Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Konček najdlhšieho koreňa, pretože má moc ovládať pohyb susedných častí, funguje ako mozog zvieraťa.“ Charles Darwin, O schopnosti pohybu rastlín (The Power of Movement in Plants, 1880)
Naša doba naliehavo volá po ekologických a ekonomických zmenách. V snahe nájsť nové inšpirácie, ako nás zachrániť pred planétou a planétu pred nami, sa poniektorí zahľadeli na rastliny.
Ak by sme totiž pri úvahách o udržateľnosti zostávali v rámci jednej a tej istej paradigmy, uvažovali by sme tak, akoby bolo možné vyriešiť problémy tým istým mechanizmom, ktorý ich spôsobil. Najmä kapitalistický ekonomický systém sa rozvíjal podľa modelu, ktorý zodpovedá štruktúre živočíchov, presnejšie zvierat. Keď si mal živočích homo sapiens sformovať predstavu o ekonomike, fabrike či podniku, navrhol ich na svoj obraz.
A tak sme vybudovali „živočíšne“ firmy a inštitúcie. V ich organizme je priradenie funkcií a orgánov podobné ako u zvierat. Platí to v tom zmysle, že aj tu je veľmi zreteľné ich rozdelenie a špecializácia a je tu rozum a srdce, od ktorých všetky ostatné orgány závisia.
Tieto živočíšne inštitúcie sa naučili bežať veľmi rýchlo, fungovali čoraz lepšie a pritom drancovali a požierali zdroje. Ekonomika a HDP rástli vďaka šialeným pretekom podnikov a spotreby, takže poskytovali vynikajúce výsledky. Prišiel však deň, keď prekročili prah tzv. „tragédie spoločných zdrojov“, ktorú teraz všetci, diváci aj obete, spoločne sledujeme.
Ekonomika nenapodobnila rastlinný model. Rastliny sú – na rozdiel od zvierat – ukotvené v pôde, musia zostať na svojom mieste, čo spôsobuje ich extrémnu zraniteľnosť. Svojej situácii sa prispôsobili tak, že na rozdiel od zvierat sa u nich nevyvinuli orgány špecializované len na určitú činnosť (ak nemôžete uniknúť a zviera vám zožerie niektorý životne dôležitý orgán ako srdce alebo pečeň, zomriete).
Nezvládnutý dnešok požiera zajtrajšok.
V dôsledku toho sa teda rastliny naučili dýchať, pozerať, cítiť, počúvať celým svojím telom. Tu pramení ich ohromná húževnatosť a odolnosť. Keď zvieraťu zasiahnete srdce, zabijete ho, rastlina však môže prežiť, aj ak stratí 80-90 % svojho tela. Aj dorúbaný kmeň môže opäť vyhnať nové výhonky. V Biblii nájdeme veľa obrazných prirovnaní k stromu, vinici či semienku, ktoré označujú izraelský ľud, Cirkev alebo nebeské kráľovstvo.
Život rastlín má v mnohom čo povedať aj charizmatickým hnutiam. Tieto hnutia vznikajú prostredníctvom jedného alebo viacerých zakladateľov či zakladateliek, ktorí dávajú charizmatickej komunite podobnú formu a štruktúru, ako majú zvieratá.
Zakladateľ je jednoznačne centrom (srdcom) a jednotlivé údy a funkcie závisia od centra. Táto štruktúra sa potom opakuje pri všetkých funkciách a v ďalších miestnych komunitách, všetci opakujú ten istý centrálny model. V charizmatických komunitách, na rozdiel od administratívnych štruktúr (ktoré sú „racionálne riadené úradmi“ a nie charizmou určitých osôb), závisia zodpovednosti a úlohy priamo od zakladateľa. Prideľujú sa vo vzťahoch plnej dôvery, implicitného paktu, v ktorom sa navzájom uznávajú. V prvej fáze rozvoja to komunite umožňuje napredovať veľmi rýchlo, doslova letieť vysoko vo výškach.
Lenže, ako nás učí Max Weber, autorita charizmatického typu sa končí smrťou charizmatického lídra, po ktorej nasleduje zavádzanie rutinných postupov charizmy a administratívno-organizačnej štruktúry.
V minulých storočiach trvala charizmatická fáza hnutí väčšinou dosť krátko, a tak bolo ľahšie jasne rozpoznať rozdiely medzi tzv. governance (spôsob, štýl, systém, akým je organizácia alebo inštitúcia vedená, spravovaná, pozn. prekl.) hnutia v charizmatickej fáze a v tej nasledujúcej.
V súčasnosti však zakladatelia zostávajú vo svojich organizáciách dlhý čas. Dochádza tak k tomu, že ešte v období, keď svoju komunitu vedie zakladateľ, sa v nej vyvinie určitá administratívna a správna štruktúra, ktorá slúži na usporiadané a racionálne nastavenie jej života. Začína sa určitá charizmatická správa komunity. Nuž a práve v tejto „predinštitucionálnej“ fáze charizmy sa nahromadia otázky, ktoré budú rozhodovať o jej budúcnosti. Prečo?
Kým zakladateľ žije, organizácia sa rodí a nevyhnutne sa utvára okolo ústrednej a jedinečnej postavy zakladateľa. Iným spôsobom by sa ani nemohla rozvíjať. Problémy však nastanú, keď sa tieto prvé charizmaticko-inštitucionálne hybridné organizačné formy prenášajú na nasledujúcu generáciu „po zakladateľovi“ ako podstatná, nemodifikovateľná súčasť dedičstva.
Víno a prvé nádoby sa stanú akoby jednou a tou istou vecou. Zakladateľ raz odíde zo scény a človek, ktorý ho nahradí, sa ocitne v organizačnej štruktúre určenej pre zakladateľa, ktorý ju aj sám zostavil. Nástupca má prevziať úlohu, na ktorú nemá zdroje – jednoducho preto, lebo postavenie zakladateľa bolo určené zakladateľovi.
Nástupca sa ocitne uprostred všetkých väzieb a pohybov v komunite bez toho, aby bol v stave ich spravovať a usmerňovať. Zakladateľ mal jedinečné dary a duchovné i ľudské vlastnosti práve pre svoju úlohu zakladateľa. Jeho nástupca však nemôže a najmä nesmie zohrávať tú istú funkciu srdca komunity – a ak to robí, vytvára novú komunitu.
Ak sa však ocitol priamo v zakladateľovej „governance“, nevyhnutne sa objavia problémy. Začnú sa objavovať oneskorené rozhodnutia či rôzne komplikácie pri spracovaní bežných, pravidelných činností. Postupne sa skoro všetky kapacity nasadzujú na zvládanie interných postupov, a tak nezostáva dostatok energie na strategické uvažovanie zamerané na budúcnosť: nezvládnutý dnešok požiera zajtrajšok.
Prejaví sa to vtedy, keď zakladateľ začína písať štatúty. Bude v nich opisovať aj úlohu predstaveného a správnej rady komunity, pričom bude mať na mysli samého seba a svoj spôsob spravovania. Bude teda vychádzať zo svojej skúsenosti zakladateľa – predstaveného a z tohto pohľadu vykresľovať postavy budúcich predstavených a budúcej správnej rady.
Odborníci mu pripomínajú, že budúci predstavený nebude môcť vykonávať tie isté funkcie ako zakladateľ, čo si často uvedomuje aj sám zakladateľ. Je však pravda, že jediným materiálom, ktorý má komunita aj zakladateľ k dispozícii, sú minulosť a prítomnosť. Preto štatúty komunity nakoniec nevyhnutne odrážajú realitu, v ktorej boli napísané.
Toto je jeden z dôvodov, prečo dnes hnutia s významnými ťažkosťami zvládajú fázu „po zakladateľovi“. Nezvládajú totiž „hrať“ podľa partitúry, ktorú dostali ako dedičstvo. Čo teda robiť?
Veľkú časť toho, čo predtým vykonávalo srdce, bude môcť robiť celé telo, ak sa koreňom stane charizma.
Ak chceme byť naozaj dôslední a čestní, musíme povedať, že organizácia, tak ako ju zakladateľ chcel a vytvoril, v určitom zmysle zomrie v deň jeho odchodu zo scény, zomiera súčasne s tým, ako zomrie jej „srdce“. Z tohto pramení najvážnejšia a rozhodujúca zraniteľnosť organizácie „zvieracieho typu“, vytvorenej v prvej fáze. Nezomiera charizma, zomiera len prvá organizačná skladba, ktorú daná charizma vygenerovala.
Lenže – a tu sa dostávame k jednému zásadnému bodu – ak prvá organizácia nezomrie, môže sa stať, že namiesto nej zomrie charizma.
Aby sme sa vyhli nedorozumeniu, treba si stále hlboko uvedomovať, že v tradícii, a často aj v štatútoch, ktoré zakladateľ napísal, je opísaný spôsob života novej duchovnej osobnosti (individuálnej aj kolektívnej), ktorú charizma prináša na túto zem a na ktorej sa časom môžu zmeniť len veľmi okrajové aspekty.
V písomnej a ústnej tradícii duchovných komunít (zvlášť moderných) je však skoro vždy aj opis pravidiel štýlu ich spravovania (governance) a opis ich praktickej organizačnej stránky. Aj v tejto druhej časti sú charizmatické, prvotné, originálne prvky, ktoré sa nesmú vytratiť (lebo k základným potrebám charizmatickej komunity patrí také jej spravovanie, ktoré je v súlade s charizmou, ktorá komunitu vytvorila).
Nachádzajú sa tu však aj praktiky a pravidlá, ktoré pasovali na zakladateľa a jeho „organizáciu živočíšneho typu“, a ak sa nezmenia, čoskoro začnú blokovať rozvoj komunity. O tejto činnosti je (možno) ľahko hovoriť, ale jej realizácia je nesmierne ťažká. U zakladateľových učeníkov je totiž inštinktívny sklon považovať celé štatúty a tradíciu za nedotknuteľné a „posvätné“, najme ak ich pripravoval sám zakladateľ.
Z tohto vyplýva návrh. Keď sa vrátime k našej analógii, vo fáze prechodu od zakladateľa k jeho nástupcom by sa mala charizmatická organizácia transformovať z „organizácie zvieracieho typu“ na „organizáciu podľa vzoru rastlín“. Komunita môže po zakladateľovi ustanoviť jeho nástupcu, vymeniť srdce, no ponechať predchádzajúci štýl vedenia.
Takéto riešenie však nebude fungovať, pretože nemôže fungovať.
Komunita sa však môže rozhodnúť aj mnoho vecí zmeniť, aby zachránila to podstatné. A tak otvorí „praktickú“ časť štatútov a vytvorí štýl riadenia podľa vzoru rastlín, „rastlinnú správu komunity“.
Rozdelí funkcie, ktoré boli predtým sústredené v centre, do celého tela a vytvorí skutočný subsidiárny systém spravovania. Podobne ako pri rastlinách, kde napadnutie listu parazitom rieši najskôr konkrétny list, a ak to nezvláda, pridajú sa susedné listy, potom celý konár a až nakoniec najvzdialenejšie konáre a niekedy aj okolité stromy. Komunita sa teda naučí dýchať, rozmýšľať, cítiť celým svojím telom. Mimochodom, komunity mníchov vznikali podobne ako rastliny: ich centrom nebol zakladateľ a už vôbec nie opát. Vychádzajú zo štatútov (regúl), a tak mnohé kláštory po stáročia žili a žijú ako veľké stromy.
Ako môžeme zabezpečiť jednotu v organizácii s „rastlinnou koncepciou“? Aj rastliny majú svoju správu – a nemenej efektívnu ako zvieratá. Je sústredená predovšetkým v ich genetickom kóde a pre niektoré funkcie v koreňoch.
V generáciách, ktoré nasledujú po zakladateľovi, sú jednota komunity a zaujatie postoja pri najdôležitejších rozhodnutiach zverené DNA a koreňom charizmy. Charizmatické komunity môžu takto postupovať preto, lebo na rozdiel od podnikov nemajú zamestnancov: majú ľudí s povolaniami, čiže s tou istou duchovnou DNA, akú mal zakladateľ (františkán má ten istý „genetický kód“ ako sv. František; neučí sa ho, ale objaví ho, pretože už bol v jeho duši).
Hlavnou zárukou budúcnosti komunity sú teda jej členovia a tu je jej sila aj zraniteľnosť. Veľkú časť toho, čo predtým vykonávalo srdce, bude môcť robiť celé telo, ak sa koreňom stane charizma. Podzemné neviditeľné korene podopierajú a živia celý strom, cítia a ako akýsi druhý mozog posielajú v dialógu so zemou správy celej rastline.
Nedopusťme sa tej chyby, že by sme korene považovali za minulosť, ba možno za nemenné a statické; v rastlinách korene predstavujú aj minulosť, no najmä prítomnosť a budúcnosť. Ak sa charizme podarí stať „rastlinou“, stane sa odolnou voči krízam a len veľmi ťažko sa podarí privodiť jej smrť. Musí však spomaliť, rozvinúť nové zmysly, rásť do hĺbky, spoznať celý les a osvojiť si novú komunikáciu, aby mohla spolupracovať s rôznymi stromami.
Odolnosť rastlín sa vyvinula ako ich odpoveď na nároky ich životného prostredia. Ich značná zraniteľnosť je dôsledkom ich ukotvenia v zemi, no prinútila ich, aby si v záujme vlastného prežitia vytvorili podstatne odlišné vnútorné usporiadanie v porovnaní s tým, ktoré je bežné v ríši zvierat. Tá zraniteľnosť ako dôsledok neschopnosti pohybu sa stala ich evolučnou výhodou.
V čase, keď už zakladatelia nie sú prítomní, prostredie prechádza hlbokými zmenami a zakúšame novú, inú zraniteľnosť. Múdrosť rastlín nám môže napovedať, ako premeniť slabosť na výhodu a ďalej žiť. „Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas.“ (Žalm 1, 3)
Prevzaté z denníka Avvenire. Uverejnené so súhlasom autora. Preložil Štefan Kmeť.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
