Logika chariziem (4): Srdcia ľudí obráti vzájomnosť

„Nie je až také nutné viesť deti tak, aby rýchlejšie dospievali, skôr treba viesť dospelých tak, aby sa dokázali vrátiť do detstva.“ Igino Giordani, La repubblica dei marmocchi

Budeme pokračovať v analógiách medzi obdobím prvých kresťanov a našimi charizmatickými komunitami alebo súčasnými duchovnými hnutiami – tieto dva výrazy používam ako synonymá, pretože v oboch prípadoch ide o kolektívne štruktúry. Ich zrod a rast viedla určitá charizma prostredníctvom jedného alebo viacerých zakladateľov, ktorí boli jej prvými nositeľmi a vzormi. Analógia, tak ako nás to učí scholastická filozofia, predstavuje určitú paralelu medzi dvoma skutočnosťami, ktoré majú niektoré prvky podobné a súčasne niektoré rozdielne, pričom týchto druhých je zväčša viac ako tých prvých. Metódu analógií treba najmä pri práci s históriou používať mimoriadne opatrne, ale ako každá metóda, aj táto môže poslúžiť v čase, keď sa len oboznamujeme so skúmanou oblasťou. Analógia je tvorivá, ak je objekt porovnávania rozvinutý a plodný, čo Biblia a prvé kresťanské spoločenstvá určite sú. Analógia naznačuje, upozorňuje alebo na niečo poukazuje vždy stíšeným hlasom a veľmi jemne; ohlasuje úsvit ešte krehkej a zraniteľnej témy. Má teda typické črty zraniteľnosti.

Ako vznikala prvá komunita okolo Ježiša Krista? Evanjelista Marek to opisuje takto: „Potom chodil po okolitých dedinách a učil. Zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat. A povedal im: ‚Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.‘ Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.“ (Mk 6, 6 – 13)

U evanjelistu svätého Jána prví učeníci pochádzajú z hnutia Jána Krstiteľa, u Marka a synoptikov ich Ježiš povolával pri Galilejskom jazere. Po svojom návrate z Judska, keď Ježiš skončil svoj pobyt pri Jánovi Krstiteľovi, jeho prvým krokom bolo povolanie učeníkov, spoločníkov a priateľov, čím nám dáva najavo, že tento mimoriadny príbeh je kolektívnou, komunitnou, spoločenskou záležitosťou, je to príbeh, „kde sú dvaja alebo traja“, príbeh od začiatku ekleziálny, týkajúci sa spoločenstva. Ježiš ihneď začína svoju misiu tým, že k svojmu menu pripája aj iné mená: Peter, Ondrej, Jakub, Ján. Prvý názov „kresťania“ bol označením v množnom čísle. Eliáš, ktorý je silno prítomný v udalostiach v Markovom evanjeliu, povolal Elizea v závere svojho poslania, Ježiš povoláva svojich na začiatku; povoláva ich po dvoch, dvojice bratov. „Beda však samému“, zaznieva len niekoľko storočí predtým v Knihe Kazateľ (4, 10), a ak bratstvo v duchu nie je také ako pokrvné, tento úvod nám hovorí, že niekedy sa môžu prelínať. Marek hovorí, že prvých učeníkov Ježiš povolával, keď pracovali, počas ich rybárskych úkonov. Rybári, teda pracovníci vyučení v kolektívnom konaní – rybolov na mori alebo na jazere je práca, ktorá si nutne vyžaduje „dvoch alebo viacerých“.

Ohlasovanie Kráľovstva je povolanie, nie profesia.

Pri počiatkoch Ježišovej komunity bola práca. A nadväzuje na priebežnú črtu Biblie, ktorá sa tak hlási k humanizmu práce. V Biblii sa niektoré rozhodujúce povolania odohrávali práve vtedy, keď dotknuté osoby pracovali. Amos, Gedeon, Judita či Dávid prijímajú svoje povolanie pri práci. Ježiš povoláva svojich priateľov a vyzýva ich, aby sa stali „rybármi ľudí“. Ježiš od nich žiada, aby technické zručnosti, ktoré nadobudli, keď sa priúčali ťažkému rybárskemu remeslu, teraz používali pri inej úlohe, v inom remesle. Ohlasovanie Kráľovstva je povolanie, nie profesia. Podobá sa však remeslu, vyžaduje totiž odbornú spôsobilosť, šikovnosť, zanietenie a odbornú prípravu. Nestávame sa odborníkmi povolania, ale schopní povolania, spôsobilí naň, to áno; a bez ľudí, ktorí vedia „loviť ľudí“ aspoň tak, ako vedia loviť ryby, sa nezrodí žiadne hnutie, žiadne dobrodružstvo ako to kresťanské.

Apoštolov budeme v evanjeliách občas vidieť pri rybolove aj v čase, keď žili po Kristovom boku (napríklad ako to zachytáva opis zázračného rybolovu). Opustiť teda siete na rybolov kvôli práci so sieťami na lovenie ľudí nutne neznamená definitívne a konkrétne opustiť doterajšie člny kvôli loďke Cirkvi. V dejinách Cirkvi niektorí apoštoli skutočne zanechali aj konkrétne pôvodné člny a pôvodné siete a už sa k nim nevrátili. Iní apoštoli ich zas zanechali len duchovne a ďalej narábali s tými istými člnmi ako predtým a zachytávali ryby aj ľudí, často tými istými sieťami, v prípade, že po povolaní práca zostala tá istá. Vždy bolo mnoho spôsobov, ako byť apoštolmi. V našich komunitách a hnutiach tak ich členovia nie sú profesionálmi ducha a už vôbec nie zamestnancami v podniku. Niekedy sú však aj odborníkmi v pracovnej oblasti a laická pracovná odbornosť podporuje ich ďalšiu apoštolskú kompetenciu. Treba sa však vyvarovať rizika, keď pozvanie opustiť siete spôsobí stratu pôvodnej odbornosti a nevytvorí žiadnu novú.

Prečo Ježiš prikazoval svojim učeníkom, aby si nebrali na cestu „ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze…“? Ježiš vytvára nový typ človeka a tým aj komunity. Tu pochopíme, prečo kresťanov spočiatku volali „tí z cesty“ – „tí na ceste“, teda tí, čo kráčajú, chodia. Ježišova komunita bola mobilnou komunitou, bola nasledovaním, kráčaním za, akoby znovu ožil výraz „blúdiaci Aramejčan“ (Kniha Deuteronómium). Stany, táborenie, neistota, neusídlenosť. A takto pokračovali kresťanské komunity celé desaťročia, no tieto desaťročia zmenili dejiny.

Keď treba veľa chodiť, je voľba odevu a výstroja rozhodujúca. Aj sami vieme, že keď sa máme vydať na dlhú cestu alebo púť, je dobré vziať si so sebou len to najpotrebnejšie, a čím je cesta dlhšia, tým viac sa treba zamerať len na to podstatné. Aby bola dlhá cesta zvládnuteľná, treba niesť len to, čo skutočne potrebujeme, nič navyše. Preto je nevyhnutné vedieť určiť, čo je podstatné, a rozlíšiť to od nadbytočného. Cesta apoštolov bola v niečom podobná: to podstatné, čo prinášali, bolo ohlasovanie iného Slova, príchod iného Kráľovstva. Neodchádzali ako obchodníci, ktorých úlohou je predávať a kupovať, neboli vojakmi, neboli sezónnymi robotníkmi ani firemnými reprezentantmi, pracujúcimi za províziu. Podstatné boli teda jedny jediné šaty, ďalšie nie. Neniesli so sebou chlieb, lebo biblický Boh sa postará o každodenný chlieb, tak ako to spravil na púšti a robí tak voči svojim „robotníkom“ naďalej, pretože majú nárok na svoju mzdu. Veľmi silným imperatívom je nemať so sebou ani peniaze, čo sa stalo základom charizmy svätého Františka, ktorý preto, aby napodobnil túto dimenziu apoštolátu, zakázal svojim frátrom mať so sebou pri žobraní peniaze.

Tieto požiadavky apoštolátu vytvárali stav závislosti od druhých, čo je azda najdôležitejším odkazom. Ak nemáš dom, ak nemáš so sebou ani chlieb, ani peniaze, tak na prežitie potrebuješ pohostinnosť niekoho, kto ťa prijme a nasýti. Odkaz kresťanstva je v princípe hneď spočiatku skúsenosť vzájomnosti: apoštoli prinášajú ohlasovanie evanjelia, skutočný poklad, a dostávajú lôžko a kus chleba. Táto vzájomnosť hmotných dobier tvorí súčasť toho, čo apoštol zažíva, a ak chýba, nemôže a nesmie hlásať evanjelium. Tu je teda dôvod, prečo v prípade, keď táto vzájomnosť nenastane, Ježiš hovorí „odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh“. Pretože ak sa ten, kto má prijímať ohlasovanie evanjelia, hneď nenastaví do postoja prijímania a darovania, nemôže ohlasovanému evanjeliu porozumieť. Evanjelium lásky sa otvorí tomu, kto už miluje. Podľa nového prikázania, prikázania vzájomnej lásky, sa žije hneď pri ohlasovaní: učeník potrebuje vzájomnosť poslucháča, ktorý ho miluje ešte predtým, ako sa obráti, jednoducho tým, že počúva a prijíma. A ak to nerobí, treba ísť inam. Inak je to vyhodený poklad.

Táto vzájomnosť je takmer rovnako dôležitá ako samotné posolstvo. Kto počúva evanjelium, musí najskôr dať. Kto ohlasuje evanjelium, vie, že prvý dar, ktorý môže poslucháčovi poskytnúť, spočíva v tom, že mu daruje príležitosť darovať, aby mohol prijať a potom možno pochopiť. Ohlasovateľ evanjelia vie, že žobre o túto vzájomnosť. V evanjeliovej oikonomii darca nevyhnutne potrebuje obdarovaného. Veľkým umením pri každom ohlasovaní je priviesť poslucháčov, ktorým chceme darovať dobrú správu, k postoju darovania.

Tie najautentickejšie a najzdravšie duchovné komunity sa rodia na ceste.

Tieto misionárske usmernenia patria u Marka k prameňom, ktoré pravdepodobne pochádzajú z pôvodného Ježišovho učenia. A vyjadrujú niečo dôležité pre naše komunity. Prvé evanjelium sa žilo predovšetkým na nohách, chodením. Bol to odchod, vyslanie. Naozaj, na nasledovanie Krista sa nekladie prílišný dôraz: hneď ako apoštoli začínali nasledovať Ježiša, on ich posielal „po dvoch“ a oni začínali robiť s ostatnými presne to, čo on. Prvotná komunita rástla výhonkami, bola taká mnohoraká a regionálne rôznorodá, že zakrátko po Ježišovej smrti, ktorá prišla už o pár rokov od začiatku jeho verejného pôsobenia, rôzne komunity sa už medzi sebou líšili špecifickými charakteristikami a „teológiami“, niesli pečať osobností jednotlivých apoštolov a učeníkov. Prvotná Cirkev sa nezrodila ako monolitická a kompaktná, pretože Ježiš posielal svojich učeníkov na cesty, robil z nich nomádov bez trvalého príbytku, takých, ako bol aj on.

Komunita, táto komunita, to nie je mesiášske zoskupenie, nie je to ezoterická komunita, ale komunita misionárov a nomádov, ktorí sa čas od času spolu stretnú, no potom zas každý čo najskôr vyráža ďalej. Je to komunita ohlasovateľov a jej základom je posolstvo a samotná skúsenosť s ním, nie spoločné bývanie či zotrvávanie na tom istom území. Nie sú spolu preto, aby hľadali teplo domova. Pred pohodlím domova dávajú prednosť chladu na cestách. A na tej holej ceste, kde nič nevlastnili, učeníci, rozoslaní po dvoch, evanjelizovali a uzdravovali. Neodchádzali snívajúc o návrate do Itaky; ich Itakou bola cesta: práve preto je toľko kresťanského humanizmu v Danteho Odyseovi, aj keď ho umiestnil do pekla, avšak celá Božská komédia je rajom vďaka Danteho pohľadu plnému dobrotivosti, rešpektu a starostlivosti o druhých (pietas).

Len tak mohla vzniknúť Cirkev schopná dostať sa do všetkých kútov sveta: lebo jej nosné stĺpy boli formované cestami. Tie najautentickejšie a najzdravšie duchovné komunity sa rodia na ceste. Časom je však takmer nevyhnutné, že teplo domova začne víťaziť nad chladom cesty, a tak sa postupne z komunít vytvorených ohlasovateľmi stávajú komunity konzumentov duchovných dobier. A niekedy sa táto vnútorná konzumácia stane takou dôležitou, že komunita prestane vnímať chlad tých vonku na cestách. V dôsledku toho komunity zomierajú, no zároveň môžu vstať z mŕtvych, ak si jedného dňa znovu osvoja metódu cesty. Keď sa komunita stane pre dušu bludiskom, buď rázne vzlietneme ako Ikar (pričom berieme na seba všetky riziká letu), alebo budeme vnútri charizmy hľadať nejakú Ariadnu, ktorá tu pre nás nechala niť, čo nás vyvedie a zachráni.

Prevzaté z denníka Avvenire. Uverejnené so súhlasom autora. Preložil Štefan Kmeť.