtón a značne ho posilňoval odpor k rímskej okupácii.
Mesiášov príchod mal byť podľa farizejov sprevádzaný veľkolepými udalosťami a znameniami, ktoré mali potvrdiť blížiaci sa príchod nového kráľovstva. „Vtedy mu povedali niektorí zákonníci a farizeji: ‚Učiteľ, chceme vidieť nejaké znamenie od teba.‘“ (Mt 12, 38) Ešte iný je Herodesov kvas, on chcel protirímsku politickú moc. Apoštoli boli šokovaní a ohromení Ježišovými znameniami a on ich rozhodne vystríha, aby neprijímali mesiášske a apokalyptické teórie: „Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených.“ (Mk 13, 22)
V evanjeliách sú zaznamenané Ježišove rozhovory s učeníkmi, v ktorých im pomáha pochopiť svoju identitu („A vy ma za koho pokladáte?“). Do tohto procesu objavovania jeho identity bol zapojený jeho najbližší okruh ľudí. A tak robí Ježiš všetko pre to, aby jeho znamenia – zázraky – nespôsobovali senzácie, a hneď ako si uvedomí, že ľudia sa pri znamení pozastavujú a nesprávne pochopili jeho odkaz, stiahne sa alebo rozpustí dav.
Toľko z evanjelia. Ak pokušenie ísť za nesprávnym kvasom doliehalo na prvú Ježišovu komunitu, je pravdepodobné, že sa tento fenomén môže opakovať aj v charizmatických komunitách zrodených v Cirkvi, čiže slová „chráňte sa kvasu farizejov“ platia natrvalo.
V charizmatických skúsenostiach naozaj nie je nezvyčajné, že (najmä) v ich prvej fáze vznikajú rôzne formy mesiášskych a apokalyptických teórií. Objavujú sa tiež rôzne spôsoby chápania podstaty začínajúceho hnutia a zmyslu „znamení“, ktoré sa dejú. Mnoho charizmatických začiatkov sprevádzajú veľké úspechy a mimoriadne udalosti a tie generujú rôzne interpretácie poslania a úlohy tohto nového „proroka“ a jeho hnutia.
V dobrej viere všetci zabudnú na to, že zakladatelia sú ľudskými bytosťami, čiže podliehajú sebaklamom, nie vždy sú dobrými interpretmi „hlasu“, ktorý v nich prebýva.
Začiatky sú často skutočne mimoriadne, sú doslova eschatologickou anticipáciou, čo prakticky nevyhnutne iniciuje duchovno-charizmatické opojenie, v ktorom sa zdá možné všetko. Účastníci zažívajú istú všemohúcnosť, snívajú o odvážnych scenároch, vznikajú predstavy o sebe samých v apokalyptickom poslaní k všeobecnej spáse.
Prežívajú „Herodesov politický kvas“ (cítia aj poverenie úlohami na spoločensko-politické zmeny) a „kvas farizejov“, v ktorom sú znamenia interpretované ako mesiášske signály novej éry. Cítiť blízkosť posledných čias. Pri pohľade zvonku môžu tieto fenomény pôsobiť ako delírium, no pre tých, čo ich prežívajú, sú nanajvýš normálne a vonkajšie nepochopenie len zvyšuje ich vlastné presvedčenie o mesiášskej úlohe.
Spočiatku (no nielen vtedy) klíči v charizmatických hnutiach množstvo „kvasov“. Na rozdiel od vety evanjelistu Marka, v ktorej sú kvasy farizejov a Herodesa vnímané len ako zlé, však môžu v charizmatických komunitách aj tieto apokalyptické kvasy obsahovať niektoré pozitívne prvky. Keďže sa ponášajú na „materský kvások“ charizmy, je veľmi ľahké pomýliť si ich.
Ak však získa prevahu apokalyptický a velikášsky kvas, stávajú sa veľmi nebezpečnými skutočnými neurózami, ktoré spôsobujú veľké škody (ekonomické a zavinené manipuláciami alebo zneužívaním), aj keď sa všetko deje v dobrej viere. V charizmatických komunitách sa nachádza ešte ďalší rozhodujúci prvok. Zakladatelia komunít – tieto úvahy však treba stále brať ako tendencie, nie ako všeobecne platné tvrdenia – vo všeobecnosti nepreberajú rolu Ježiša, ktorý upozorňuje učeníkov, aby sa vyvarovali iných kvasov. Nezriedka sú ako apoštoli, ktorí „nechápu“ a nechajú sa vtiahnuť do apokalyptických scenárov.
V konkrétnych historických skúsenostiach môže byť nesprávnym kvasom ako prvý oklamaný zakladateľ. Ak je úprimný (a väčšinou je), bude ho to stáť dosť času, kým pochopí, že samotné „kráľovstvo“ nespočíva v tom, že videl, ako sa dejú veľké veci, a že znamenia sú len a len milosťou, sú parádnym hotelovým apartmánom na medové týždne, nie všednou domácou izbou. Nepochopí hneď, že naplnenie jeho charizmy nespočíva v dobíjaní sveta, ale v umenšovaní sa, v tom, že sa treba stať malým stádom a nasledovať kariéru, ktorá vrcholí na Golgote.
Zakladateľ je prvým svedkom znamení a vidí, ako sa okolo neho dejú. Je ohromený a žasne, je očarený svojimi vlastnými divmi, uzdravený vlastnými uzdraveniami. Členovia charizmatických komunít sa tak ocitajú v postavení prvých obetí kvasov farizejov, lebo nemajú nikoho, kto by ich chránil, ale všetci v zhode ich presviedčajú, všetci sa navzájom presviedčajú a uisťujú. Zakladateľ si je vedomý, že tieto znamenia nie sú jeho dielom, ale tiež vie, že dostal dar – charizmu, bez ktorej by tých znamení nebolo.
V prvej fáze si veľmi jasne uvedomuje, že je len nástrojom niečoho, čo pochádza odinakiaľ. Potom však nastáva základný posun a takmer vždy bez toho, aby ho niekto chcel. Nádhera a sila mimoriadnych znamení nakoniec zakladateľa presvedčia, že aj keď on je maličkým a jednoduchým nástrojom, tým skutočným mimoriadnym a jedinečným nástrojom a definitívnou odpoveďou na všetky otázky je charizma.
Je zrejmé, že chvála a velebenie charizmy predstavuje spôsob, ako velebiť a chváliť Darcu charizmy. Medzitým však časom tento „tretí“ medzi zakladateľom a duchom (charizmou) rastie a začína žiť svojím vlastným životom. Nakoniec sa zakladateľ postupne stotožňuje s charizmou. A to najmä vďaka svojim učeníkom, ktorí mu pripisujú všetky vlastnosti charizmy, čím z neho spravia jej zosobnenie (hypostázu) a zo seba zosobnenie tohto zosobnenia.
Spočiatku všetci vedia, že charizma je predposledná a že službou charizme slúžia Bohu, popritom však rastú charizma aj zakladateľ. Ľudia okolo zakladateľa s rastúcim úžasom vidia tie isté znamenia, vďaka čomu neskôr zohrávajú rozhodujúcu úlohu pri jeho utvrdzovaní v presvedčení, že dostal úlohu zachrániť Cirkev a svet, čo opakovane spúšťa zvláštne neotrasiteľné sebapresvedčenie. V dobrej viere všetci zabudnú na to, že zakladatelia – podobne ako biblickí proroci – sú ľudskými bytosťami, čiže podliehajú sebaklamom, nie vždy sú dobrými interpretmi „hlasu“, ktorý v nich prebýva, a potrebujú celý život a množstvo stretnutí, kým sa ho naučia rozpoznať medzi mnohými inými hlasmi.
Prítomnosť kvasov je pre mnohé charizmy nevyhnutnou etapou. Problém tejto etapy nie je v zakladateľovi, ale v (často nízkej) schopnosti nasledujúcich generácií rozlišovať rôzne typy kvasov. A tak proces pokračuje, až kým (alebo ak) si niekto nezačne uvedomovať, že charizma zaujala miesto Darcu charizmy.
V akom zmysle? Členovia poznajú zo Svätého písma a ostatných základných textov len tie, ktoré sú sprostredkované charizmou, modlia sa len modlitby charizmy, z „dejín spásy“ poznajú len to, čo cituje charizma, milujú a vyjadrujú sa len spôsobmi a formami charizmy, čítajú len knihy charizmy. Ak tieto prvky, konané v plnej dobrej viere, nebudú odstránené, stávajú sa jednou z hlavných príčin zániku charizmatických komunít po smrti zakladateľa (a niekedy aj skôr), najmä keď ide o veľmi bohaté charizmy.
A nakoniec tu máme jeden rozhodujúci aspekt. Ak v počiatočnom období určitej charizmy spolunažívajú rôzne kvasy, potom sa medzi slovami a skutkami z prvých čias charizmy nachádzajú aj nezrelé výrazy, ktoré nie sú plodmi materského kvásku. Ak však všetko pôjde dobre, čas ich prostredníctvom stretnutí, sklamaní a skúšok skoriguje.
Takáto situácia však prináša jeden dôležitý dôsledok: keď sa budú nasledujúce generácie v snahe o nutné reformy vracať k DNA charizmy, bude nevyhnutne potrebné rozlíšiť dobrý kvas od kvasu farizejov. Lenže to je mimoriadne zložitá operácia. Dobrý kvas je poprekrývaný ostatnými a kvasy sú si veľmi podobné. Aj ostatné kvasy vyprodukovali život a plody a často prebehli rôzne medzietapy, ktoré boli potrebné pre dobré plody, čo prišli neskôr. Behom času sa navzájom kontaminovali a treba eliminovať riziko, že by sa všetky kvasy považovali za dobré, ale aj riziko, že sa všetky vyhodia – vrátane toho z materského kvásku.
V obdobiach, ktoré nasledujú po zakladateľskom, je nevyhnutné, aby reflexia o pravom zdravom jadre charizmy nabrala pluralitný, diskusný aj protirečivý priebeh. Rôznych ideí o dobrom kvase je totiž viac. Tu sa od zodpovedných vyžaduje určitá rozvaha, aby sa zachovalo zdravé napätie bez vzniku heréz, vyhranených postojov či nadradených zoskupení pre pravú a jedinú interpretáciu dobrého kvasu.
Treba si uvedomiť, že medzi tým, čo zakladatelia povedia, sa od začiatku nachádzajú nesprávne, čiastkové či nevyzreté tézy.
Ak totiž tento mnohostranný vnútorný dialóg chýba a niekto trvá na jednom jedinom výklade minulosti, ocitáme sa už v akomsi ideologickom výtvore a tá jediná interpretácia je nesprávna.
Pravda je symfonická: máme štyri evanjeliá, Pavlove a ďalšie listy, nehovoriac o apokryfných evanjeliách, vznikli rôzne mesiášsko-apokalyptické teórie o Ježišovi a v tomto všetkom Cirkev časom našla svoju rovnováhu. Z histórie chariziem vieme, že je veľmi pravdepodobné, že pri dobrom materskom kvásku sa zrejme nebudú diať veľkolepé udalosti, vznikať apokalyptické perspektívy, nezažijeme mimoriadne videnia, zemetrasenie či oheň. Vieme, že sa zväčša nachádza v niečom malom, bežnom, jednoduchom, ako „tichý, lahodný šum“ pre Eliáša (1 Kr 19, 12).
Tento dlhý príhovor má dva praktické dôsledky. Predovšetkým si treba uvedomiť, že medzi tým, čo zakladatelia povedia, sa od začiatku nachádzajú nesprávne, čiastkové či nevyzreté tézy. Zrelosť komunity spočíva v tom, že je schopná pripustiť, že tieto tvrdenia môžu byť mylné (a nielen nesprávne interpretované).
Toto je rozhodujúci krok, ktorý komunity oslobodzuje od mýtu o dokonalosti zakladateľa, lebo ten ich takmer vždy blokuje v ich plodnom raste a bráni im zblížiť sa s ľudskou stránkou zakladateľa, ak ju zahaľuje jeho mýtus. Nesprávny vzťah k dedičstvu charizmy predstavuje ohrozenie kvality a existencie budúcnosti.
Okrem toho návrat k slovám z prvých čias charizmy sám osebe nedáva záruku, že sa dopracujeme k srdcu danej charizmy, pretože rôzne kvasy sa začínajú vyvíjať veľmi zavčasu. Najdôležitejšie slová môžu prísť až neskôr, po tom, ako rôzne udalosti a beh času doviedli charizmu k zrelosti.
Rozhodujúce Ježišove slová boli tie posledné. Rozlišovanie kvasov je najdôležitejšou schopnosťou komunít schopných budúcnosti.
Prevzaté z denníka Avvenire. Uverejnené so súhlasom autora. Preložil Štefan Kmeť.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
